František inštaloval turbíny v Austrálii aj Pakistane: Miloval som to, a zároveň nenávidel, rozhodol som sa pre zmenu

8. marca 2023 o 12:00

Vybral sa po stopách Alexandra Veľkého do Iraku
Potom pracoval v IBM, tiež pomáhal inštalovať parné turbíny po svete
Dnes ho živí ilustrovanie kníh

archív František Hríbal

Vybral sa po stopách Alexandra Veľkého do Iraku
Potom pracoval v IBM, tiež pomáhal inštalovať parné turbíny po svete
Dnes ho živí ilustrovanie kníh

Kvôli dizertačnej práci odišiel po stopách Alexandra Veľkého do Kurdistanu na severe Iraku, hoci dnes v rozhovore pre Startitup priznáva, že týmto argumentom si skôr len ospravedlňoval, prečo na istý čas odišiel zo školy do sveta s kamarátmi.

Po štúdiu archeológie skončil v IBM a neskôr sa venoval inštalácii parných turbín po svete.

„IBM je prvým útesom pre mnohých stroskotancov z humanitných odborov. Nechcem ale vyznieť povýšenecky, lebo určite tam niekto robí prácu, ktorú má rád. Poznám kamarátov – humanistov, ktorí sú tam spokojní už roky,“ spomína na túto životnú etapu po štúdiu František Hříbal.

On ale spokojný nebol a ďalej hľadal niečo, čo ho bude napĺňať a tešiť. Napokon sa mu osudným stalo kreslenie, ktorému sa venoval „odjakživa“.

Dnes sa už môže pochváliť desiatkami kníh, ktoré ilustroval či pre ktoré vytvorili obálky – vrátane knihy pre Zomri, Cynickú obludu, knihy politikov a historikov či spomienkový zborník pre zavraždenú Martinku Kušnírovú s názvom Čriepky.

Ako sa z archeológa, cez IBM a parné turbíny, stal napokon niekto, kto sa živí ilustráciami kníh? O prvých tlačených nepodarkoch aj zaujímavých cestách sme sa porozprávali s Františkom Hříbalom.

Dnes si známy ilustrovaním kníh, ako si sa k tomu – ako archeológ – dostal?

Nuž ja som bol vždy ten typ, ktorý súdil knihu podľa obalu. Takto v mojej knižnici skončilo niekoľko vizuálne pútavých kníh s obsahom, ktorý som sotva niekedy dočítal.

Kreslil som odjakživa, potom som veľa písal, takže kreslenie šlo bokom a až manželka, vtedy ešte frajerka, donútila vyrobiť jej plagát na festival, ktorý organizovala.

V tom čase som tiež natrafil na ľudí, ktorí sa takzvanej kreatíve venovali profesionálne. Počúval som ich a hovoril si, že veď toto by som chcel robiť aj ja.

Vtedy som ale pracoval v jednej technologickej firme vo Viedni a pomáhal inštalovať parné turbíny po celom svete – od Austrálie, cez Pakistan, po zapadnuté dediny na Sicílii. Miloval som to, a zároveň nenávidel.

Už som nechcel každé ráno cestovať do práce, robiť administratívu, navyše zle, ale chcel som sa začať živiť niečím, čo ma energiou nabíja a nie naopak.

Život máme predsa len jeden a škoda ho premárniť vecami, ktoré nenávidíme. Najhoršie sa mi počúvajú ľudia, ktorí sa sťažujú na svoju prácu. Taký som bol aj ja.