Expertka na dopamín: „Sme naprogramovaní na neustále hľadanie potešenia. To nás vedie k sebazničeniu“

V dnešnej dobe je dopamín jedným z najviac skloňovaných pojmov v oblasti biohackingu, mentálneho zdravia aj osobného rozvoja.

Hovorí sa o „dopamínových detoxoch“, o „hľadaní dopamínových pikošiek“, no len málo ľudí naozaj rozumie tomu, čo dopamín v skutočnosti je – a prečo je taký dôležitý.

Jednou z najuznávanejších svetových odborníčok na túto tému je Dr. Anna Lembke, profesorka psychiatrie na Stanforde a autorka bestselleru Dopamine Nation: Finding Balance in the Age of Indulgence.

„Dopamín je chemikália, ktorú produkujeme v mozgu. Má veľa funkcií, ale jednou z najdôležitejších je to, že nám sprostredkúva zážitok z potešenia, odmeny a motivácie,“ vysvetľuje Lembke. „Možno je dokonca ešte dôležitejší pre motiváciu konať než pre samotné potešenie.“

Experiment, ktorý zmenil naše chápanie motivácie

Jedným z najvýznamnejších experimentov, ktorý ukazuje zásadnú úlohu dopamínu, je pokus na potkanoch, ktorým vedci geneticky vypli schopnosť produkovať dopamín.

„Keď im dali jedlo priamo do úst, zjedli ho. Ale keď ho položili len o kúsok ďalej, potkany radšej zomreli od hladu, než by sa k nemu priblížili,“ hovorí Lembke. „Bez dopamínu nie sme motivovaní urobiť ani ten najmenší krok k prežitiu.“

Zjednodušene povedané, dopamín je pre nás signálom, že sa oplatí niečo urobiť – niečo preskúmať, niečo získať, niekam ísť. A presne preto je kľúčový pre našu každodennú realitu.

Hľadanie rovnováhy medzi potešením a bolesťou

„Jedným z najdôležitejších objavov neurovedy za posledných 75 rokov je, že rovnaké časti mozgu, ktoré spracovávajú potešenie, spracovávajú aj bolesť. A tie dve sily sa snažia byť v rovnováhe,“ vysvetľuje Lembke.

Tento princíp prirovnáva k váham – keď sa na jednej strane objaví veľa potešenia, druhá strana automaticky stúpa a my zažívame bolesť či nepohodlie.

A tu prichádza hlavný problém moderného sveta. Neustále sa obklopujeme stimulmi – cukrom, sociálnymi sieťami, online nákupmi či videohrami – ktoré nám prinášajú krátkodobé potešenie.

Ale čím častejšie a intenzívnejšie tieto stimuly zažívame, tým silnejšie naše telo aktivuje vyvažujúcu bolesť, čím vzniká stav, ktorý Lembke označuje ako „dopamínová nerovnováha“.

Od pôžitku k závislosti – mechanizmus, ktorý ovláda každého z nás

„Keď sa potešenie opakuje príliš často, mozog sa tomu začne brániť. Aby sme dosiahli rovnaký pocit ako predtým, potrebujeme viac tej istej látky alebo silnejšiu verziu,“ upozorňuje odborníčka. Tento fenomén poznajú ľudia, ktorí sa nedokážu odtrhnúť od mobilu, kompulzívne sledujú seriály, alebo trávia hodiny v online svete.

Lembke priznáva, že aj ona si prešla vlastnou závislosťou – nie však od návykovej látky, ale na romantických románoch. „Bola som mimo kontroly. Potrebovala som obnoviť rovnováhu, ktorú radím svojim pacientom,“ priznáva s otvorenosťou v podcaste The Diary Of A CEO.

Svet, ktorý nás núti k pasivite a rýchlemu uspokojeniu

Jedným z hlavných dôvodov, prečo dnes tak často trpíme dopamínovou nerovnováhou, je podľa Lembke to, ako málo námahy musíme vynaložiť, aby sme sa dostali k pôžitku. „Mozog je nastavený na to, aby sme museli pre odmenu niečo urobiť – aby sme za ňou šli. No dnes všetko dostávame na jedno kliknutie. To je pre mozog veľmi mätúce.“

Zároveň upozorňuje, že dopamín nie je len o pôžitku. „Je kľúčový aj pre pohyb. Nie je náhodou, že rovnaký neurotransmiter, ktorý nám dáva motiváciu, je zodpovedný za schopnosť pohybu. Ľudia s Parkinsonovou chorobou, pri ktorej sa dopamín vytráca z určitej oblasti mozgu, strácajú schopnosť pohybu,“ vysvetľuje.

Dopamín nie je zlo, ale signál

V spoločnosti sa často hovorí o tom, že „sme závislí od dopamínu“ alebo že „niekto potrebuje viac dopamínu“. Podľa Lembke ide o nepochopenie.

„Nie sme závislí od dopamínu samotného. Je to len signál, že niečo, čo robíme, má pre nás význam alebo je potenciálne prospešné. Náš mozog takto hodnotí, čo stojí za pozornosť a čo nie.“

Najväčším omylom je podľa nej predstava, že môžeme „dávkovať“ dopamín ako liek. V skutočnosti ide o zložitý biologický mechanizmus, ktorý je dynamický a závislý od kontextu, prostredia aj našej osobnej histórie.

50 až 60 % závislostí má genetický základ

Nie všetko však závisí len od prostredia či technológií. „Genetické riziko závislosti sa odhaduje na 50 až 60 %. Ak máte biologického rodiča alebo starého rodiča so závislosťou, ste výrazne viac náchylný k jej rozvoju,“ upozorňuje Lembke.

Zároveň však dodáva, že z tohto kruhu sa dá vystúpiť. Potrebné je uvedomiť si, ako moderné potešenia ovplyvňujú našu mozgovú chémiu, a naučiť sa s nimi narábať vedome. Nie všetko, čo prináša potešenie, je zlé – problém nastáva, keď si bez neho nevieme predstaviť deň.

Prečo nestačí len raz ochutnať. Mozog chce viac – a hneď

„Ak čokoľvek vyvoláva potešenie, mozog okamžite reaguje tým, že sa snaží obnoviť rovnováhu,“ vysvetľuje Dr. Anna Lembke.

Hovorí o jednom z najdôležitejších pravidiel fungovania mozgu: homeostáza – prirodzený stav rovnováhy. Problém? Akonáhle sa rovnováha naruší, mozog reaguje prehnane – akoby sa preklopil na opačnú stranu váhy.

„Keď sa dotkneme potešenia – napríklad si dáme alkohol –, mozog uvoľní dopamín. Ale hneď na to sa spustí mechanizmus, ktorý má za cieľ túto eufóriu znížiť. V mozgu sa aktivujú procesy, ktoré znižujú prenos dopamínu, napríklad tým, že receptory, na ktoré sa viaže, doslova ,zmiznú‘.“

Alkohol ako príklad. Prečo niektorých z nás zlomí po prvom poháriku

„Každá návyková látka – či už alkohol alebo dr*gy – uvoľňuje dopamín. A čím rýchlejšie a vo väčšom množstve ho uvoľní, tým väčšie riziko závislosti,“ hovorí Lembke. To však neznamená, že každý z nás reaguje rovnako. „To, čo vyvoláva silnú dopamínovú reakciu u teba, nemusí vôbec pohnúť so mnou.“

Tento fenomén vysvetľuje aj cez pojem „dr*gová preferencia“ – teda že každý mozog má istú „osobnú slabinu“ na konkrétnu látku či správanie. „Mnohí moji pacienti mi povedali, že už po prvom poháriku alkoholu vedeli, že sú buď v probléme, alebo našli svojho najlepšieho priateľa,“ dodáva psychiatrička.

Mozgová reakcia: Najprv pôžitok, potom prepad

Pri konzumácii alkoholu sa aktivuje viacero systémov – endogénne opioidy, GABA (upokojujúci neurotransmiter) a napokon dopamín. No ako Lembke opisuje, „mozog hneď potom začne tlačiť na brzdy“.

Jedným z mechanizmov je zníženie počtu dopamínových receptorov – čím menej ich je, tým menej dopamínu má kde pôsobiť.

„Tento proces si predstavujem ako Gremlinov, ktorí naskáču na opačnú stranu váh – na stranu bolesti –, aby vynútili rovnováhu,“ vysvetľuje. „Lenže títo Gremlini nezoskočia, keď sa váha vyrovná. Oni tam zostanú dovtedy, kým nás nepreklopia do stavu deficitu.“

To, čo nazývame „opica“, je vlastne neurochemická daň za pôžitok

Presne tento fenomén je základom prežívania stavu, ktorý poznáme ako „opica“, „craving“, „down“ či „blue Monday“. Lembke to opisuje ako „chemickú odpoveď mozgu, ktorý sa snaží vyrovnať nadbytok dopamínu silným nedostatkom“.

„Zároveň ide o evolučný mechanizmus. Vo svete, kde bolo všetkého málo a hrozby boli všade, bol tento princíp výhodný – neuspokojil si sa nikdy úplne a vždy si musel hľadať viac. Tak sme sa stali hľadajúcimi – najlepšími ,seekermi‘ na planéte.“

Problém modernej doby? Máme všetko okamžite a bez námahy

Lembke otvorene hovorí, že naša biológia nie je pripravená na svet, v ktorom žijeme. „Všetko, čo sme kedysi museli hľadať – jedlo, s*x, teplo, bezpečie – máme dnes na dosah jedného kliknutia. A mozog je z toho zmätený.“

Kým v minulosti sme museli za kúsok radosti zaplatiť hodinami hladu, samoty a fyzickej námahy, dnes sa pôžitky dostavujú rýchlo, bez práce. A náš mozog, stále naprogramovaný na svet plný nedostatku, z toho šalie.

„V skutočnosti sme boli evolučne pripravení neustále tlačiť na stranu bolesti – námaha, lov, hlad, únava – a až potom, za odmenu, prišiel pôžitok. Dnes máme odmenu bez úsilia. A to je nebezpečné.“

Mozog 21. storočia je biologicky nastavený na závislosť

„V istom zmysle sme všetci naprogramovaní byť závislí,“ pripúšťa Lembke. „Ak je náš mozog nastavený na neustále hľadanie dopamínu – a svet je preplnený umelými spúšťačmi dopamínu –, potom je len otázkou času, kedy sa preklopíme do závislosti.“

Riešenie? Vedomosť. Uvedomenie. A hlavne návrat k rovnováhe. Aj keď to môže znieť ako klišé, moderný človek musí začať vedome riadiť svoju neurochémiu – lebo inak ho táto chemická nerovnováha stiahne do pasce sebazničenia.

Dopamín nie je nepriateľ. Ale slepá honba za ním áno

Lembke nám nenavrhuje svet bez potešenia. Naopak – jej vízia je svet s vedomým a vyváženým prístupom k životu. „Potrebujeme si znova uvedomiť, že s každým pôžitkom prichádza aj daň. A ak to preženieme, mozog si ju vyberie v podobe bolesti, úzkosti, túžby po ďalšej dávke.“

Tento prístup je hlboko ľudský, vedecky podložený a extrémne aktuálny. V dobe, keď si môžeme čokoľvek dopriať okamžite, je schopnosť povedať „dosť“ nie slabosťou, ale najvyššou formou sily.

Čítajte viac z kategórie: Zaujímavosti