Exkluzívne pre Startitup: Nepristúpime na hru, kde Ústavný súd redukujeme na nástroj politického boja

Autor komentáru je právnik Transparency International Slovensko Ján Ivančík

Prezidentka Zuzana Čaputová vo štvrtok dostála avizovaným slovám a obrátila sa na Ústavný súd s podaním na preskúmanie zákonnosti takzvaného prorodinného balíčka z dielne ministra financií Igora Matoviča.

Zákonu vytýka nielen obídenie štandardného legislatívneho procesu, ale aj porušenie ústavných pravidiel rozpočtovej zodpovednosti a transparentnosti a diskriminačné prvky. Matovič jej krok obratom pririekol údajnej osobnej nenávisti voči nemu a jeho porodinenej politike.

Svedkami podobných reakcií sme boli aj zo strany opozície. Keď sa prezidentka vlani obrátila na sudcov, aby posúdili ústavnosť referendovej otázky o skrátení volebného obdobia, líder Smeru Robert Fico jej krok označil za nadbiehanie koalícii a vyzýval na demonštrácie.

Nebezpečné snahy

V oboch prípadoch ide nepochybne o závažné politické témy. Diskutovať sa iste dá aj o miere zasahovania prezidentky do politických sporov. Snahy o redukovanie podaní na Ústavný súd na nástroj politického boja však neobstoja a sú dokonca nebezpečné. Ústavný súd má byť z podstaty veci dozorcom nad pravidlami hry. Čoraz častejšie je však verejnosti podsúvaný ako posledný výstrel ohrozeného politika.

Platí to aj v aktuálnom prípade balíčka na pomoc rodinám. Zástancovia Matovičovho riešenia vidia v prezidentkinom ťahu účelový podraz, časť jeho odporcov zas šancu na zvrátenie nerozumného rozhadzovania za 1,2 miliardy eur.

Ústavný súd sa tak opäť ocitá v centre politického diania, pričom prezidentka si za svoj krok zlizne množstvo kritiky, bez ohľadu na to, ako súd napokon rozhodne.

Rovnako to bolo aj v spomínanom prípade referenda, napriek tomu, že súd dal napokon prezidentkiným obavám za pravdu. Inými slovami, ak by sa referendum konalo, bolo by protiprávne. A to by bol veľký problém, či nie?

Zmarené referendum?

Prečo sú teda reči o podaní na Ústavný súd ako o zmarenom referende, ako o tom rozprával Fico, také nebezpečné? Na prvý pohľad je možné takýto názor vnímať ako zrozumiteľný ťah opozičného politika a zároveň frustrovaného iniciátora.

Pripomeňme si, že vo Ficovom prípade ide nielen o bývalého premiéra, ale aj o docenta práva a bývalého kandidáta na post ústavného sudcu. Ten by mal tušiť, že úlohou Ústavného súdu je práveže posúdiť či referendum neodporuje ústave a ústavným princípom. Ide o tie elementy, ktoré v pyramíde právneho štátu stoja na najvyššom poschodí.

zdroj: TASR/Jakub Kotian

Rovnako to platí aj v prípade tzv. prorodinného balíčka, akokoľvek môže časť verejnosti za motiváciami predkladateľa hľadať tie najšľachetnejšie pohnútky. V právnom štáte je rozpor medzi predpismi nižšej právnej sily s ústavou vylúčený. Tak, ako je vylúčené aj realizovanie referenda, ktoré odporuje ústave.

Na základe jednoduchej logiky dochádzame k záveru, že pokiaľ chceme žiť v právnom štáte, nie je možnosťou, ale povinnosťou osôb, ktoré majú právo iniciovať konanie pred Ústavným súdom, aby tak urobili v prípade, ak majú o ústavnosti legislatívnych postupov pochybnosti.

Ďalšie riziká

Pre naozaj fungujúci právny štát je, samozrejme, nevyhnutý aj ďalší predpoklad. A to aby na stoličkách ústavných sudov sedeli odborné aj morálne autority. V opačnom prípade sa do popredia môže ľahko dostať súdny aktivizmus či korupcia a máme ďalší problém.

Ďalšie riziko spočíva v účelových zmenách zákona. Nielenže sa nimi posilňuje stav, kedy sa na predvídateľnosť pravidiel nedá spoliehať. Takéto zmeny sú nezriedka aj veľmi problematické.

Naozaj obstojí postoj, že zákon, ktorý nám je sympatický a v čiastkovej veci môže naozaj pomôcť, treba presadiť aj bez ohľad na rozpor s princípmi právneho štátu? To sa v minulosti ukázalo niekoľkokrát ako cesta do záhuby.

Pravidlá musia platiť

Nech si už myslíme o navrhovaných opatreniach na podporu rodín čokoľvek, otázka kontroly ústavnosti je plne legitímna. Aj ak by šlo o skvelé riešenie, ktoré bude naozaj účinné a rodinám výrazne pomôže, zákonnosť postupu musí byť dodržaná.

Skrátené legislatívne konanie je totiž iba výnimočný proces, ktorý náš právny poriadok pozná za účelom reagovania na mimoriadne okolnosti.

Z procesu prijímania zákonov vylučuje pripomienkovanie, a to ako štátnymi orgánmi či samosprávami, ale aj verejnosťou. Znižuje sa tak kvalita zákonov a chýba aj verejná kontrola.

Neobstojí ani argument, že skrátené legislatívne konanie sa zneužívalo aj v iných prípadoch. Áno, zneužíva sa, žiaľ, stále často. Áno, už sme si na to akosi zvykli. Je to ale v poriadku? Určite nie.

Diskusia a kontrola

So zneužívaním skráteného konania skrátka treba prestať vo všetkých prípadoch, pokiaľ to naozaj nie je odôvodnené a zákonné. Komplikovaný proces prijímania zákonov nie je samoúčelný.

Keďže nemáme k dispozícii ideálneho osvieteného vládcu, ktorý má najlepšie riešenie vždy po ruke, odborná diskusia, zapájanie verejnosti a kontrola zákonodarcov sú tými najlepšími prostriedkami, ktoré máme naporúdzi.

Platí to aj pri hľadaní riešení na dlho opomínané dôležité problémy, ako je podpora rodín.

Namiesto nového štandardu, kedy sa bude prieskumom na Ústavnom súde argumentovať ako politickou vyhrážkou, treba konečne pristúpiť k prijímaniu zákonov spôsobom, aký náleží právnemu štátu. Pretože porušovaním práva sa voči bezpráviu bojovať nedá.

Ak považujete kontrolu dodržiavania princípov právneho štátu za dôležitú, podporte prosím prácu Transparency aj vy. Ďakujeme!

Text nie je autorským článkom Startitup. Vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú názory redakcie.