Iba 16-ročná vedkyňa Zuzka žne úspechy po celom svete. Musíš mať výdrž a trpezlivosť, radí Slovenka

Máš 16 rokov, na svoj mladý vek si si však toho preskákala toľko, ako niekto za celý život nie. Hovoríš, že šťastie pre teba znamená biely plášť a mikroskop. Kedy si v sebe vôbec objavila záujem o vedu?

Túto otázku si sama kladiem už roky, ale úprimne, nedokážem si vybaviť konkrétny moment, keď som si povedala: „Budem vedkyňa!“ Zvedavosť patrí medzi vlastnosti skoro každého dieťaťa, takže ani na to sa vyhovoriť nemôžem (úsmev). Myslím si však, že ku koncu základnej školy som si uvedomila, že milujem hádanky a náročné výzvy. O to lepšie, ak ma ich prekonávanie nielen baví, ale aj pritom môžem urobiť niečo, čo môže mať vplyv na ľudstvo.

Najviac ťa však fascinuje ľudský mozog. Prečo?

Je všeobecne známe, že ľudský mozog je ten najkomplexnejší objekt, aký sme ako civilizácia doposiaľ objavili. Každá jedna, čo i len najjednoduchšia činnosť, má za sebou neskutočne zložitý systém nervovej komunikácie. Aj napriek pokrokom máme ešte stále obrovský potenciál napredovať, keďže naše chápanie je relatívne v plienkach. Vyjadrujem sa síce subjektívne, no z intelektuálneho hľadiska si nedokážem predstaviť tému hodnú väčšej snahy a pozornosti.

Momentálne študuješ druhý rok na súkromnej škole Dollar Academy v Škótsku, zameranie na vedné odbory. Čo ťa na nej najviac baví?

Učitelia a spôsob výučby. Pre študentku milujúcu diskusiu ako ja sú pre mňa hodiny na tejto škole ako raj na Zemi. Učitelia sa nás snažia učiť tak, že nás nútia premýšľať a prísť na odpovede sami, čo je podľa môjho názoru oveľa konštruktívnejšie, než podať nám informácie, ktoré by sme sa iba naučili naspamäť a následne zabudli. Neučia nás fakty, učia nás rozmýšľať. Okrem toho milujem, akí sú učitelia priateľskí a prístupní debatám mimo vyučovania.

zdroj: Zuzana Hudáčová

Ako sa na nej cítiš ako Slovenka, zapadla si do prostredia?

Zo začiatku som pociťovala rozdiely v kultúre, ale koniec koncov, všetci sme ľudia. Aj keď na povrchu môžeme mať iné zvyky a správanie, na tej najelementárnejšej úrovni rozmýšľame rovnako a je tak jedno, či sme zo Slovenska, Škótska alebo akejkoľvek inej krajiny. Zapadnúť preto nebolo vôbec náročné, je tu navyše mnoho medzinárodných študentov, takže sme v tom boli všetci spolu.

Čo ti z domova najviac chýba?

Rodina a priatelia. Niekedy by som jednoducho išla s mamou pozrieť rodinu na Liptov, kde mám zázemie od detstva.

Počas štúdia si sa už stihla zúčastniť The Big Bang Competition, čo je najväčšia britská vedecká súťaž s projektom Neurogenéza kmeňových buniek. Dostala si sa dokonca do finále a ako cenu si vyhrala možnosť reprezentovať Britániu na jednej z top vedeckých konferencií na svete London International Youth Science Forum 2021. Aký to bol pocit?

Predstav si trojnásobný výbuch atómovej bomby a potom si predstav, že sa to odohráva v tebe. Tak som sa cítila, keď som sa jedného rána zobudila s kamarátkou v karanténe na Slovensku a skontrolovala si e-mail s informáciou o výhre. Už len tomu, že som sa dostala do finále som nedokázala uveriť, aké som mala šťastie. A to, že som vyhrala túto cenu, bol úplne nový level. Čo ma na tom zaráža naviac je, že Británia si ako reprezentantku zvolila mňa, Slovenku, ktorá v Británii nežila ani rok. Som veľmi vďačná a vážim si všetku podporu od okolia.

Pred Dollar Academy si študovala na Bilingválnom gymnáziu Milana Hodžu v Sučanoch. V čom vidíš najväčší rozdiel medzi týmito školami?

Je ťažké porovnávať iné typy škôl v iných krajinách s inými vzdelávacími systémami. Dollar Academy je ako súkromná škola bohatšia, takže jej možnosti sú väčšie ako tie, ktoré má gymnázium na Slovensku. Gymnázium vidím ako dobrú školu života, keďže celkovo je to inštitúcia plná nezávislých mladých ľudí, ktorá ma naučila samostatnosti a schopnosti „len tak sa neposkladať”. Na Dollar Academy je život ako taký veľmi jednoduchý, avšak akademicky je to trochu väčšie bojisko, takže intelektuálne ma posúva vpred.

zdroj: Zuzana Hudáčová

V roku 2018 si absolvovala stáž na Masarykovej univerzite v Brne na Ústave histológie a embryológie, kde si sa venovala výskumu vývoja mozgu in vitro, teda v skúmavke. Čo si mala konkrétne na starosti?

Prvý rok som sa najmä venovala imunofluorescenčnej analýze neurálnych roziet, čo je neurálny (nervový, pozn. red.) model vytvorený z kmeňových buniek, ktorý má potenciál na využitie vo výskume neurogenézy, teda formácie nervového systému, prípadne na vývoj liekov na ochorenia ako rázštep chrbtice. Súčasťou bolo kultivovanie kmeňových buniek, ich diferenciácia, teda premena, na neurálne rozety, príprava vzoriek na imunofluorescenčnú analýzu, čo je metóda na vizualizáciu prítomnosti špecifických proteínov nasledovaná analýzou na mikroskope.

Bola to náročná práca? Čo si si z nej najviac odniesla?

Bola to moja prvá laboratórna skúsenosť a predsa len, stredoškolská biológia nestačí na pochopenie takýchto špecifických tém, takže veľa som si musela naštudovať. Vedecká práca je náročná, vyžaduje veľa času, plánovania, neustále sústredenie, mnoho manuálnej práce, ale hlavne, trpezlivosti, čo bola pre mňa, hyperaktívneho človeka zvyknutého na rýchle výsledky, najdôležitejšia lekcia. Toto ma naučila spolupráca so skúsenými vedcami, ktorí ma vo všetkom vyškolili a taktiež mi pomohli si realisticky uvedomiť, o čom veda je.

Ako ťa brali v tíme? Mala si vtedy len 14 rokov, čo je neskutočné.

Pravdepodobne mali zo začiatku určitú neistotu v tom, ako ku mne pristupovať, ale popravde, nikdy sa ku mne nesprávali ako ku dieťaťu. Správali sa ku mne rovnako ako ku akejkoľvek začínajúcej mladej vedkyni, a to v rámci práce, či aj mimo nej. Už len to, že ma šéfka výskumu prijala do tímu takú mladú hovorí o tom, že bola dostatočne otvorená myšlienke, že aj napriek veku by som bola schopná prispieť niečím do tímu.

Výsledky tejto stáže si zhrnula v práci, s ktorou si sa v 15-tich rokoch umiestnila na treťom mieste celoslovenského kola Stredoškolskej Odbornej Činnosti. O rok neskôr si už stážovala v českej Akadémii vied a opäť aj na Masarykovej univerzite. Čomu si sa venovala na týchto stážach?

V Českej akadémii vied som mala kratšiu pracovnú skúsenosť na konci školského roka, kde som dostala ponuku priučiť sa trochu inému typu výskumu, keďže v laboratóriu skúmali efekty rôznych peptidov na myšiach. Vyskúšala som si prácu na modelových organizmoch. Počas druhého leta na Masarykovej Univerzite som sa zas venovala cerebrálnym organoidom, alebo „mini-mozgom“, ktoré sú taktiež generované z kmeňových buniek a používajú sa na výskum mnohých psychiatrických porúch, či dokonca rakoviny mozgu. Pokúšali sme sa ich kultivovať na rôzne spôsoby a následne analyzovali výsledky pomocou prípravy vzoriek rezaním organoidov na mikrotóme a farbením týchto rezov.

zdroj: Zuzana Hudáčová

Tento rok si tiež získala ďalšie štipendium, a to na Yale Young Global Scholars letnej škole zameranej na biomedicínu. Čo ťa tam bavilo? Nakoniec bola online, ale viem, že ste stihli založiť medzinárodný študentský vedecký časopis.

Okrem úžasných prednášok a seminárov ma ohromili moji rovesníci z rôznych kútov sveta. V živote som nevidela skupinu takých iniciatívnych, zapálených a vzdelaných mladých ľudí. Debatovali sme na rôzne vedecké témy a prekvapili ma svojou schopnosťou argumentácie, znalosťami, vyspelosťou ako aj schopnosťou zvažovať cudzie názory a priznať silné a slabé stránky svojho pohľadu. Okrem toho, sú to aj veľmi skromní, priateľskí a zábavní ľudia.

Okamžite som si ich obľúbila. Doteraz som s mnohými v kontakte, napríklad cez spomínaný medzinárodný vedecký časopis Young Global Scientists, ktorého vedeckú sekciu momentálne vediem. Musím priznať, že nikdy sa mi s rovesníkmi nespolupracovalo takto dobre. Veľmi ďakujem neziskovke LEAF za poskytnutie štipendia na tento program. Bola to jedna z najlepších skúseností môjho stredoškolského života.

Tým však tvoje skúsenosti nekončia. V lete si stážovala vo firme MultiplexDX u Pavla Čekana, dnes často spomínanej pre vývoj testov na COVID-19. Aké to bolo?

Bolo mi cťou spolupracovať na téme tak dôležitej pre terajšie obdobie. Biochémia diagnostiky COVIDu-19 je neskutočne fascinujúca, takže aj napriek pocitu zodpovednosti bola skúsenosť v MultiplexDX zábava. Tešila som sa na každý deň. Všeobecne som doteraz vo výskume mala šťastie na výborný tím ľudí a nebolo tomu inak ani teraz. Keďže išlo o úplne iný typ výskumu, na aký som bola doteraz zvyknutá, zo začiatku som sa musela veľa veciam priučiť, ale všetci ma tým ochotne previedli a prejavili mi dostatok dôvery na to, aby som mohla pracovať aj autonómne.

zdroj: Zuzana Hudáčová

Aký je Čekan v súkromí?

Z mojej skúsenosti je okrem úžasného vedca aj veľmi pracovitý, otvorený a zábavný človek. Je veľmi zapálený pre firmu. Dennodenne som ho v práci vídala prichádzať medzi prvými a odchádzať ako posledného, pričom aj napriek tonám práce si udržiaval pozitívny a humorný prístup. Úprimne mu záleží na Slovensku a na tom, aby sme sa s COVIDom-19 vysporiadali čo najlepšie. A aj napriek jeho nekonečným povinnostiam si našiel čas prijať ma na letnú stáž, čo o ňom ako človeku vypovedá veľa, keďže mnoho odborníkov na Slovensku by to neurobilo ani mimo času krízy.

Prečo si sa rozhodla stážovať práve u neho – je pre teba vzorom alebo ťa skôr lákal konkrétny výskum?

Myslím, že to bola kombinácia oboch týchto faktorov. Biochémia diagnostiky Covidu-19 ma podobne ako kohokoľvek, kto sa považuje za fanúšika vedy veľmi zaujala, ale aj Pavla Čekana som už dlhšie registrovala a obdivovala za to, čo všetko dokázal, či už v zahraničí, alebo na Slovensku. Pre leto 2020 pre mňa neexistovalo miesto, kde by som chcela pracovať viac, než MultiplexDX.

zdroj: Zuzana Hudáčová

Ako reaguješ na kritiku na neho – že sa na testy vrhol len preto, aby zviditeľnil firmu či ako vedec teraz nepublikuje?

Vo verejným debatách sa snažím nevyjadrovať sa príliš jednostranne, ale tu mi moja morálka nedovolí mlčať. Máme na Slovensku vedca s publikáciami, o ktorých väčšina slovenských odborníkov môže iba snívať. Vrátil sa zo skvelej pozície v zahraničí späť na Slovensko. Založil biomedicínsku firmu, ktorá v terajšej situácii ako jedna z mála má dostatočné možnosti na to, aby dala Slovensku šancu nezávislosti na ostatných krajinách v rámci diagnostických testov na Covid-19 a on sa rozhodne tieto možnosti použiť pre dobro ľudí. Čo z toho má? Kritiku a démonizáciu.

Takže si myslíš, že je neopodstatnená?

Uvedomujem si, že kritika tu vždy bola, je a aj bude a že nič nie je perfektné, ale podľa mňa by sme sa vždy v takýchto prípadoch mali zamyslieť nad kontextom a aj nad tým, čo by sa stalo, keby sme sa teraz tou kritikou riadili. Bolo by teda Slovensko na tom lepšie, ak by MultiplexDX nepracoval na COVID-19 diagnostike? Toto mi z niektorých reakcií naňho vyplýva, pričom keď sa na to pozrieme holisticky, je jasné, že Slovensko by naňho a jeho tím malo byť hrdé. Treba sa dostatočne informovať, overovať, či sú tvrdenia oprávnené a hlavne zamyslieť sa nad celkovým obrazom, nie iba slepo čítať nadpisy článkov.

Aký máš pocit ohľadom zvládnutia pandémie na Slovensku? Často sa v súčasnosti spomína, že sme sa nepoučili z prvej vlny.

Keď nás porovnám s inými krajinami, nemôžem povedať, že by sme boli v úplne katastrofálnom stave, ale osobne si myslím, že sú aspekty, na ktorých by sme mali výrazne popracovať. Jeden z hlavných problémov, ktorý vidím, sú dezinformácie a nedostatok vzdelávania verejnosti, s čím prichádza mnoho súvisiacich problémov ako nedodržiavanie preventívnych opatrení.

Z čoho to pramení?

Nie všetci rozumejú biológii, a preto si mnoho ľudí neuvedomuje, ako veľmi ohrozujú svoje okolie, keď si odmietajú nasadiť rúška. Pre mnohých je koronavírus iba pojem z médií, je pre nich rovnako ľahké uveriť článku, kde sa píše, že celá pandémia je výmysel. Môžeme sa snažiť nútiť  ľudí dodržiavať pravidlá legislatívne s hrozbou trestu, ale oveľa konštruktívnejšie by bolo, keby vláda našla cestu, ako ľudí vzdelávať. Prikláňam sa aj k často rozoberanému testovaniu a vyhľadávaniu nakazených osôb. Je potrebné mať informácie o možných infikovaných pod kontrolou, keďže iba tak dokážeme zvládnuť prevenciu nákazy efektívne.

Poďme ešte späť k získaniu tvojich zahraničných skúseností. Myslíš si, že je pre mladých ľudí ľahké dostať sa do zahraničia  bez toho, aby mali na to potrebné financie?

Závisí to od situácie jednotlivca, ale väčšine z nás nesvieti na bankovom konte šesťciferné číslo, ktoré by bolo potrebné na uhradenie kvalitného vzdelania, preto bez finančnej podpory by to jednoducho nešlo.

Aká je situácia ohľadom poskytovania štipendií pre mladých ľudí na Slovensku?

Možností je veľa a keď človek hľadá cestu, tak ju aj nájde. Našťastie nám hľadanie cesty uľahčujú štipendiá ako HMC, vďaka ktorému som momentálne v Británii bez toho, aby som za špičkové stredoškolské vzdelanie musela platiť čo i len cent. Ďalej je tu ASSIST, cez ktoré stredoškoláci študujú rok v Amerike. Tieto štipendiá sú mnohým stredoškolákom udeľované každoročne. Stačí sa prihlásiť a prejsť výberovým konaním.

Vyskúšala si si už rôzne vedecké prostredia. V čom sa to naše od iných líši, čo máme ešte doháňať?

Nemyslím si, že som úplne v pozícii posudzovať celkové vedecké prostredie na Slovensku, keďže ešte stále mám oproti mnohým starším vedcom málo skúseností. Z doterajších stáží som nevidela nejaké špecifické, krajinou podmienené rozdiely, ale to môže byť aj tým, že som mala šťastie na popredné laboratóriá.

Čo však môžem povedať je, že na Slovensku nie sú odborníci všeobecne takí otvorení spolupráci s mladými ľuďmi ako v Česku, či v Británii. Mne a možno pár iným študentom sa vďaka ľuďom s takpovediac otvorenou mysľou podarilo dostať šancu, ale predtým som na Slovensku zažila viac odmietnutí ako prijatí. Zaujímavé je, že v Británii mi vedci z Edinburghu a Cambridgu dávali ponuky sami, a to ešte predtým, než som tam prerazila vo vedeckej komunite.

zdroj: Zuzana Hudáčová

Stíhaš mať popri vede aj iné koníčky a nechýba ti život tvojich rovesníkov?

Túto otázku sa ma pýta veľa ľudí a ja vždy odpoviem, že tvrdá práca a zábava sa nemusia nevyhnutne vylučovať. Všetko je to o dobrom plánovaní. Popri vede sa venujem žurnalistike, hrám na klavíri, behám, navštevujem klub ženských práv a veľa čítam. A áno, aj keď nie vždy na tú klasickú predstavu zábavy zostáva čas. Keď už mám voľno, tak ho radšej trávim s rodinou doma alebo na stretnutiach s blízkymi priateľmi. Stíham sa tak do rozumnej miery aj zabávať ako ľudia v mojom veku.

Veľa sa vzdelávaš aj mimo štúdia, chodíš po súťažiach, stážach či workshopoch. Ako to berie tvoje okolie?

To veľmi závisí od konkrétnych ľudí. Tí, ktorí ma poznajú dlhšie a sú mi blízki ma v tom podporujú, ale aj priznajú, ak sa im kvôli mojej zaneprázdnenosti nevenujem tak, ako by som mala. Niektorí ľudia za mnou chodia a pýtajú sa: „Ako to robíš?“ Už som sa stretla s tým, že sa ľudia snažia vykresľovať môj spôsob života ako niečo „nadľudské”, čo mi nepripadá správne, keďže robím niečo, čo by dokázal ktokoľvek, kto nájde niečo, čo ho veľmi baví. Preto, keď napríklad v škole s niekým spolupracujem, neprezrádzam veľa o tom, čomu všetkému sa venujem, lebo nechcem, aby to ovplyvnilo to, ako ku mne rovesníci či učitelia pristupujú, keďže už aj to som zažila. Iný prípad však je, ak má môj príbeh šancu niekoho inšpirovať.

Akí sú tvoji kamaráti – prevažujú skôr  z vedeckého prostredia alebo mimo neho? Máš sa s kým porozprávať o tom, čo ťa baví?

Čo sa týka najbližších priateľov, nie sú to selektívne budúci vedci, keďže som nestretla veľa ľudí v mojom veku s podobnými záujmami a hodnotami. Rada sa však obklopujem cieľavedomými a zvedavými ľuďmi. S takými som „na rovnakej vlne” a vieme si pomôcť, nezávisle od oblasti záujmu, či veku. Priatelím sa aj s mnohými staršími ľuďmi z vedeckého prostredia, na ktorých sa obrátim vtedy, ak ide o vedeckú otázku. Musím však priznať, že občas by som sa chcela porozprávať s rovesníkom, ktorý sa venuje presne takej istej téme ako ja, prípadne nadviazať spoluprácu.

Mnohí psychológovia zvyknú hovoriť, že rodičia chcú často prostredníctvom detí realizovať svoje sny. Ako vnímajú rodičia tvoju vedeckú kariéru, netlačili ťa nikdy do nejakej inej aktivity?

Moji rodičia sú rozvedení, takže ma väčšinu detstva, ktoré som strávila vo Svite, vychovávala najmä mama. Ako dieťaťu sa mi veľa venovala, no nikdy na mňa ani v škole, ani v kariére netlačila, to skôr ja sama na seba. Mama je tá, ktorá mi radila spomaliť, keď videla, že to, aké nároky si na seba kladiem, ničí moje fyzické a duševné zdravie. Vždy jej záležalo hlavne na tom, aby som v živote urobila svoje vlastné rozhodnutia. To je to najlepšie, čo ako mama mohla kedy urobiť, pretože mi to umožnilo nebáť sa riskovať a bojovať za to, čo chcem. Tieto dni mi často hovorí: „Nedokážem veriť, kam si to až dotiahla a kam ešte len pôjdeš.“

zdroj: Zuzana Hudáčová

Ako teraz vyzerá tvoj bežný deň?

Zvyčajne sa zobúdzam okolo šiestej, čítam knihu, prípadne vybavujem maily alebo telefonáty s ľuďmi z iných kútov sveta. Ďalej idem na raňajky a do školy, ktorá je tu zatiaľ otvorená. Uprostred dňa je obedňajšia prestávka, ktorú v závislosti odo dňa trávim buď na krúžkoch, ako napríklad školský časopis alebo rozhovormi so spolužiakmi a učiteľmi. Škola končí pred štvrtou, potom je čas aktivít. Idem buď na krúžok alebo niekoľkokilometrový beh na chodník blízko mesta.

Potom je čas večere, stretnutie internátu, a takzvaný „prep time”, kedy sa dve hodiny konštantne venujem pracovným a školským povinnostiam. Niekedy mi na prácu stačia tieto dve hodiny, inokedy si to musím predĺžiť. Večer trávim rozprávaním sa s priateľmi, písaním článkov, čítaním kníh a publikácií. Niekedy príde jeden z večerov, kedy ma posadne nápad a nemôžem robiť nič iné, ako rozmýšľať, až kým nezaspím o druhej ráno. Väčšinou však idem spať okolo jedenástej až polnoci.

Máš cieľ, čo by si chcela dosiahnuť?

Na individuálnej úrovni chcem dosiahnuť pochopenie. Nielen mozgu, ale všetkého okolo mňa. Ničí ma predstava, koľko toho ešte neviem a aké limity moja myseľ ešte neprekonala. Čo sa týka globálneho cieľu, chcem priniesť do sveta vedy niečo, čo ovplyvní generácie vedcov po mne a umožní nám ako spoločnosti pohnúť sa dopredu. Zároveň chcem žiť svoj život tak, aby môj príbeh inšpiroval ľudí okolo mňa a aby som mimo vedy dokázala aspoň na malej škále vykonať aj zmenu v spoločnosti.

Čo by si poradila mladým ľuďom, ktorý sa chcú venovať vede, ale boja sa, či sa im podarí robiť, čo chcú?

Vykašlite sa na strach. Jediné na čom záleží je to, v čom vidíte spojenie zmyslu a zvedavosti. Choďte si za tým, čo chcete a urobte to teraz. Nečakajte, kým vám niekto pomôže, nečakajte, kedy na to budete mať čas a kedy na to budete dosť starí. Realita je taká, že perfektný moment na začiatok nepríde, kým sa vy konečne nedokopete k tomu niečo urobiť. Stať sa expertom v témach, ktoré v škole pravdepodobne uvidíte až o desať rokov na univerzite, ak vôbec. A keď to nevyjde na prvýkrát? No a čo, idete ďalej. Odmietli vás? Ich smola, možností je veľa. Nepodarí sa to tomu najmúdrejšiemu a možno ani tomu najlepšiemu. Podarí sa to tomu, kto je ochotný skúšať čo najdlhšie a obetovať pre to čo najviac. Treba výdrž a trpezlivosť.

Čítajte viac z kategórie: Zaujímavosti