Geniálny fyzik Isaac Newton bol polosirota. Legendárne jablko mu na hlavu možno nikdy nepadlo

Bol kľúčovou postavou vedeckej revolúcie 17. storočia a preslávili ho fyzikálne zákony zotrvačnosti, sily a akcie reakcie, ktoré definujú pôsobenie sily na fyzikálne teleso. Vďaka týmto rozvinutiam princípov modernej fyziky a práci v oblasti optiky a gravitácie sa Isaac Newton zapísal medzi najväčších vedcov histórie, uvádza MacTutor. 

Od narodenia najväčšieho anglického matematika svojej generácie uplynie v stredu 4. januára 380 rokov. Newton má na svojom konte okrem iného aj vydanie diela, ktoré je jedným z pilierov modernej vedy, a Newtonov zákon zotrvačnosti, ktorý definuje pôsobenie gravitačného poľa na teleso. Podľa Biography ho v roku 1705 britská kráľovná Anna pasovala za rytiera, vďaka čomu dostal šľachtický titul Sir. 

Skôr myšlienka než jablko

Isaac Newton sa narodil 4. januára 1643 na panstve Woolsthorpe vo východnom Anglicku. Otec zomrel tri mesiace pred jeho narodením. Matka sa vydala za reverenda Barnabasa Smitha a o Isaaca sa až do otčimovej smrti starali starí rodičia. Aj vďaka nim získal vzdelanie.

Vyštudoval gymnázium a v roku 1661 ako 18-ročný nastúpil na Trinity College v Cambridgi. V roku 1665 získal bakalársky titul a o dva roky neskôr aj stále miesto na svojej alma mater. V roku 1668 sa stal magistrom slobodných umení a v ďalšom roku profesorom matematiky.

V období rokov 1665 až 1667 bola univerzita zatvorená pre morovú epidémiu a Newton trávil čas doma vo svojej rodnej obci. Podľa legendy mu práve tu malo spadnúť na hlavu jablko, ktoré ho priviedlo k myšlienke, že telesá podliehajú pôsobeniu gravitácie a zároveň sú aj zdrojom gravitačnej sily. Bližšie k pravde je však vysvetlenie, že vedca inšpiroval skôr pohľad na padajúce ovocie.

„Dávajme si pozor, slobodní nie sme ani teraz,“ zdvíha výstražný prst odborník na totalitarizmus

Vo svojom gravitačnom zákone sformuloval gravitačné pôsobenie aj matematicky. Gravitačná sila je podľa neho priamo úmerná hmotnosti telies, ktoré sa priťahujú, a naopak, nepriamo úmerná ich vzdialenosti. Čím sú teda telesá od seba ďalej, tým sa priťahujú slabšie. V nadväznosti na Kepplerove zákony tak Newton definoval aj pohyb planét a ďalších telies v slnečnej sústave. Zároveň dokázal, že fyzikálne zákony platia nielen na Zemi, ale v celom vesmíre.

Sformuloval tri pohybové zákony definujúce pôsobenie sily na teleso. Druhý zákon, takzvaný zákon sily, definuje veľkosť sily ako zmenu hybnosti telesa v čase, alebo tiež, čo je najznámejšia forma rovnice, ako súčin hmotnosti telesa a jeho zrýchlenia. V prípade gravitačného zrýchlenia takto vyrátame veľkosť sily, ktorou sú telesá priťahované k povrchu zeme, teda ich tiaž.

Newton položil základy diferenciálneho a integrálneho počtu, ktoré potreboval ako matematický aparát pre svoje fyzikálne rovnice. Rovnako sa zaoberal aj optikou a prišiel na to, že sa biele svetlo skladá z jednotlivých farieb takzvaného farebného spektra.