Globálne oteplovanie už dávno naberá na obrátkach!
- V dňoch, kedy svet vkladá nádeje do parížskej konferencie COP21, ktorá sľubuje radikálnejší a kolektívnejší prístup ku globálnemu oteplovaniu, sme podľa niektorých už dávno prešvihli únosnú mieru sebarealizácie. Ľudské aktivity na tejto zemi majú už dávno katastrofické následky. Súhlasí s tým aj fotografka Camille Seaman, ktorá dávnejšie cestovala po Severnom póle a ostala zhrozená.
- V dňoch, kedy svet vkladá nádeje do parížskej konferencie COP21, ktorá sľubuje radikálnejší a kolektívnejší prístup ku globálnemu oteplovaniu, sme podľa niektorých už dávno prešvihli únosnú mieru sebarealizácie. Ľudské aktivity na tejto zemi majú už dávno katastrofické následky. Súhlasí s tým aj fotografka Camille Seaman, ktorá dávnejšie cestovala po Severnom póle a ostala zhrozená.
Na klimatickej konferencii v Paríži sa zišli lídri aj mienkotvorné osoby z celého sveta, aby vo vedení svetových krajín a verejnosti vyburcovali reakciu adekvátnu k momentálnej situácii. Ide o situáciu, v ktorej sme našim správaním prispeli k obrovským a škodlivým klimatickým zmenám, spôsobili vymretie mnohých živočíšnych druhov – pričom mnohé ďalšie to ešte len čaká – no najmä sme si museli položiť otázku, ako dlho to takto môže pokračovať, kým sa vlastným nenásytným spôsobom života privedieme k strate toho najcennejšieho, čo ako druh máme – vlastnej planéty, doposiaľ jedinej, ktorú dokážeme obývať.
Niektorí aktivisti sa však nad momentálnou atmosférou vo svete pozastavujú – oni totiž vážne klimatické zmeny a z nich vyplývajúce hrozby rozpoznali už dávno a rovnako nás pred nimi aj varovali. Tvrdia, že zatiaľ čo mnohí z nás sa tvária, ako keby bola klimatická katastrofa len otázkou ďalekej budúcnosti, ktorú ešte môžeme ľahko zmeniť, ona už dávno začala a má už aj svoje prvé obete. Prírodná fotografka Camille Seaman sa napríklad po návšteve Severného pólu rozhodla tomuto poslaniu venovať svoj život a naďalej zachytávať svet taký, aký by sme si ho mali pamätať a zároveň aj taký, akým sme ho naším správaním učinili.
Camille Seaman hovorí, že jej tesné prepojenie s prírodou sa začalo už v detstve. Otec ju a jej brata brával do prírody a učil vnímať prírodu, učil, že ku každému stromu sa majú správať s úctou a vidieť ho ako živého tvora. „Zoznamovali sme sa s ich konármi, kôrou, tvarom, až sa z nich stali akýsi známi. Učil nás, že s prídodou sme spriaznení, a teda sa v nej nikdy nemusíme cítiť osamelo.“ Po ľadovcoch sa prvýkrát prechádzala na Aljaške, presne na území, cez ktoré pred 12,000 rokmi z Ázie na americký kontinent migrovali prví ľudia. „V danej chvílu som si uvedomila, aká som oproti tejto úchvantej prírode malá a bezvýznamná. Ale už len to, že sa nad tým dokážem zamýšľať, považujem za zázrak.“ Z jedinečnej ľudskej schopnosti zamýšľať sa nad vecami a ich významom, sa rozhodla urobiť svoju prednosť. Prírodu, ktorá jej bola tak blízka, sa rozhodla priblížiť aj nám.
Na jednej z osvojich expedícií sa ocitla na odľahlom kúsku zeme. 500 míľ od Severného pólu, kde pracovala na nových fotkách, však nenašla žiaden sneh. Namiesto toho sa tam premávali hladné polárne medvede, ktorým chýbala ich bežná potrava, a tak sa museli uchýliť k vyjedaniu hniezd. Vtáky, ktoré do nich nakládli vajcia, pre tento účel preleteli tisícky metrov a Camille mohla len sledovať, ako ich úsilie vychádzalo navnivoč a vymierali celé budúce generácie ich druhu. Iní fotografi zase o čosi dávnejšie na fotkách zachytili ľadové medvede vychudnuté na kosť, poprípade rovno mŕtve od vyhladovania. Pritom za normálnych okolností by mali vyzerať presne tak, ako ich poznáme z kreslených či dokumentárnych filmov – veľkí, guľatí a poriadne izolovaní proti arktickej zime.
Keď sa Camille z cesty vrátila domov, nedokázala vstať z postele. Bola deprimovaná zo svojich zážitkov a rovnako aj faktu, že ľudia vôbec nechápali, o čo v tejto situácii ide a o čo všetko môže náš svet prísť. Zase raz sa musela zmieriť faktom, že vo svetovej mierke je jej práca malá a nedokáže toho veľa zmeniť – najmä keďže momentálne je ťažké veci zmeniť aj pre nás ako celok. Na druhej strane si ale spomenula na slová svojich rodičov a prarodičov, ktorí ju učili, že ako jednotlivci sme síce maličkí, ale aj naša činnosť – a nečinnosť, až taká bezvýznamná byť nemusí. Môžeme minimálne ísť vzorom ostatným a snažiť sa naším konaním poukazovať na veci, ktoré si zaslúžia našu pozornosť. A presne to robí. Takisto odkazuje, že zmeniť naše zvyky možno nebude jednoduché, ale stále je to prijatelnejšia možnosť, než žiť na mŕtvej planéte.
Zdroj: Medium, The New York Times
Fotky: Camille Seaman