Jakub Pohle z Ukrajiny: V Ľvive mi spitý týpek tvrdil, že Slovensko neexistuje a že som hispánsky žoldnier

Autor názoru je externý prispievateľ pre Startitup.sk, admin stránky Málo cynizmu pre toto mesto a aktivista.

Hoci sme sa ešte pred spaním zaprisahávali, že vstaneme o ôsmej, ledva sme sa dokázali prebrať o desiatej.

Náš hotel sa volal „Honey cave“ (prisahám, pokojne si to vygooglite) a na jeho prízemí sa nachádzali aj malé potraviny.

Ukrajina je o krok bližšie k vstupu do EÚ, Zelenskyj odoslal dôležitý dokument

To som využil na kúpu nejakých miestnych energeťákov a keksu. Kombinácie, ktorú môžem raňajkami naozaj nazývať len ja.

Sadol som si na lavičku hneď pri vchode, chrúmal keks, potom si zapálil cigu a na chvíľu mi zavarilo mozog.

Zobudiť sa v Ľvive

Napravo odo mňa práve nejaký miestny týpek vysypal na zem za vedro suchého chleba. Všetky holuby z okolia naraz vyštartovali a zmietli sa na hostinu. Na opačnej strane zasa partia miestnych babičiek hádzala na pníku nasekané kúsky mäsa miestnym mačkám, o ktorých sa nedalo povedať, že by boli túlavé, ale ani, že by mali konkrétnych majiteľov.

Tak nejak patrili na sídlisko a tunajšie tetušky sa o ne starali. Zaujímavé tiež je, že mačky sa po vtákoch ani nepozreli. Niekedy možno stačí, keď majú všetci čo žrať. S plným bruchom prichádza spokojnosť. Odpadajú dôvody ísť si po krku.

zdroj: archív Jakub Pohle

Kým nezaznejú sirény

Ľviv je najväčšie mesto na Ukrajine, západná metropola krajiny a je zároveň považovaný za umelecké mesto. Na jeho atmosfére to cítiť.

Historická architektúra, pouliční muzikanti pomaly za každým rohom. Okrem toho, v Ľvive pre mňa bolo takmer nemožné orientovať sa bez navigácie, lebo je to jedno obrovské bludisko jednosmeriek a pri miestnych jamách bude mať aspoň človek pocit, že sa cíti ako doma. Kým nezaznejú sirény, alebo nenastane večierka o desiatej večer, Ľviv žije.

Simkarty, pohánka či boršč

Sirény však prvý deň nezneli vôbec, a tak sme sa pešo vybrali do centra, aby sme si vybavili simkarty, nech na roamingovom internete neprerobíme aj gate. Keď mi povedali cenu, mal som chuť sa začať bláznivo smiať.

Za necelých 5 eur sme nafasovali 15gb internetu a nejaké tie voľné minúty a smsky. Odteraz ma slovenskí mobilní operátori už nikdy nepresvedčia o tom, že účelovo nezdierajú ľudí výrazne viac, ako je potrebné.

Medzi prvé objavy cesty na Ukrajinu zaraďujem pohánku. Jedol som ju už predtým niekoľkokrát a vždy to bolo najmä preto, aby som neurazil človeka, ktorý ju pripravoval, no vždy som to mal za zbytočný a prehajpovaný kentus.

Aby mi chutila, musel som si po ňu ísť až do ľvivskej táckarne a odvtedy som si ju dal ešte niekoľkokrát. Rovnako musím poznamenať, že čokoľvek som kdekoľvek doteraz jedol v Ľvive, bolo fajné až výborné. Od boršču, cez zmrzlinu, až po teryiaki kura rovno z pultu v supermarkete, ktoré by s prehľadom zahanbilo väčšinu teryiaki kurčiat v slovenských reštauráciách, ktoré som doteraz jedol, alebo cukríky, prípadne lokálny džús.

Okrem toho, všetko je približne o polovicu lacnejšie ako na Slovensku. We need to step up out game, girls and boys. Od kvality služieb, po kvalitu tovaru. Je to doslova neporovnateľné.

zdroj: Archív Jakub Pohle

Spitý Taras si myslel, že som hispánsky žoldnier

Cesta naspäť Ľvivom nám trvala asi dve a pol hodiny. Cestou na ubytovanie nás zastavil už na prvú šupu solídne spráskaný (opitý) miestny týpek, ktorý neustále opakoval, že som hispánsky žoldnier, a môjho fotografa a tlmočníka Andreja sa bojí. Volal sa Taras.

Okrem toho vravel už len, že bojoval v Afganistane, že bol členom rozviedky, potom zase, že som hispánec, že nemôžem byť Slovák, lebo Slovensko neexistuje, keď tak Slovinsko.

Potom spomínal na to, ako bol kedysi v Srbsku, a na ich pesničky, ale rozumieť mu veľmi nebolo. Ale to nevadí, nakoniec na neho zabrala moja výhovorka na urgentnú veľkú potrebu. Kto ma pozná, vie, že keď musím, tak musím. A Taras ma už poznal pol hodinu.

Čítajte viac z kategórie: Vojna na Ukrajine