Herečka Ingrid Baginová: Ak necháme umrieť kultúru, umrieme spolu s ňou

Kultúra prežíva svoje najťažšie obdobie. Mnoho hercov, hudobníkov ale aj technických pracovníkov prichádza o prácu, divadelné sály zívajú prázdnotou. Niekoľko organizácií už podpísalo otvorený list premiérovi Matovičovi, v ktorom apelujú na záchranu kultúry. V stredu 14. októbra plánujú uskutočniť v Bratislave protestné podujatie s názvom Spolu za kultúru.

Tohto protestu sa plánuje, okrem iných, zúčastniť aj divadelná herečka Ingrid Baginová, ktorá pôsobí v trnavskom Divadle Jána Palárika. Je jedna z mnohých divadelníčok a divadelníkov, ktorých sa obmedzenia, ako napríklad maximálny povolený počet 50 ľudí v sále, bytostne dotýkajú.

• Ako umelcov zasiahli protiopatrenia vlády
• Prečo ich považujú za neférové
• O živote a fungovaní divadelných hercov
• Prečo dnes klesá záujem o umenie a kultúru a čo sa s tým dá urobiť

zdroj: Divadlo Jána Palárika

Kultúra zažíva obrovské rany. Si herečka, ako vnímaš chaos a nesúrodé informácie, ktoré sa k tebe dostávajú?

Čo sa týka umeleckej stránky, tak ty potrebuješ ako herec a umelec nejakým spôsobom stále napredovať a nesmieš nikdy zaspať na vavrínoch a uspokojiť sa, že si niečo dosiahol. A keď to neumožňuje táto situácia, tak sa nemôžeš ani nikam posunúť. Obmedzenie hrať pre 50 ľudí, už so všetkým štábom je trápne.

Na jedno predstavenie máme minimálne päť technikov, ktorí musia scénu postaviť, ďalších dvoch osvetľovačov a zvukárov. Ďalej je tam inšpicientka, rekvizitár, šepkár, maskérky a garderobierky.  Na každom predstavení musí byť hasič a nemôžeme zabudnúť ani na uvádzačky. Plus sa do toho počítajú samotní herci, ktorých tiež môže byť osem – desať. Dokopy nám teda ostane približne dvadsať divákov.

Aký postoj k tomu zaujali divadelníci?

Veľmi ma trápi, že sme sa dostali do takej situácie, kedy sme nútení byť spokojní aj s tým málom, čo nám vláda povoľuje. Sme si vedomí, že jednou s najdôležitejších, ak nie najdôležitejšou vecou na divadle, je vzťah herca alebo divadla s divákom. Čiže áno, z úcty k divákom si uvedomujeme, že bez diváka divadlo stráca zmysel, dávame však znať, že hráme aj pre jedného.

Ak mám ale hovoriť za seba, ako za Ingrid Baginovú, som rozčúlená. Tu ale nejde o počet divákov. V momentálnej situácii sa nemôžeme tváriť na pokorných umelcov, pretože si myslím, že to je to, čo chcú docieliť. Dosiahnuť nejaký minimálny počet ľudí, ktorý bude chodiť na kultúru, ktorá dnes akoby už vôbec nebola dôležitá. A to sa nastaví aj po korone a v ľuďoch zostane to, že divadlo je nebezpečné. 

Počas karantény sme všetci čítali knihy, pozerali filmy, počúvali hudbu. Vtedy nám kultúra pomáhala odstrihnúť sa od svojich problémov, lebo nás vtiahla svojím príbehom a teraz volá kultúra o pomoc všetkých ľudí.

Podniká divadlo nejaké kroky na záchranu kultúry, ale aj svojej existencie?

Snažíme sa robiť aspoň niečo. Kolegovia spolu s našim umeleckým šéfom Jurajom Bielikom pripravujú herecké, dramaturgické a rôzne iné workshopy. Stačí zbehnúť na našu stránku a dozviete sa viac. Neviem, či je to záchrana, ale lepšie ako nič. Naše divadlo, podobne ako iné na Slovensku, svieti na červeno s prázdnou režisérskou stoličkou pred divadlom. To sa mi vidí ako nejaký tichý protest. Ale ak sa bude chystať niečo väčšie, určite sa pridám aj ja.

Mnoho organizácii z kultúrneho a kreatívneho priemyslu už podpísalo otvorený list premiérovi, kde žiadajú o podporu. V stredu sa chystá dokonca verejná manifestácia. Pripojili ste sa aj vy?

My ako divadlo myslím, že nie. Ale ja sa sama sa na demonštrácii zúčastním. Lebo čo ma najviac hnevá je, že o kultúru bojujeme len my umelci alebo ľudia pracujúci v tomto priemysle. Ako keby sa to týkalo len nás. Ale čo ostatní ,,obyčajní ľudia“, ich sa kultúra národa netýka? Opravte ma ak sa mýlim, ale počas karantény sme všetci čítali knihy, pozerali filmy, počúvali hudbu. Vtedy nám kultúra pomáhala odstrihnúť sa od svojich problémov, lebo nás vtiahla svojím príbehom no a teraz volá kultúra o pomoc všetkých ľudí.

Nenechajme ju umrieť, prosím, lebo ak to dopustíme my všetci, umrieme s ňou. Možno to znie pateticky, ale takto to cítim. Pokiaľ niečo neskúsime, tak nebudeme vedieť, čo funguje. Pokiaľ sa budeme stále na niečo vyhovárať, tak to aj bude vyzerať.

Pravidlá ale boli zavedené na ochranu zdravia občanov. Nebojíte sa toho, že sa týmto môžete dostať do pozície, kedy bojujete proti ochrane ľudí?

Áno, môžu sa na to ľudia, alebo teda vláda, takto pozerať. Akurát nechápem, prečo sa  ľudia môžu ohrozovať v krčme a vo fitness centre a v divadle už je to veľké nebezpečenstvo. Takáto diskriminácia ma veľmi mrzí a nerozumiem jej. Bola som pred dvoma dňami vo fitness centre a visel tam oznam, že vnútri môže byť maximálne 100 ľudí. Je jasné, že v živote sa tam v jednom momente nestretne toľko ľudí. Ale ide o ten princíp. Prečo to majú dovolené? Prečo vo fitness centre môže a prečo v divadle nie? Rovnako nespravodlivé je, keď dovolíme 50 ľudí do divadla s 250  miestnou kapacitou a rovnako do SND, ktoré má kapacitu 680 miest.  Je čudné,  že vo zvyšku Európy to majú určené podľa veľkosti priestorov. Nechápem, prečo to tak nemôžeme mať aj my.

zdroj: Divadlo Jána Palárika

Je pravda, že umelci nemajú peniaze a od štátu nedostávajú žiadnu pomoc?

Samozrejme. Ale myslím si, že sa to netýka každého. Ja si nedovolím tvrdiť, že si na niečo nárokujem. Pretože sú tu umelci na voľnej nohe, ktorí žijú z toho, že niekde hosťujú, že majú zájazdové predstavenia. Od niektorých mojich kolegov viem, že honorár za jedno takéto predstavenie sa pohybuje od 40 do 200 eur maximálne. S tým, že poväčšine skúšobný proces zaplatený nemajú, lebo na to nie sú peniaze. A keď sa toto všetko zruší, tak oni nemajú žiaden príjem. A tých je väčšia časť ako tých, čo sú zamestnaní v divadle. Oveľa väčšia.

Moja najlepšia kamarátka je herečka na voľnej nohe. Z úcty k nej nezverejním meno, ale ide o toto. Točí film a ľudia si povedia, že je v balíku. Len ich chcem uviesť na pravú mieru. Áno, keď točíš film je ti poskytnutá strava, ubytovanie a slušný honorár. Avšak to, že bývaš teraz niekde na hoteli neznamená, že nájom za byt, účet za telefón, či zdravotnú a rôzne iné výdavky za teba zaplatia tiež. Sľúbený  honorár dostaneš až po dotočení a premiére filmu, a aj to zdanený. Takže veľa si z neho nebude môcť užiť, nakoľko jej vznikli dlhy, keďže 8 mesiacov je bez prímu, pretože jej zrušili všetky predstavenia, ktoré ju živili.

Roboty sa  nebojím, ani nikto z nás. Len potom, či už to potom nie je ten prípad, že berieme prácu ľuďom, ktorí sú za toho čašníka vyučení.

Čo sa s tým dá robiť?

Ľudia sú dnes alergickí počúvať hercov a umelcov, že nemajú peniaze. Preto si myslím, že by mali vystúpiť ľudia, ktorí pracujú v kreatívnom priemysle nie ako herci. Napríklad takí technici, stavači scén, zvukári alebo remeselníci, ktorí nemôžu predávať svoje umelecké diela na trhu. Aj ich sa to týka.

Niektorí herci boli kvôli nedostatku financií nútení nájsť si inú prácu, ako napríklad čašníci či pokladníci. Nastal už moment, keď si nad niečím podobným začala rozmýšľať aj ty?

Samozrejme, ja s tým problém nemám. Celú strednú aj vysokú školu som brigádovala ako čašníčka. Roboty sa  nebojím, ani nikto z nás. Len potom, či už to nie je ten prípad, že berieme prácu ľuďom, ktorí sú vyučení za toho čašníka. Alebo ľuďom, čo nič iné robiť nevedia, či nemôžu. Potom je to nevyvážené, keď ja ako človek, čo má vyštudované umenie idem robiť za pokladňu. Nemyslím si, že to je riešenie problematiky v oblasti kreatívneho priemyslu.

Pripravovala si sa na túto situáciu už predtým? Máš našetrené?

Neviem či sa dá na Slovensku nasporiť si zadné vrátka a toto sa netýka iba divadla. Zasiahlo to všetkých. A nie som si istá, či tento štát poskytuje také platy, aby ľudia boli schopní odložiť si na horšie časy a pritom neživoriť.

Opatrenia sú zavedené už vyše týždňa, aká nálada panuje medzi kolegami?

Veľmi smutná. Človek nevie čo bude zajtra. Zamýšľa sa nad tým, či bolo jeho rozhodnutie správne, že išiel vôbec cestou umenia. Ale potom zistí, že to vlastne nebolo rozhodnutie. Byť v umení je poslanie. Nájde si ťa to samo a ty sa koľkokrát nemôžeš ani brániť. Jednoducho sa to stane.

zdroj: Divadlo Jána Palárika

Napriek tomu Divadlo Jána Palárika v Trnave pokračuje v hraní. Aké je to hrať pre taký malý počet ľudí?

Je to smutné, keď hráš presilovku. Každý začiatok divadelnej sezóny je ťažký, bez ohľadu na to, či je korona. Diváci sa začnú zbierať až v polovici sezóny. Čiže o to ťažšie to je, keď je teraz korona. Tí ľudia sa boja prísť. A myslím, že ani tých 20 divákov sme nemali. A to herec cíti. Každý divák má v sebe energiu a keď ju necítiš, tak sa ti veľmi ťažko hrá a máš potom pocit, že zo seba robíš somára.

 Ako divadlo funguje, keď na predstavenie príde tak málo ľudí? Pravdepodobne to z lístkov nepotiahne.

Samozrejme, že nie. Z lístkov momentálne nemáme zisk. Ale koniec koncov, divadlo sponzoruje VÚC, takže to je istým spôsobom záchrana. Ale ani tam nemajú bezodné vrece peňazí, takže bohvie dokedy nás dokážu financovať. Keby sme reálne boli platení od diváka, tak nežijeme z ničoho.

Máš nejaký nápad ako by sa mala riešiť súčasná situácia?

Žiaľ nemám a je to hrozný pocit bezmocnosti. Stojím v kúte, čakám a modlím sa nech to už skončí. Lebo nikto nevieme, čo máme robiť.

Vráťme sa k časom pred koronou. Aká bola približná návštevnosť predtým?

U nás to za posledné obdobie stúplo. Snažili sme sa osloviť mladšiu vekovú kategóriu. Aj repertoár sa tomu prispôsobuje, keďže predtým bol skôr zameraný na dôchodcov. Je citeľné, že v hľadisku už sedí aj mladšia generácia. Divák rozumie situácii a chce sa niekam posunúť. To je to, čo chceme, posnuť naše divadlo na inovatívnejšiu úroveň, zmodernizovať ho. A tým pádom sa niektorí starší diváci stiahli, lebo si povedali, že toto pre nich nie je umenie. Pritom umenie sa modernizuje a nemôžeme ostať 100 rokov za opicami. Samozrejme, je to beh na dlhé trate a nie každého diváka to hneď chytí, ale myslím, že pomaly sa k tomu dopracujeme.

Počas prvej vlny ste boli doma zatvorení štyri mesiace. Čo ste vtedy robili?

Keď sme nemohli hrávať, tak sa upratovali a povyhadzovali sklady. O tento poriadok sa staral technický úsek divadla. My herci máme tiež kapelu Gesamtkunstband, a tak napríklad na pieseň od Tiny Turner napísal text Michal Jánoš a spravili sme vtipný cover aj s videami. Niektorí natáčali čítanie rozprávok líznutých s bábkoherectvom.

My umelci žijeme stále vo veľkej neistote. Sme totiž výnimka, čo sa týka zákonníka práce. Každý rok tŕpnem, či sa mi zmluva predĺži. A tak to to má každý herec.

Odrazilo sa to na vašom plate?

V prvej vlne sme si neuvedomovali závažnosť situácie. Bolo to niečo nové, povedali sme si super, máme pauzu. Prvý mesiac nám došla výplata z čias, keď sme normálne hrali, takže to bolo v poriadku. V ďalšom mesiaci sme mali zase voľno, ktoré sme museli míňať, čiže tiež sa dalo. Ale potom sme prešli na plat, ktorý dostávame aj v lete, keď nehráme. My v Trnave máme síce dobré platy, ale nech si ľudia nemyslia, že zarábame tisícky eur. Sme radi, keď nám niekedy na účet príde tisícka. Ak sa to vôbec niekedy stane. Čiže áno, prišli sme o nejaké peniaze.

Po krátkej divadelnej sezóne prišli hneď divadelné prázdniny. Veľa hercov si v tomto období hľadá náhradnú prácu. Robíš to aj ty?

Ja ešte nemám rodinu, takže živím v podstate iba samú seba. Ale ľudia, ktorí ju majú a platia hypotéku, nemajú na výber. Takže áno, musia sa obracať, lebo z toho základného platu, ktorý ti príde v lete, nedokážeš uživiť rodinu. Čiže si nájdu bokovku. Niektorí herci učia na školách, majú kapely, alebo potom idú mimo fachu. Niekedy to tiež môže byť dobrá psychohygiena. Tak len, aby ľudia netvrdili, že nič iné nevieme robiť.

Ako vyzerá život čisto divadelného herca? Dokáže sa uživiť prácou v divadle bez toho, aby bral bočné role, povedzme v seriáloch?

Pokiaľ je sám, tak sa dá, pokiaľ má rodinu, tak nie. Treba ešte povedať, že my umelci žijeme stále vo veľkej neistote. Sme totiž výnimka čo sa týka zákonníka práce. Mám síce trvalý pracovný pomer, ale na dobu určitú. Čiže každý rok tŕpnem, či sa mi zmluva predĺži. A tak to má každý herec.

Veľa ľudí má ku kultúre veľmi chladný postoj, nepovažujú ju za životne dôležitú. Aj väčšina politických strán ju má vo svojich volebných programoch až na poslednom mieste. Aký majú ľudia dnes záujem o divadlo?

Ľudia nemajú skúsenosti s divadlom, tým pádom nemajú kontexty. Nemajú zažité, čo je to za silu, keď sa dívaš na živý organizmus akým je divadlo. Sledujú len prosté seriály a televízne relácie, kde sa točia dookola tí istí ľudia a potom ich vidia nabalených peniazmi. Lebo kto veľa točí ,veľa zarába. Avšak nepoznám výdavky tých ľudí,  takže nemôžem posúdiť či je to pre nich dosť.

Treba si ešte uvedomiť, že divadlo nie je iba zábava. Prídeš si tam síce oddýchnuť, vypnúť hlavu, ale koniec koncov, sa tam môžeš toho toľko naučiť. Sú predstavenia, ktoré sú položené na historických faktoch. Tým sa učíš, rozširuješ si obzor. Keď sa to raz dostane do fázy ,,no tak dobre, tak to všetko zatvorme a choďme iba do roboty, a ak prídeme domov pozrieme Farmu“, bude to veľmi smutné.

Takže hovoríš, že ľudia sa skôr zaujímajú o tú nízku kultúru. Prečo je tomu tak?

Myslím  si, že celý problém nastáva v školstve. Mladých nedostatočne vzdelávame a neupozorňujeme na kultúru národa. Tam by som hľadala chybu. Keď deťom ukážeme, že kultúra je dôležitá a budeme ich učiť, že majú zahodiť mobily tak decká budú mať väčší záujem.

My v divadle sa snažíme, odkedy máme novú riaditeľku Zuzanu Hekel, akoby vychovať si diváka. Začali sme organizovať divadelné tábory. Tie má na starosti naša koordinátorka pre deti a mládež Ivica Franeková. Počas piatich dní sa spolu s deťmi snažíme vytvoriť inscenáciu, ktorá je ušitá akoby na ich zdatnosti so všetkými oficialitami aké má,  alebo v tomto ,,korona svete“ mala, každá premiéra v divadle. Môžu tak pričuchnúť k tomu, čo to obnáša. Zistia, že to nie je o tom, že herci zo seba robia klauna, ako si veľa ľudí myslí. Je to o tvrdej práci a zodpovednosti, ale hlavne, ponúkaš celé svoje vnútro. Nehovorím, že každé z tých detí bude herec. Ale budú mať vzťah k divadlu a my si tak vychováme návštevníka.

Už som mnohokrát rozmýšľala nad tým, či by mi pomohlo odísť do západnej Európy, kde sa berie kultúra ináč, kde nie je prvoradá krčma.

Myslíš, že je to tým, že deti majú málo umeleckých predmetov na školách?  Na mnohých sa zrušila výtvarná a hudobná a vyučované sú pod záštitou jedného, napríklad výchova k umeniu.

Áno, možno je to tým. Ale na druhej strane, keď majú dobrého pedagóga, tak im stačí aj 20 minút. Ak im dokáže predať kultúru a umenie tak, že je dôležité, že tvorí a zaceľuje národ, v tom prípade je jedno, koľko hodín majú.

Čo by pre teba znamenal život bez kultúry či divadla?

Neviem, čo by to bolo. Ak si to predstavujem, je to hrozné. To by sme chodili iba do roboty, z roboty, natreli si chleba, dali pivo a pozreli televíziu? A potom vidíme čo nám vládne. Ako sme už povedali, tá kultúra je dnes na chvoste spoločnosti. Už som mnohokrát rozmýšľala nad tým, či by mi pomohlo odísť do západnej Európy, kde sa berie kultúra ináč, kde nie je prvoradá krčma. Utekanie pred problémom ale nerieši situáciu. Uvedomujem si, že som Slovenka a časom sa možno budem vedieť pričiniť o to, aby bola táto oblasť dôležitejšia.

Ako môže prispieť bežný človek k záchrane kultúry?

Chodiť do divadla, chodiť do galérie, aspoň to môžu urobiť. A to nie kvôli nám, ale kvôli sebe. Pretože kultúra sa týka  každého, nie iba umelca. To mňa vie udiviť najviac, že ľudia si dokážu vystáť rady na autogram, ale hneď, ako majú prvú možnosť nás kritizovať, tak to radi urobia

Čítajte viac z kategórie: Rozhovory