Fico je dnes silnejší, extrémnejší a nechutnejší. A vďačí za to jedinému človeku, píše Patrik Lenghart

Autor komentáru je zakladateľom platformy Dobre a je členom Progresívneho Slovenska.

Písal sa rok 2020. V najkrajší deň v kalendári, 29. februára, sa odohrali ôsme slobodné parlamentné voľby od vzniku samostatnej Slovenskej republiky.

Týchto volieb sa zúčastnilo až 29 politických subjektov, pričom veľká časť z nich kandidovala so spoločným naratívom, že je nevyhnutné odstrániť mafiu, ktorá sa ako chobotnica udomácnila v našom štáte, svojimi chápadlami nevkusne obchytkávajúc jeho jednotlivé inštitúcie.

Marketér Igor

Slovensko malo nádej. Jeho politická scéna mala v úmysle poraziť korupciu. Spoločne sme trúchlili za Jánom Kuciakom a Martinou Kušnírovou, ktorí boli zavraždení v ich dome na dôkaz rozkladu, ktorý politicky podporovaná mafia na Slovensko priniesla. Aj preto voľby s prehľadom vyhral Igor Matovič.

Pravda je taká, že v posledných mesiacoch pred voľbami Igor Matovič vytasil politickú kampaň na takej úrovni hluku, že na Slovensku prakticky nezostal nikto, kto by s ním aspoň v niečom nesúhlasil.

Bojkotoval mafiu, Kočnera, Bašternáka, hovoril o vražde novinára, išiel do Francúzska fotiť dajakú vilku, ktorú možno niekto ukradol zo slovenských peniažkov, dokonca si jeho kampaňovú divočinu všimli aj humoristické stránky – chvíľu sa internetom preháňali také frky, že vždy, keď Igor Matovič vidí pouličnú kameru, tak do nej urobí tlačovku. Bol jednoducho všade. A robil toho najviac.

Víťazi a porazení

A hoci veľká časť z jeho kampaňových aktivít bola pomerne amatérska a zbytočná, kto viac strieľa, ten viac triafa, a možno preto toľkých nakoniec aj trafil. Voľby vyhral s chvályhodným výsledkom 25,02 %. Jeho hlavný oponent Robert Fico, ktorý predtým tri volebné obdobia vyhrával s veľkým náskokom, mal tento raz iba 18,29 %. To by mohlo vyzerať ako čestné druhé miesto, ale v skutočnosti to bola nebývalá porážka. A dokonca len druhá porážka v jeho histórii – okrem Andreja Kisku dovtedy Roberta Fica nikdy predtým nikto neporazil.

V parlamentných voľbách 2020 však prehral na celej čiare. A to dokonca už v čase kampaňového obdobia, pretože neviedol ani len svoju vlastnú kandidátku – keďže ho v predošlom volebnom období ulica stiahla z postu premiéra, na kandidátnu jednotku musel postaviť svojho podpredsedu Petra Pellegriniho.

Ficove delírium

Igor Matovič po svojej žiarivej výhre zložil širokú koalíciu a dostal sa až k ústavnej väčšine, čo je najväčšia možná garancia moci v tomto štáte. Snáď jediná možná pozícia, ktorá by mohla byť ešte o trošku silnejšia od tejto, by prišla, keby mal Igor Matovič aj svojho prezidenta. To sa síce nestalo, ale ústavná väčšina je aj tak zďaleka najmocnejším samostatným nástrojom pre dosahovanie… vlastne čohokoľvek.

Keď si Robert Fico spočítal, čo to preňho môže znamenať, automaticky upadol do delíria. Na čas zostal takmer ticho. Zošedol ako myš obžierajúca nábytok v kostole. Jeho priateľov po jednom odvážali chlapci v kuklách, jeho nominanti čelili trestným oznámeniam, jeho politická strana, ktorá bola, mimochodom, najúspešnejším politickým projektom od vzniku samostatnej Slovenskej republiky, sa rozpadla.

Odštiepený Pellegrini

Dokonca aj človek, ktorý sa len vďaka dôsledkom vraždy novinára a jeho snúbenice a potom vynútenému odstúpeniu Roberta Fica z postu premiéra, stal načas predsedom vlády, Peter Pellegrini, ho zradil. Využil popularitu, ktorú získal v Smere, skúsenosti z premiérskeho postu a nespočtu ministerstiev, vzal so sebou významné kontakty na bohatých ľudí Slovenska, ktorí by mali záujem mať svojich vlastných politikov.

Peter Pellegrini si dokonale vyškolený Smerom založil vlastnú stranu a zobral so sebou ďalších, na ktorých sa Robert Fico roky spoliehal, že mu podržia tašku vždy, keď to bude potrebné. Odišli mnohí. Erik Tomáš, Denisa Saková, Matúš Šutaj Eštok… v podstate všetky talentované decká zo strany Smer -SD opustili loď spolu s Petrom Pellegrinim.

A tak Ficovi v strane zostali len hrdzavé kúsky ako Dušan Jarjabek, Juraj Blanár, Ladislav Kamenický, Ján Podmanický, Ján Richter či svetoznámy symbol zbytočnosti, pán Ľuboš Blaha. Politickí spojenci Roberta Fica zoslabli, skutočných priateľov mu zatvárali, ešte aj s tou jeho o 23 rokov mladšou misskou Troškovou sa mu cesty rozišli.

Ficovo vydýchnutie

Chvíľu to vyzeralo, že Robert Fico konečne padol na kolená. Ale pri moci bol Igor Matovič. A aj keď si pôvodne Fico mohol myslieť, že je to preňho tá najhoršia správa na svete, že človek, ktorého na politickej scéne najviac nenávidí, sa stal najmocnejším mužom štátu, postupne sa začalo ukazovať, že nič nie je stratené.

Najprv sa ukázalo, že Boris Kollár je plagiátor a podvádzal pri svojej diplomovke. Matovič mu na to odkázal, že by na jeho mieste odstúpil. A potom sa ukázalo, že aj Matovič je plagiátor, ale sám sebe už odstúpenie neodporúčal. Potom sa z ničoho nič podarilo za špeciálneho prokurátora vymenovať Daniela Lipšica – a na svete neexistuje žiaden špeciálny prokurátor, na ktorého by Fico mohol ľahšie nadávať a na kom by ľahšie mohol získavať nenávistné politické body.

A potom za generálneho prokurátora vymenovali Maroša Žilinku, lorda z krajiny 363, ktorý sa pre Roberta Fica ukázal byť tým najlepším možným spojencom. Skutočné hrozby, medzi ktoré patril napríklad Ján Šanta, ktorý, mimochodom, kandidoval na oba spomínané prokurátorské posty, sa k moci za Matoviča nedostali.

A tak si Robert Fico mohol vydýchnuť. Robert Fico nemusel robiť nič, popularita a moc vlády Igora Matoviča predovšetkým vďaka Matovičovi samotnému začala padať z útesu. Plošné testovanie, kauza Sputnik V z Ruska, konflikty s vedcami a poprednými odborníkmi, nejasné pravidlá, zákazy a reštrikcie, ktoré sa menili každých pár hodín… Potom zasa samovražda generála Lučanského, ktorý mal byť korunným svedkom v boji proti Smeru, ale nakoniec sa stal iba mučeníkom mafiánov, perverzne preberajúc miesto zavraždeného hrdinu po Jánovi Kuciakovi.

Vláda Eduarda Hegera čelila množstvu škandálov

GALÉRIA+ 12

Domček z kariet

Vláda Igora Matoviča si všetky problémy dokázala vytvoriť sama. A potom si ich ešte dokázali zhoršiť nevhodnou komunikáciou. A to ani nevravím, že ešte aj strana Za ľudí sa rozpadla už krátko po voľbách. Andrej Kiska, prvý človek v histórii, ktorý porazil Roberta Fica, do parlamentu ani neprišiel. Zo štvorkoalície sa stala trojkoalícia, pričom už pol roka po nástupe svojej vlády posielal Igor Matovič svojho najbližšieho spojenca Richarda Sulíka kopať hroby a v priamom prenose ho obvinil zo smrti desaťtisícov Slovákov.

Ak mal Robert Fico po voľbách depresiu a pocit, že všetkým dňom je koniec, ani nie rok od volieb už sa mohol cítiť znova bezpečne. Igor Matovič robil všetko preto, aby mu dal pocit bezpečia. Aby mu dal nádej. Aby ho vyliečil z apatie, syndrómu vyhorenia, zimnej depresie, môžeme si vybrať akúkoľvek diagnózu, sebadeštrukčné sklony a do neba siahajúce ego Igora Matoviča sa pre Roberta Fica stali univerzálnym zázračným liekom na všetky psychické neduhy.

Nešťastná formalita

Hlasovanie o vyslovení nedôvery vláde Igora Matoviča je v skutočnosti už iba nešťastná formalita, škoda je dávno napáchaná. Robert Fico je dnes znovu v pozícii uchádzať sa o víťazstvo vo voľbách. Slovenská spoločnosť na tom od roku 1993 nikdy nebola horšie, čo sa týka súdržnosti, Covid-19 nás pripravil o viac ako 20 000 občanov a teroristické útoky, ktoré Ruská federácia podnikla voči susednej Ukrajine, priniesli len radu ďalších dôsledkov, ktoré by Igor Matovič nedokázal ani len správne pomenovať.

Od utečeneckej krízy, cez energetickú krízu, cez inflačnú krízu… veľa cudzích slov. Čo sa týka katastrof, ktoré sú skoro také veľké ako ego Igora Matoviča, kľúčové slová zostávajú rovnaké: One time, next time. Jedna katastrofa za druhou. A snáď najsmutnejšie je, že ani tie katastrofy nemôžeme riešiť s nasadením, lebo je pre nás ešte stále najväčšou témou a najväčšou katastrofou Igor Matovič sám, s ktorým sa žiť nedá, ale bez neho nič neurobíme.

Tento ironický príbeh sa ironicky aj končí: Je to práve zoskupenie okolo Igora Matoviča, ktoré nás dnes presviedča, že je v záujme nás všetkých, aby Igor Matovič ďalej viedol svoju vládu, aby bol ďalej ministrom financií, aby jeho vláda ďalej pokračovala, lebo bez nich by sa moci zasa chytila politická mafia na čele s Robertom Ficom. A pritom je to Robert Fico, kto mal v osobe Igora Matoviča toho najlepšieho terapeuta, aký sa mu mohol pritrafiť. Robert Fico je dnes silnejší, extrémnejší a nechutnejší ako hocikedy doteraz. A za svoju znovunájdenú energiu nevďačí nikomu inému, jedine Igorovi Matovičovi.

Text nie je autorským článkom Startitup. Vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú názory redakcie.