INESS exkluzívne: Poďme sa úprimne porozprávať o Zelenej dohode

Autor analýzy je hlavný analytik pre verejné financie v INESS.

Zelená dohoda (Green deal) je iniciatíva, ktorá má – a bude mať – významný hospodársky a prerozdeľovací vplyv, aký Európska únia (EÚ) ešte nezažila. Jej naplnenie bude vyžadovať zásadné zmeny v základoch európskeho hospodárstva a bilióny eur investícií. Ani to však nemusí stačiť. Zelená dohoda predpokladá zavedenie technologických inovácií, ktoré sme ešte neobjavili. 

Súčasná energetická kríza predstavuje pre Zelenú dohodu obrovskú lekciu. Ambiciózne ciele, odvážne naplánované v období lacnej a dostupnej energie, je oveľa ťažšie a drahšie dosiahnuť v období nedostatku a neistoty. Trhy s energiou dali európskym politikom ponaučenie, že centrálne plánovanie hospodárskej transformácie nie je vôbec jednoduché, ak nie rovno nemožné. 

Čarovný prútik zelenej transformácie

Ekonómovia vedia, že každý model ekonomiky je vždy len jej zjednodušením a váhu rizikám prikladá autor modelu, ktorý je tiež omylný. Pred dvoma rokmi si len málokto v bruselských kanceláriách dokázal pripustiť, že v roku 2022 budeme zúfalo šetriť každý kubický meter zemného plynu. Pozitívne nadšenie a presvedčenie, že EÚ musí byť svetovým lídrom v dosahovaní uhlíkovej neutrality, neumožňovali priznať si význam rizika prílišnej závislosti na jednom dodávateľovi.

Nízka cena plynu na trhu a jeho zdanlivo neobmedzené množstvo z plynu vytvorilo čarovný prútik zelenej transformácie. Jeho nižšie emisie mali dlhodobo nahradiť uhlie, a tak premostiť dnešok so zajtrajškom, keď veterníky a slnečníky poženú európsku ekonomiku v ústrety žiarivej budúcnosti.

Nárast emisií skleníkových plynov

Dnes v Európe otvárame zakonzervované uhoľné elektrárne, aby sme nahradili, resp. ušetrili vzácny plyn. Na pumpách cena nafty vysoko presahuje benzín, lebo prudko vzrástol dopyt aj po ľahkých vykurovacích olejoch, ktoré znižujú výrobný potenciál pre naftu. Do toho ako na potvoru prišli rozsiahle výpadky jadrových elektrární vo Francúzsku.

Čísla ukazujú, že priemyselná výroba zatiaľ významne neklesla, výrobné firmy alternatívnymi palivami nahrádzajú obrovský pokles spotreby plynu. Každopádne Európu čaká túto zimu nárast emisií skleníkových plynov.

Osud Zelenej dohody

Znamená to koniec Zelenej dohody? Súčasný nárast emisií zo zvýšenej spotreby uhlia či ropy jej koniec určite neprinesú. Paralelne totiž bežia dva procesy. Úspory v spotrebe a to nielen zatepľovaním budov. Vysoká cena (pokiaľ ju vlády nezmyselne nezastropujú) odstráni každé plytvanie. Potom je tu zázrak medzinárodného obchodu a doteraz tučná peňaženka Európy, ktorá láka obrovské množstvo skvapalneného plynu.

Plynová kríza je natoľko významná, že aj pomalí Nemci svoje chýbajúce LNG terminály dokončia v rekordnom čase, aby v budúcom roku mohlo v Európe pristáť o tretinu viac tejto vzácnej suroviny. Nárast emisií z uhlia a ropy bude veľmi pravdepodobne dočasný. 

Na druhej strane, odhodlanie európskych politikov ale aj kultúrno-hodnotové nastavenie vplyvnej časti verejnosti vedú k tomu, že súčasná energetická kríza je interpretovaná ako príležitosť pre rýchlejšie zavedenie zelenej dohody. 

Katastrofa za katastrofou

Čo spravila EÚ, keď o nedostatku plynu a drahej elektrine už vedeli všetci? Nepozastavila obchodovanie s povolenkami, aby znížila cenu energií, nenútila členské štáty, aby predĺžili činnosť jadrových elektrární, nepoužila európske zdroje, aby podporila ťažbu zemného plynu v Holandsku, či všade tam, kde sa to dá.

Členské štáty sa dohodli na sprísnení cieľa podielu obnoviteľných zdrojov z 32 % na 40 % v roku 2030, a to aktuálne Európsky parlament aj komisia lobujú za 45 %. 

Tieto kroky sú pre mnohých prekvapujúce. Európska ekonomika čelí vysokej inflácii a veľmi pravdepodobne sa prepadne do recesie. Vysoké ceny energií zatvárajú podniky, Európa bude nútená emisie dovážať vo väčšej miere zo zahraničia, napríklad v hnojivách, či hliníku. Výrazne zdraželi základné suroviny nevyhnutné aj na budovanie obnoviteľných zdrojov ako oceľ, cement, hliník, meď, ale aj silikón na výrobu slnečných  panelov, či lítium do bateriek.

Problém sprísňovania cieľov je však aj energetický. Ešte stále nevieme vyrobiť dostatočne lacné a veľké batérie, ani výroba vodíka nezlacnela tak, aby prišla o nálepku „experimentálna“.

Zvyšovanie podielu nestabilných obnoviteľných zdrojov a súčasné znižovanie podielu tých stabilných pochopiteľne vedie preukázateľne k rastúcim problémom s udržiavaním stability siete.

Budovanie nových prenosových sietí naprieč Európou ide veľmi pomaly, Nemecko je opäť učebnicovým príkladom toho, aký veľký je rozdiel medzi papierovými cieľmi a investičnou realitou. Obdobia „Dunkelflauten“, ako Nemci nazývajú čas, keď nesvieti a nefúka, sú stále nevyriešeným problémom. 

Vysoké ceny energií pritom nepominú za rok, alebo za dva.  Naopak, nízke ceny pred rokom 2019 boli anomáliou. Vlády na situáciu reagujú štátnou pomocou, ktorá dosahuje astronomické výšky, opäť spomeňme Nemcov, ktorí chcú dotovať ekonomiku neuveriteľnými 5 % HDP. Koronakríza vyhnala zadlženie štátov EÚ do výšin, ale to vplyvom energetickej krízy prerazí strop. 

Pred desiatimi rokmi sme si aspoň mohli myslieť, že sme ešte nevyskúšali fintu s názvom „ECB nás vykúpi z problémov“. Dnes už vieme, že ECB je jedna z príčin súčasných problémov, žiadne jednoduché riešenie proste neexistuje. Zaplatiť to bude musieť Európa poklesom životnej úrovne, poklesom už tak chatrného ekonomického rastu. A to je voda na mlyn populistom vo všetkých krajinách. V ich politickom programe Zelenú dohodu nenájdeme. 

Ako z toho von?

Máme na výber dva pohľady. EÚ so svojimi 8 % svetových emisií by si mala naliať čistého vína. 18 GW nových veterných elektrární ročne v EÚ vyrobí 2-krát menej elektriny, ako nové uhoľné elektrárne v Číne. Znižovanie blahobytu Európanov bude mať bez účasti Ázie minimálny efekt na výslednú hodnotu oteplenia. Druhý pohľad je menej radikálny, skôr technooptimistický.

Stačilo by ubrať plyn a viac nesprísňovať ciele, ktoré tak pripomínajú nám známe päťročnice. Kľúčová je stabilizácia ekonomického rastu, pretože ten je podmienkou udržateľných investícií aj do obnoviteľných zdrojov. Tie už zlacneli tak významne, že cestu do energetického mixu, za pomoci zdanenia uhlíka, si aj tak nájdu. A či to bude v roku 2030 alebo 2040, je práve z pohľadu tých 8 % menej dôležité. 

Text nie je autorským článkom Startitup. Vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú názory redakcie.