Hrozí vzkriesenie Fica, predčasné voľby ale nikdy nič nevyriešili. Tu sú dôkazy, udrel politológ

Autor komentáru je publicista, pedagóg a politológ

Jedným z argumentov Richarda Sulíka, prečo je potrebné odvolať vládu Eduarda Hegera čím skôr, je politické zmŕtvychvstanie Roberta Fica. Fica pred pár rokmi odpísali nielen jeho voliči, ale aj spolustraníci. A vyzeralo to tak, že predseda Smeru je definitívne mimo hlavného politického diania.

Lenže Igor Matovič so svojimi početnými „geniálnymi“ nápadmi a mimoriadne konfliktným politickým štýlom začal vytáčať nielen bývalých, súčasných či ešte len budúcich voličov Smeru, ale aj voličov samotného OĽANO. 

Sulík má pravdu, ale…!

Sulík má v tomto jednoznačne pravdu. Za návrat Roberta Fica na politickú tribúnu môžeme vďačiť predovšetkým Igorovi Matovičovi. Lenže to, čo Sulík označuje za problém, môže v konečnom dôsledku bolieť oveľa menej než predčasné voľby a situácia po nich. Ale poďme pekne od začiatku. 

Pri vyslovovaní nedôvery premiérovi si treba pripomenúť, čo po odvolaní predsedu vlády môže prísť. Ani nie tak z ústavno-inštitucionálneho hľadiska, ale z čisto mocensky-politického. 

Prvé obdobie temna

Vráťme sa teda do roku 1994, keď bol z funkcie predsedu vlády po správe o stave republiky vtedajšieho prezidenta Michala Kováča zosadený Vladimír Mečiar. Výhodou tohto odvolania bolo sformovanie novej koaličnej väčšiny, a tá nemala problém podporiť novú vládu Jozefa Moravčíka. Nová vláda však chcela mať silný mandát potvrdený vo voľbách, a preto sa poslanci dohodli na predčasnom ukončení vtedajšieho legislatívneho obdobia a vypísaní predčasných volieb.  

Čo nasledovalo, mladšia generácia pozná len z učebníc moderných slovenských dejín. Po predčasných jesenných voľbách 1994 vytvorili vládu okrem Mečiarovho HZDS, Slovenská národná strana na čele s Jánom Slotom a Združenie robotníkov Slovenska s nezabudnuteľným Jánom Ľuptákom. A nastalo obdobie temna.

zdroj: Startitup/Dominik Bízik

Väčšina opozičných poslancov bola počas tzv. „noci dlhých nožov“ sústredená v jednom parlamentom výbore, vo výbore pre životné prostredie. V spravodajstve verejnoprávneho rozhlasu a televízii bola opozícia nielen jednostranne kritizovaná, ale úplne zosmiešňovaná. SIS vedená blízkym spolupracovníkom predsedu vlády zorganizovala únos prezidentovho syna a do politickej komunikácie sa rýchlo dostal výraz „divoká privatizácia“. 

Mečiar zmenou spôsobu prechodu štátneho majetku do súkromných rúk sledoval vytvorenie slovenskej kapitálotvornej vrstvy. Lenže pod týmto zaujímavo pôsobiacim výrazom sa skrývalo nič iné, ako obyčajná bohapustá rozkrádačka. A tá okrem iného spôsobila, že z výčapníka kdesi v nejakej zapadnutej trnavskej krčme sa razom stal oligarcha s vplyvom na ekonomický a politický chod štátu. 

Mečiar „vyrobil“ súčasných oligarchov

Práve toto štvorročné vládne obdobie, ktoré nasledovalo po predčasných voľbách 1994, vytvorilo slovenských oligarchov, prostoduchých ľudí, ktorí zbohatli nie na základe svojho vlastného umu a skvelého podnikateľského zámeru, ale získaním štátneho majetku „za babku“ a privilegovaným postavením pri obchodovaní so štátom. 

Slovensko bolo označované za čiernu dieru na mape Európy, porovnávané skôr s Bieloruskom a vtedajším režimom na Ukrajine a zdalo sa, že vlak do Európskej únie a NATO je definitívne zmeškaný. Našťastie, ľudia vo voľbách 1998 posadili do vlaku správneho strojvodcu a zmeškaný proces Slovensko rýchlo dobehlo.  

Keď si Mečiarovi oligarchovia našli nového Mečiara

Ďalšie predčasné voľby sa konali v roku 2006 po tom, ako z druhej vlády Mikuláša Dzurindu odišli kresťanskí demokrati. Vo voľbách zvíťazila strana Smer, ktorá spolu s HZDS a SNS dala dokopy prvú Ficovu vládu.

Nasledovalo obdobie s výrazným dopadom na súčasnosť a početnými podozreniami z korupcie. Niekto vešal verejné oznamy na nástenku, ktosi iný popíjal vínko s českým zbrojárskym lobistom a minister financií si urobil výlet do Monaka, aby rokoval s ľuďmi jednej finančnej skupiny. Paradoxne v čase, keď sme všetci čakali na stanovenie kurzu výmeny koruny za eurá.

Niektorí oligarchovia si vtedy upevnili svoje pozície, niektorí ale boli takí nešikovní, že im dnes polícia, po dlhých rokoch ďalších vlád Smeru, konečne pozerá na prsty a volá ich pred súd. Teda v prípade, ak sa do toho náhodou nezamontuje generálny prokurátor. 

Druhé obdobie temna a Sulík s Matovičom boli pri tom

Napokon, zatiaľ posledné predčasné voľby sa konali v roku 2012. Niekoľko mesiacov predtým Richard Sulík spoločne s Igorom Matovičom ako vládni poslanci nehlasovali za vyslovenie dôvery premiérke Ivete Radičovej. Vláda historicky prvej premiérky padla pre z dnešného pohľadu banálnu záležitosť, ktorú sa nakoniec tak či tak podarilo v parlamente presadiť. Za cenu predčasných volieb.

Zatiaľ čo v takom Nemecku hlasovali opoziční poslanci za euroval nezištne, na Slovensku je charakteristické vypýtať si za hlasovanie protihodnotu. To je také sociálno-demokratické. Inak povedané, sociálna demokracia na karpatský spôsob. 

Na obdobie po predčasných voľbách 2012 si spomenie väčší okruh ľudí než na tie z roku 1994. Nejeden pravicový volič frustrovaný z amatérskeho prístupu pravicových buď ostal doma, alebo to vo volebnej miestnosti hodil Smeru. A ten prevalcoval iné strany tak dominantne, že v parlamente nemusel hľadať koaličného partnera na vytvorenie vlády. A začalo druhé obdobie temna. 

Mafia prerástla štátom tak intenzívne, že už bolo ťažko rozoznať, kto je štátny predstaviteľ a kto mafián. Často sa skloňovali mená ako Marian Kočner či Ladislav Bašternák, peniaze sa balili do alobalu, kupovali drahé CT-čká. Slovo Bonaparte sa stalo synonymom pre sídlo korupcie. 

Čo môže Sulíka frustrovať viac ako Matovič? 

A opäť tu máme diskusiu o predčasných voľbách. Sulík argumentuje, že predčasné voľby mať musíme, inak Fico porastie. Lenže predčasné voľby sme tu už mali a Slovensku nič dobré nepriniesli. Iste, nikto z nás nevie dnes presne povedať, či frustrácia z Matoviča a jeho vládnych kolegov bude narastať tak, aby ešte viac posilnila Fica. Aj Fico má svoj strop a nemožno vylúčiť, že už ho dosiahol. 

Frustrovaný pravicový volič to však pravdepodobne nehodí opäť Ficovi. Možno dá väčší mandát Pellegrinimu, alebo sa rozhodne pre niektorú zo strán, ktoré do volieb ešte len vzniknú, ale už dosť intenzívne klopú na dvere. Práve v nich možno bude vidieť alternatívu k dnešným vládnym stranám. 

Otázne je, či práve tohto sa Sulík neobáva viac než návratu Fica. Z frustrovaného pravicového voliča tak môže nakoniec ostať len frustrovaný predseda SaS. Frustrovaný z obáv z rastúcej konkurencie a poklesu vlastných straníckych preferencií. 

Text nie je autorským článkom Startitup. Vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú názory redakcie.