Farebné jazyky a penivá bomba v ústach. Šumivé legendy za socializmu milovalo každé dieťa

Dnes nájdeme na pultoch predajní desiatky rôznych druhov nealkoholických nápojov. Nebolo tomu vždy tak. V období socializmu ich bolo na výber len niekoľko. Ak sa deti nechceli napiť čistej vody, väčšinou si kúpili farebnú malinovku alebo šumienku.

V obchodoch si našiel len sladké limonády alebo sirupy Ovocit a Vitacola, či pomarančové džúsy Pomka z plechovky, prípadne už spomínané šumienky či Tang.

„Obyčajné“ limonády sa často skladali z instantného prášku a vody z vodovodného kohútika. Chutili sladko a ovocne, aj keď ovocie nikdy nevideli. Ľudia bojujúci za zdravý životný štýl by dnes podobný nápoj obišli z kilometra.

Chemická „šumivá“ reakcia 

Šumienky deti milovali, pretože v ústach penili, čo mala za následok chemická reakcia. Išlo o zmes kyseliny citrónovej a hydrogénuhličitanu sodného, teda jedlej sódy. Zmes pri rozpustení vo vode chemickou reakciou uvoľňuje oxid uhličitý, vďaka čomu vzniká šumivý nápoj.

História českých šumienok sa však začala písať ešte oveľa skôr, ako v období socializmu. Farebné cukríky v tvare malej tehličky alebo krúžku určite poznáš. Vyrábala ich aj továreň v českom Liberci pod značkou Lipo. História továrne je stará viac ako sto rokov.

V roku 1902 si Julius Pollak neďaleko Liberca prenajal miestnosť a začal tam vyrábať kypriaci prášok do pečiva a aromatické prísady. V roku 1912 sa spojil s obchodníkom Eduardom Haasom z Linzu a založili firmu Haas a Pollak. Týmto okamihom začali rozširovať existujúci inventár, čo viedlo k výrobe šumienok a lisovaných cukrov. Od roku 1927 vyrábal Haas cukríky pod značkou PEZ, ktorá je známa po celom svete.

Skôr než sa liberecká fabrika premenovala na Mocca, prešla si mnohými prekážkami. Majiteľ firmy Mocca, ktorá bola založená v roku 1993 na praženie a balenie kávy, sa rozhodol výrobu cukríkov kúpiť v roku 2005.

Instantný nápoj pre všetkých

Vráťme sa však naspäť k šumienkam. Portál Styl.inhistory.cz píše, že za socializmu sa táto chemická hmota balila do vrecka z voskového papiera. Ak totiž šumienka navlhla, už nešumela a navyše vznikla hmota, ktorú bolo len ťažko rozpustiť.

Šumienky prežili a dodnes sa vyrábajú, dokonca vo veľmi podobnom zložení. Súčasní výrobcovia však ponúkajú väčšie spektrum príchutí. 

Vyrába ich napríklad spoločnosť B. M. Kávoviny, ktorej história sa začala písať v roku 1845, keď bol v pôvodných objektoch závodu situovaný prvý cukrovar v Uhorsku. Po viacerých zmenách majiteľov a výrobných programov v roku 1920 továreň odkúpila akciová spoločnosť Heinrich Franck a synovia, ktorá ju prebudovala na veľkokapacitnú sušiareň čakanky.

Na svojom webe spoločnosť píše, že výrobný podnik bol v roku 1949 znárodnený a počas nasledujúcich 43 rokov prešiel piatimi organizačnými zmenami.

Šumienky nevymreli

V roku 2003 sa vtedajší spoločníci rozhodli predať všetky svoje práva, ochranné známky aj know-how vzájomne konkurenčných výrobkov spoločnosti Dr. Oetker. O 11 rokov na to spoločnosť kúpila ochrannú známku Dobrý kuchár. Už od svojho vzniku je podnik zameraný na výrobu tradičných a kvalitných výrobkov. Aj dnes vyrábajú šumivé osvieženie, a to podľa tradičnej receptúry s použitím prírodných farbív a aróm.

Šumienky dnes na pultoch predajní nájdeš aj od Dr. Oetkera. Ide o všeobecne známu nemeckú spoločnosť, ktorej tradícia na slovenskom území siaha až do roku 1908, kedy bola založená prvá zahraničná pobočka firmy v Rakúsko-Uhorsku.

Opätovný vstup na československý trh sa udial v roku 1991 a založenie spoločnosti pre Slovensko v roku 1993. V súčasnosti patrí Dr. Oetker k najvýznamnejším potravinárskym výrobcom práškového sortimentu.

zdroj: archív ml

Ďalším obľúbeným socialistickým nápojom bol instantný nápoj Vitacit, ktorý bol patentovaný v roku 1970 a stále ho vo vybraných obchodoch zoženieš. Podľa portálu Aha online sa továreň nachádza v Pitíne na Uherskohradišťsku.

„Vitacit vyrábame podľa vlastnej receptúry. Základné suroviny sú. samozrejme, stále rovnaké – teda cukor a kyseliny citrónová a askorbová. Pridali sme nejaké vitamíny a ďalšie zlepšováky, ktoré neprezradíme,“ povedala pre portál Vlasta, dcéra pôvodného majiteľa firmy Jiřího Holzera.

V súčasnosti je možno dostať citrónovú a pomarančovú príchuť. Malinu stiahli, pretože o ňu nebol veľký záujem. V čase, keď Vitacit bol na vrchole svojej slávy, ročne vyrobili tisíc ton tohto šumivého prášku. Dnes vyrábajú približne 50 ton.

Ako Vitacit vznikol? V poľnohospodárskych závodoch Kaznějov vysypal pracovník Jiří Bastl do miešačky kyselinu citrónovú, ktorú tu vyrábali, vitamín C a citrónovú arómu. Nápoj bol z hodiny na hodinu na svete.

Penivá bomba v ústach

Šumienky, ktoré boli v obrobí 70. a 80. rokoch na výslní, sa kupovali najmä na dovolenky, pretože ich stačilo nasypať do pohára a pridať vodu z kohútika. Šumienky a Vitacit deti zbožňovali. Krásne penili, a to najmä vtedy, ak si ich dali rovno do úst a vyplazovali na seba farebné jazyky. V tom čase stáli 20 halierov. Dospelí zase oceňovali prášok Iskra a to najmä vtedy, keď mali „opicu“. Tento instantný nápoj sa vyrába dodnes.

zdroj: archív ml

Podľa portálu Stop Plus Jednička spoločnosť Vitana z mesta Byšice na trh postupne priniesla celý rad vita-prípravkov, ako napríklad Vitacola, Vitaoranž, Vitagrep, Vitamalina a Havaj ananás. Do hry už skôr vstúpila tiež brnenská Lachema s instantným citrusovým nápojom SAP, vyrábaným z gréckeho koncentrátu.

Šumienky postupne vytlačil ovocný nápoj, ktorý určite poznáš. Americký Tang vyvinul v roku 1957 výskumník William A. Mitchell v spoločnosti General Foods Corporation. Na trh sa v práškovej forme dostal už v roku 1959. Koncom 60. rokov bol takmer každodennou súčasťou raňajok Američanov. Do Československa ho dodávala juhoslovanská Podravka.

Legendy

V období socializmu sa objavovali v obchodoch aj limonády v skle. Distribuovali sa však najmä do cukrární či sódovkární. Stáčali sa aj v niektorých liehovaroch a pivovaroch. Legendy s príchuťami ako kola, malina, citrón či kivi pretrvali a predávajú sa dodnes v sklenených fľašiach, stáčajú sa v Stropkove.

Poďme k vrcholu limonád ku Kofole. Vznikla za socializmu na začiatku 50. rokov minulého storočia. Aj keď neexistuje dôkaz, že Kofola mala byť „konkurenciou“ ku americkej Coca-Cole, je to viac ako pravdepodobné. Komunisti mali v roku 1957 poveriť Spojené farmaceutické závody (SPOFA Praha) a vyrobiť takýto nápoj.

Tím vedcov pod vedením Zdeňka Blažka vyvíjal správne zloženie pre nápoj až dva roky. Konečná receptúra je zložená zo štrnástich bylinných a ovocných látok doplnených o kofeín. Vznikol tak sirup s názvom Kofo, ktorého receptúru ešte upravil Jaroslav Knapp.

Výrobou sirupu bol poverený národný podnik Galena Opava, ktorý sa zoberal pestovaním rastlinných kultúr a výrobou liečiv a tinktúr. Pôvodne sa Kofola mala volať Kofocola, pre problémy s dĺžkou názvu a ochrannou značkou sa od nápadu upustilo. Prvé fľašky Kofoly vyšli z výrobnej linky v roku 1960, nápoj okamžite získal veľkú popularitu u pracujúceho ľudu.