Inšpiratívne premeny zo zahraničia k revitalizácii raketovej základne na Devínskej Kobyle

Devínsku Kobylu poznáme hlavne z dôvodu jej prírodných vzácností a rekreačných kvalít. Jej vrchol však ukrýva aj časť nášho historického dedičstva v podobe trosiek raketovej základne z čias studenej vojny. Socialistická armáda tu vybudovala palebné postavenie ako súčasť obrany štátov Varšavskej zmluvy proti letectvu a raketám NATO. Keď v roku 1997 armáda definitívne odišla, velenie prebrala príroda. Dnes je celý areál voľne prístupnou rekreačnou oblasťou. Pri prechádzke tu nájdeme len spustnuté betónové torzá vojenských objektov zdanlivo náhodne roztrúsené v zeleni. Príroda si ich pomaly uzurpuje a prekrýva závojom vegetácie, podobne ako čas kradne a prekrýva závojom zabudnutia naše spomienky na obdobie s nimi späté.                 

Masívnosť, odolnosť a špecifický charakter vojenských stavieb raketovej základne vyvoláva oprávnenú obavu ako s nimi do budúcna naložiť. Mnohé štandardné postupy tu neprichádzajú do úvahy a úlohu neuľahčuje ani mimoriadna ekologická hodnota chránenej krajinnej oblasti Devínska Kobyla, ktorá je a bude takouto záťažou ohrozená. Ako sa teda vysporiadať s našou myšlienkovou i hmotnou históriou? Na mnohé zaujímavé zahraničné inšpirácie sa spoločne pozrieme v nasledujúcich riadkoch.

Holandsko

Holandská vodná línia (Hollandse Waterlinie) bol obranný systém pevností, hrádzí, zákopov a rozsiahlych zaplaviteľných území, ktorý slúžil na ochranu rovinatého západného Holandska pred dobytím nepriateľom. Obranná línia slúžila od konca 16-teho storočia až do 60-tych rokov 20.storočia. V súčasnosti je mnoho objektov a krajinných formácií ešte stále viac menej intaktných. Prírodné prostredie niekdajšieho obranného systému je atraktívne, pozoruhodné fortifikačné stavby fascinujúce a ako celok je tento historický obranný systém v Holandsku vnímaný ako cenné kultúrne dedičstvo. Preto je holandská vodná línia v súčasnosti cieľom mnohých konzervačných, revitalizačných a rekonštrukčných snáh.

Jednou z týchto snáh je revitalizáciu 10 hektárového úseku Holandskej vodnej línie okolo rieky Lek, postaveného v 1918 pod taktovkou ateliéru REDscape. Dizajnový koncept pre Green Road pracuje s obnovením časti zákopového systému, s jeho znovuprepojením s okolitou krajinou, s odkopaním a odhalením obranných bunkrov v celej oblasti a položením siete turistických chodníčkov. Takto zrekonštruované fortifikačné diela majú umožniť návštevníkom uvidieť a zažiť si pôvodnú podobu a zámery vojenskej obrany.

V rámci revitalizácie bol kladený dôraz na rešpektujúci prístup k prírodnému prostrediu a ekológiu. Ovocné stromy typické pre túto oblasť, ktoré pôvodne slúžili ako kamufláž obranných štruktúr boli pri rekonštrukcii zachované a dnes sa o ne stará lokálna skupina ovocinárov-dobrovoľníkov. Vytvorili sa nové zaplavené biotopy pre sladkovodné obojživelníky, otvorené trávnaté plochy pre vtáctvo, či stromové porasty pre hniezdiace sovy. Viaceré bunkre sa dostali do jednej zo štyroch chránených ekologických zón, aby v nich naďalej mohli nerušene sídliť netopiere. Celý prírodný areál udržujú pasúce sa ovce.

Ďalšou zaujímavou realizáciou v rámci revitalizácie Holandskej vodnej línie je konverzia bunkru pri pevnosti Fort Vuren na prázdninový dom. Návrh bol súčasťou reklamnej kampane jednej známej bruselskej reklamnej agentúry, ktorá sa v spolupráci s ateliérom B-ILD snažila popasovať s výzvou pretvoriť len 9 m2 veľký a 1,8 m vysoký priestor vo vnútri betónového bunkra tak, aby bol plne využiteľný ako rekreačné ubytovanie. Zvonku sa podoba bunkra nezmenila vôbec. Do interiéru však ateliér B-ILD nadizajnoval komplet celé zariadenie na mieru tak, aby využil stiesnený priestor čo najoptimálnejšie. Vďaka skladaniu, vysúvaniu a sklápaniu multifunkčného zariadenia sa v bunkri pohodlne vyspia 4 ľudia, v plnohodnotnej kuchynke si uvaria jedlo a spoločne sa najedia za jedálenským stolom. Vonku si potom môžu posedieť a ponaťahovať sa na terase, ktorá má rovnakú podlahovú plochu ako celý bunker a je dobrou vizuálnou pomôckou na uvedomenie si skutočnej veľkosti (alebo skôr malosti) bunkru.

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa RAAAF (@r.a.a.a.f)

Do tretice si predstavíme jeden z najradikálnejších príkladov holandského prístupu ku kultúrnemu dedičstvu. Bunker 599 bol súčasťou Novej Holandskej vodnej línie, ktorej úlohou bolo za pomoci zámerného zaplavovania častí krajiny chrániť mestá Muiden, Utrecht, Vreeswijk a Gorinchem. Projekt konverzie objektu bunkru je súčasťou celkovej stratégie ateliéru RAAAF | Atelier de Lyon sprístupniť túto jedinečnú časť holandskej histórie širokej verejnosti a urobiť ju hmatateľnou. Koncept postavili na fyzickom rozrezaní zdanlivo nezničiteľného monumentálneho bunkru a odhalení skrytých útrob jeho miniatúrneho interiéru. Zároveň túto masívnu horu betónu pretínajú subtílnou drevenou lávkou, ktorá v prísnej línii vedie návštevníkov od priľahlej prírodnej rezervácie cez bunker k mólu nad zaplavenú oblasť simulujúcu obrannú inundáciu v časoch vojny. Rozrezaný bunker tvorí verejne prístupnú atrakciu pre návštevníkov a vďaka svojej výraznej a dobrej viditeľnej figúre ho môžu denne vidieť aj desaťtisíce náhodných okoloidúcich vodičov z neďalekej diaľnice. Bunker 599 sa po tejto intervencii stal tak silným symbolom kultúrneho dedičstva, že bol vyhlásený za holandskú národnú pamiatku.

Poslednou holandskou inšpiráciou je Chránená obecná cesta spájajúca niekoľko obranných diel na severnej strane rieky Lek, ktoré sú súčasťou Novej holandskej vodnej línie (Nieuwe Hollandse Waterlinie). Projekt obnovy od krajinných architektov z ateliéru OKRA Landschapsarchitecten je súčasťou uceleného súboru revitalizovaných pevností Honswijk a Lunet. Voda, cesty a nábrežia majú okrem svojho zrejmého moderného účelu aj zabudnutý a skrytý historický účel, ktorý sa v rámci revitalizačných snáh snažia opäť zviditeľniť. Vďaka rekonštrukcii obranných diel a premysleným dizajnovým zásahom bude možné získať jasnejšiu predstavu, ako kedysi prebiehali vojenské transporty chránené pred zrakom nepriateľa. Základným dizajnovým nástrojom sa stáva rez – subtílny zásah do obrannej línie, ktorý jej skrytý účel zviditeľňuje a zároveň naďalej chráni jej tajomstvo. Sled rôzne stvárnených rezov v rôznych častiach obranného valu tak postupne odkrýva a rozpráva zabudnutý príbeh miesta.

Švédsko

 Na severovýchode švédskeho Gotlandu sa rozprestiera polostrov Bungenäs.  Počas 20. storočia sa tu ťažil vápenec a armáda si tu vybudovala výcvikovú základňu. Po skončení ťažby a odchode armády zostal rozsiahly 165 hektárový areál opustený. Vojsko po sebe zanechalo bunkre naplnené betónovým odpadom a štrkom, zavarené dvere a vchody zablokované balvanmi. V roku 2000 sa areál sprístupnil verejnosti a zároveň sa začali úvahy o jeho budúcom osude.

Nosnou ideou bolo pretvorenie areálu na rekreačnú oblasť so súkromnými chatami, aby sa však zabránilo komerčnej banalizácii tejto historicky zaujímavej oblasti jej majiteľ spoločne s mladými architektmi z ateliéru Skälsö vymyslel koncept alternatívneho “striedmeho” turizmu bez áut, ktorý by umožnil zachovať špecifický charakter územia.

V roku 2010 začali architekti inventarizáciou celej krajinnej oblasti, ako aj pozostatkov armádnych a ťažiarskych stavebných štruktúr. Architekti následne vypracovali záväzný územný plán pre Bungenäs, ktorý bol založený na tomto prieskume. Plán zohľadňuje rôzne vrstvy histórie lokality a rozdeľuje polostrov na 18 stavebných zón rôznorodého charakteru. Podrobné pravidlá výstavby jednotlivých domov sa v jednotlivých zónach mierne líšia, hoci v konečnom dôsledku ich možno zredukovať na spoločného menovateľa – zabezpečujú, aby sa postavené prispôsobilo krajine a nekonkurovalo jej. Povolené sú takmer výlučne jednopodlažné budovy s plochými alebo jednoplášťovými strechami a s fasádami z pohľadového betónu, dreva v tlmených farbách alebo Cortenovej ocele. Stavebný jazyk nového si požičiava zo starého, nízke betónové budovy sa skrývajú v krajine a domy postavené z dreva so zvetranými fasádami splývajú s riedkym borovicovým lesom. Nízke múry vytvárajú v krajine nové priestory pripomínajúce zákopy zarezávajúce sa do zeme.

Územný plán vymedzuje zhruba 120 stavebných pozemkov a viaceré väčšie plochy bez zástavby pozdĺž pobrežia. Architekti venovali veľkú pozornosť aj stavebnému dedičstvu na polostrove a jeho predchádzajúcemu využitiu. Armáda po sebe zanechala len niekoľko kasární, ale zato zhruba 100 bunkrov, z ktorých približne 20 je viac ako len jednoduché úkryty. V závislosti od osobných preferencií, stavebnej situácie a rozpočtu obyvatelia využívajú prerobené bunkre na bývanie, ako vínne či párty pivnice, ako hudobné štúdio alebo dokonca ako podzemné kúpele.

Rozhodujúcim faktorom pri zachovaní charakteru oblasti je dizajn otvorených priestorov. V Bungenäs nie je povolené stavať ploty a to ani len živé. Namiesto toho sa pracuje s členením budov do jednotlivých objemov ich citlivým usporiadaním, čím sa prirodzene dosahuje oddelenie súkromného a verejného otvoreného priestoru. V priebehu rokov sa, samozrejme, tu a tam urobili drobné kompromisy, no väčšina lokalít je však stále pozoruhodne otvorená a v súlade s pôvodným úmyslom.

Rozvoj oblasti prebieha rozvážnym tempom, každý rok pribudne približne tri až päť nových domov, z ktorých približne polovicu navrhnú samotní architekti zo Skälsö. V kontraste s týmto postupným napredovaním je turistický ruch, ktorý v Bungenäse vypukne vždy počas letných mesiacov. Sú dni, kedy oblasť pritiahne až 1 000 návštevníkov, ktorí tu hľadajú oddych a relaxáciu.

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Skälsö Arkitekter (@skalsoarkitekter)

Japonsko

 Pozoruhodný príklad ako pracovať s historickým dedičstvom a zároveň prinavrátit’ opusteným či umierajúcim miestam opäť živoť nájdeme aj v Japonsku. V roku 2000 založil Fram Kitagawa umelecké trienále Echigo-Tsumari ako prostriedok na obnovenie kultúrnej energie regiónov, ktoré trpia starnutím populácie a odlivom obyvateľstva do väčších miest. Na ploche viac ako 760 štvorcových kilometrov sa v rámci trienále inštalovalo približne 160 umeleckých diel v 200 dedinách. Umelecké inštalácie sú realizované medzinárodne uznávanými umelcami v spolupráci s miestnym obyvateľmi a sú roztrúsené po poliach, lesoch, prázdnych domoch, školách a iných opustených priestoroch v oblasti. Diela z minulých ročníkov zostávajú na svojom mieste a tvoria neoddeliteľnú súčasť prostredia aj po skončení trienále ako prostriedok kultúrneho obohatenia oblasti. V komunite, ktorá stratila svoju dynamiku a dostala sa do izolácie, sa trienále Echigo-Tsumari snaží o opätovné prepojenie ľudí s miestom, ako aj ľudí navzájom. Pri prezeraní umeleckých diel musia návštevníci fyzicky prejsť terasami ryžových polí, hustou bučinou miestnych lesov, či poloopustenou dedinou. Tento nový model teda nehľadá v prvom rade praktické či krajinárske riešenie, ale používa ako reaktivizačný nástroj umenie a umeleckú inštaláciu. Cez ňu obnovuje energiu miesta, spája ľudí s prírodou i s vlastnou históriou.

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa MAD Architects (@madarchitects)

Jednou z umeleckých realizácii v rámci Trienále Echigo-Tsumari z 2018 je aj revitalizácie vyhliadkového tunela pri priepasti Kiyotsu Gorge v japonskej prefektúre Niigata. Tunel z roku 1996 je 750 metrov dlhé podzemné prepojenie, ktoré pretína výrazné skalné útvary a ponúka návštevníkom bezpečný priestor s panoramatickým výhľadom do jednej z troch veľkých japonských priepastí. Autormi umeleckého projektu revitalizácie tunelu sú architekti z ateliéru MAD Architects. Koncept je inšpirovaný piatimi základnými prírodnými elementami (drevo, zem, kov, oheň, voda), z ktorých vytvárajú autori priestorové sekvencie so špecifickými atmosférami a dynamicky premieňajú úseky pozdĺž celého tunela. Návštevník prechádza cez „Periskop“ (element drevo), “Farebnú expresiu” (zem), “Neviditeľnú bublinu” (kov), “Kvapku” (oheň) až po vyvrcholenie v podobe  “Svetelnej jaskyne” (voda).

Svetelný tunel  je umeleckou premenou, ktorá ukazuje, ako sa umenie a príroda môžu spojiť, aby oživili komunitu. Každá z inštalácií vytvára poetický priestor, v ktorom môžu návštevníci prekročiť úlohu pozorovateľa a stať sa aktívnym účastníkom – čo jednotlivcom umožňuje vžiť sa do prírody nečakaným spôsobom.

Francúzsko

Vo francúzskom meste Besancon – jednej z vojenských obranných bášt, spätých s menom slávneho francúzskeho vojenského inžiniera Vaubaune, vzniklo pamätné miesto uctievajúce si spomienku na padlých vojakov. Lokalita sa nachádza na hlavnej dopravnej tepne medzi železničnou stanicou a historickou štvrťou „Battant“. Základným konceptom, ktorý vytvorili architekti z Ateliers 2/3/4/ je práca s topografiou zvýraznená použitím cortenových “pažiacich” stien. Vysoké zvetrané oceľové steny pretínajú terén evokujúc vojenské zákopy a zároveň sugestívne navádzajú a rámujú pohľady prechádzajúcich ľudí. Slúžia aj ako podklad, do ktorého sú vyryté pamiatky na vojakov. Týmto expresívnym priestorom prechádza veľmi frekventovaná pešia komunikácia, čo chráni históriu pred akoukoľvek eróziou – eróziou času i eróziou kolektívnej pamäte.  

Záverom sa vráťme opäť domov k vojenským pozostatkom na Devínskej Kobyle. Základňa má obrovský potenciál stať sa pozoruhodným mementom minulosti a zároveň živým odkazom do budúcnosti, ktorý ukáže, ako sa dokážeme vysporiadať s našou myšlienkovou i hmotnou históriou. Či už sa inšpirujeme v zahraničí alebo využijeme nápady zo študentskej ideovej architektonickej súťaže, ktorá práve prebieha pod záštitou ateliéru Architekti Šebo Lichý a ITB Development, až najbližšie roky ukážu, či budeme schopní nájsť udržateľné a zaujímavé riešenie.

Všetky informácie o súťaži nájdete na webovej stránke raketovazakladna.sk

Andrea Bystrická