Jan Revaj: Študoval u Zaha Hadid, dnes patrí k európskej špičke architektov

Najskôr emócie, až potom hmota. Viac ho zaujíma, ako sa ľudia budú v priestore cítiť a to, akú hodnotu vytvorí, nie koľko metrov štvorcových budú mať k dispozícii

Veci robí prirodzene, podľa svojich pocitov. Všetko robí preto, lebo ho to napĺňa a robí to najlepšie, ako vie. Aj vďaka tomu je jeho tvorba nezameniteľná a jedinečná.

Vníma, akú obrovskú spoločenskú zodpovednosť so sebou nesie práca architekta. Sám ich označuje za zvedavých moreplavcov, ktorí plávajú do neznáma, stále potrebujú objavovať a hľadať to, čo je pre nich prirodzené. „Každého tvorba je zrkadlom jeho osobnosti,“ povedal nám v rozhovore architekt Jan Revaj.

• Akú obrovskú zodpovednosť voči spoločnosti so sebou nesie práca architekta
• Prečo je dôležité robiť veci, ktoré ťa bavia a ako im to pridáva na hodnote
• Z čoho pramení problém slovenskej architektúry
• Čo je urbanistický koncept ByourD a prečo sú podobné projekty čoraz dôležitejšie

Pamätáte, čím ste chceli byť ako malý chlapec?

Hokejista. Mojím snom bolo v 18 hrať najlepšiu ligu na svete a vyhrať Stanley cup. Neskôr som pochopil, že táto cesta nebola pre mňa určená, ale veľa ma naučila. Napríklad to,  že vo všetkom, čo budem v živote robiť, budem chcieť vyhrať „Stanley cup“. Robiť veci na najvyššej úrovni ako je možné a ako dokážem. Som za to odstupom času veľmi vďačný a som rád, že sa tento sen podaril aspoň môjmu kamarátovi.

Kedy ste začali kresliť?

Bolo to dosť neskoro, myslím, že som bol asi prvák alebo druhák na strednej škole a hral som hokej v doraste, keď som sa prihlásil na základnú umeleckú školu. Nikomu som o tom nehovoril, lebo vtedy som sa za to hanbil. Hokejisti predsa nekreslia, sú to tvrdí chlapi, ktorí sa naháňajú za pukom. Doteraz si pamätám prvý deň a tú kresbu. Kreslil som bustu a keď som skončil, zastavil sa pri mne učiteľ a opýtal sa ma, či každý deň doma rúbem drevo. Ja mu hovorím, že prečo.

A on na to, že mám ťažkú ruku, líniami som až dral papier. Tak som mu povedal, že nerúbem drevo, ale som hokejista. On na to, že čo tu robím, nech idem teda hrať hokej. No ja som mu povedal, že chcem kresliť. Myslím, že tam niekde v pozadí nastal koniec hokeja a začalo niečo iné, aj keď som si to vtedy neuvedomoval.

zdroj: Jan Revaj

Z Vašej tvorby cítiť obrovskú emóciu a lásku k umeniu. Prečo prepájate umenie s architektúrou?

Ďakujem. Umenie sa pre mňa stalo nástrojom pri tvorbe architektúry. Pomáha mi spracovať emócie, ktoré cítim a premeniť ich na priestor, s ktorým sa ľudia dokážu stotožniť. Toto ma napĺňa. Keď navrhujem priestor, premýšľam ako keď kreslím. Nepremýšľam konkrétne, ale abstraktne. To znamená, že mňa zaujíma, ako sa chcete v danom priestore cítiť, až potom, koľko má mať m2.

Prečo Vás najprv zaujíma, ako sa budú ľudia vo vašom priestore cítiť?

Tak ako existuje náš vonkajší svet, tak existuje aj náš vnútorný svet. Človek okrem tela musí budovať aj svoju dušu, aby sme boli v rovnováhe. Svoju fyzickú aj psychologickú stránku. Keď niektorá z častí absentuje, človek sa ju snaží dopĺňať. To isté platí o priestore. Keď máte štyri holé steny, často chcete na ne niečo zavesiť. Podvedome si ho zútulniť, aby ste vyrovnávali vašu psychologickú stránku, siahate po obraze. Prečo nevytvoriť priestor, ktorý  už má sám o sebe dostatočnú kvalitu, aby sme sa v ňom cítili šťastní?

Každý z nás má v sebe túto citlivosť inú. Veľa ľudí prestáva vnímať vlastné pocity, hlavne potláčajú to, čo sa im nepáči. Berú to ako samozrejmosť a priestor, kde žijú, berú len ako strechu nad hlavou, no zabúdajú, že to je miesto, ktoré ich život každodenne formuje. Architektúra dokáže priamo ovplyvňovať ako sa cítite. Ak sa nad tým takto zamyslíte, je to pre tento svet a voči ostatným ľuďom veľká spoločenská zodpovednosť. Ja chcem vytvárať hodnoty a nie sekať metre štvorcové.

zdroj: Jan Revaj

Zaha Hadid predstavuje vo svete architektúry obrovský pojem. Ako ste jej tvorbu vnímali pred svojim štúdiom u nej? Zmenila vaše vnímanie architektúry ?

Zaha Hadid patrila medzi architektov, ktorí prepájali umenie s architektúrou, tak som ju vnímal a preto som k nej išiel študovať. Mala reálne skúsenosti s realizovaním svojich vízii. Pracovala na vývoji architektúry, určovala smer a trend. Svoju tvorbu neobmedzovala len na pravé uhly. Tak som ju vnímal pred štúdiom. Videl som, že v architektúre nič nie je nemožné a pochopil som, že každý má svoju cestu. Druhá Zaha Hadid už nebude, bola len jedna. Tak isto je len jeden Jano Revaj, každý by si mal uvedomiť, že byť jedinečným je prirodzené a mal by hľadať tú svoju vlastnú cestu.

Napokon ste študovali na viacerých vysokých školách.

Boli štyri a na každú som pre niečo išiel. Určité obdobie v živote človeka by malo byt o hľadaní, skúšaní a spoznávaní sa. Ja som na tých školách zisťoval, čo sa mi páči, nepáči, kto som. Keď som hral hokej, škola nebola pre mňa priorita. Teraz bolo pre mňa všetko nové, úžasné bol som na všetko zvedavý. Nikdy som na tie školy nešiel kvôli titulom, ale kvôli informáciám a vedomostiam. Preto som ich všetky ani nedokončil, okrem jednej, aj to kvôli titulu, aby som dostal pečiatku a mohol stavať. Škola nie je o tom, že tam byť musíte, ale o tom, že tam byť chcete, ak je to naopak, tak ste na tej nesprávnej.

zdroj: Jan Revaj

Kto najviac ovplyvnil Vašu tvorbu?

Myslím si, že hodnotovo rodičia a umelecky Igor Rumanský, ale mal som to šťastie stretnúť veľa múdrych ľudí, ktorí ma formovali svojím myslením. A stále ich stretávam. Igor mi v umení ukázal, že svet sa dá vidieť aj inak, a to so zatvorenými očami. Ako študent som mal vždy stres, keď som mal prezentovať svoj projekt. Igor mi raz povedal: Predstav si, že nie si študent a hodnotiaca komisia nie sú učitelia, ktorí ťa idú hodnotiť, ale si hotový umelec a pedagógovia sú návštevníci tvojej výstavy v galérii a ty im ideš len povedať, ako tvoríš. Odvtedy, som stres nemal a vždy som sa k tomu tak staval.

Je možné robiť veci inak ako väčšina, byť úspešný, stále sa posúvať vyššie a popritom nevyhorieť?

Ani na jednu z tých vecí sa nepozerám. Nesnažím sa robiť veci inak, ani byť úspešný a ani sa niekam posúvať. Veci robím tak, ako ich cítim, prirodzene, moc o nich nepremýšľam. Robím veci, čo ma bavia a najlepšie ako viem. Takto mi umenie a architektúra dáva možnosť vytvárať veci, ktoré ešte nie sú a dokážu ma urobiť šťastným. Lebo byť šťastným je naša voľba.

Čo je pre vás pri tvorbe najdôležitejšie? Máte nejaké stereotypy, pravidlá, ktoré dodržiavate?

Veci ma musia baviť. Nikdy nerobím veci, ktoré nechcem a pre ľudí, pre ktorých robiť nechcem. To je podľa mňa začiatok konca. Nič na svete vám za to nestojí. Také peniaze na tomto svete neexistujú. Lebo raz príde čas, kedy by ste dali všetko čo máte za to, aby ste tu mohli byť dlhšie. To sa už ale nebude dať a budete ľutovať čas, ktorý ste robili to, čo ste nechceli, lebo na to, čo ste chceli, vám už čas neostal. Keď si uvedomíte smrteľnosť, inak budete pozerať na veci, ktoré robíte.

zdroj: Jan Revaj

 Ktoré elementy by mala na prvý pohľad spĺňať stavba na to, aby ste si o nej povedali, že ju navrhli a postavili dobre?

U mňa to je len jeden. Musíte z nej cítiť energiu. Energiu dokážete cítiť pri východe slnka, ale aj pri budove alebo urbanistickom celku. Vyskúšajte ísť napríklad do kostola a do nákupného centra, do historického centra mesta a do novej štvrte, ktorú práve postavili. Pozorujte svoje pocity a to, čo cítite. Smutné je, keď nič necítite ani v priestore, ktorý ma formovať vás aj vaše deti, priestor, kde bývate a žijete.

Prečo je vaša tvorba iná, ako sme u slovenských architektov zvyknutí ?

Každý z nás je počas života do veľkej miery ovplyvnený priestorom, kde žije, ľuďmi ktorých okolo seba ma a tým, čo zažije. To ho do veľkej miery formuje a rozvíja potenciál jeho osobnosti, ktorý má daný. Moja tvorba je odzrkadlením môjho života a myslenia. Každý z nás má však svoju cestu, preto nemôžete súdiť toho druhého. Len seba. Ja som zvedavý a rád hľadám, to ma ženie ďalej. Napĺňa ma vytvárať a objavovať nové veci, ktoré som ešte nevidel.

zdroj: Jan Revaj

Je podľa Vás Slovensko konzervatívna krajina? Čím sa naše poňatie architektúry líši napríklad od tej západnej? 

Konzervatívna ani nie, ale konzumná a ľahko ovplyvniteľná. Prvoplánovo prijímame myšlienky iných namiesto toho, aby sme hľadali niečo vlastné. Teraz stačí dobrá internetová kampaň a už preferujeme severské bývanie, potom zase industriálne bývanie, germánsky urbanizmus alebo minimalizmus. Ako vidíte okolo seba, veci, ktoré vznikajú, sú skôr kopírovaním existujúceho ako vytváranie niečoho nového, mení sa len PR text kvôli predaju podľa súčasnej situácie. Chýba mi chuť ukázať, že aj tu môže niečo iné vzniknúť a že na to máme. Že nie sme len priemerní a Bratislava nemusí byť len predmestie Viedne, Viedeň môže byt predmestím Bratislavy.

Ako sa podľa Vás môžu rozvíjať slovenské mestá počas COVID-19?

Podľa mňa by mali byť viac flexibilné a nezávislé v rozhodovaní. Mali by mať väčšiu zodpovednosť. Každý štát je taký silný, ako najslabšie mesto. Mesto sa skladá z ľudí, preto by malo udržať tých, ktorí v ňom žijú. Je potrebné „budovať“ silné mestá. Môj otec mi stále hovorí, že život je o vzťahoch. Myslím si, že rovnaký vzťah musí mať obyvateľ k mestu, ako aj mesto k štátu.

Dokáže si mesto vytvoriť vzťah s obyvateľmi ?

Udržať si kvalitných ľudí, budovať s nimi vzťah. Vytvoriť im miesto, kde môžu rásť a môžu sa rozvíjať, aby nemuseli odchádzať. Technológie nám spojili svet, dávajú možnosť medzinárodnej spolupráce, čiže vieme s nimi spolupracovať z hocijakého miesta. Videli sme to teraz počas pandémie, kde ľudia dokázali bez problémov pracovať home office.

Aj keď pre rozvoj Rímskej ríše boli charakteristické ich dobyvačné vojny, je pozoruhodné, ako dokázali zjednocovať rôzne kultúry na rozličnom stupni vývoja do jedného spoločenstva založeného na unifikovanom hospodárskom a právnom základe, to bolo predtým niečo nové a platí to dodnes.

Keď si zoberiete staroveké mestá označované polis, tak Atény sa nazývali „spoločenstvo Aténčanov“. Dnes ste len obyvateľom nejakého mesta. Inak vnímate váš vzťah k mestu a jeho význam.To sú zaujímavé otázky pre rozvoj miest a obci, ale to je na dlhšie.

zdroj: Jan Revaj

Ako vznikol urbanistický koncept ByourD pre rozvoj miest ?

Súčasná doba mi príde príliš jednostranná. Racionálna, ekonomická a vypočítavá. Treba si uvedomiť, že budovy neovplyvňujú len tých, čo si ich kúpia a čo ich užívajú, ale aj tých, ktorí okolo nich chodia. Musíme si uvedomiť, že tvoria prostredie, ktoré nás všetkých formuje. Všetko je príliš rovnaké, racionálne a bez emócii. Preto som vytvoril urbanistický koncept pre rozvoj miest ByourD, aby ľudia mali priestor s emóciou, kde môžu rásť. Veľa ľudí to teraz pochopilo, čo znamená menšia zastavanosť, menej ľudí v objekte a na chodbe, že priestor „von“ mal pre nich zrazu väčšiu hodnotu ako ich byt, v ktorom boli uzatvorení.

Prototyp je zrealizovaný v Malinove (Tri Vody Malinovo) a jeho cieľom je rozvoj komunity na základe emócie a ich funkčno-sociálnych potrieb. Tento urbanistický koncept, ktorý svojou filozofiou, flexibilitou a dizajnom, vytvára kvalitné prostredie pre bývanie novej generácie. Priestor formuje ľudí. Keď je kreatívny, ľudia, ktorí v ňom žijú, budú motivovaní ku kreativite.

zdroj: Jan Revaj

Okrem konceptu ByourD ste vytvorili aj kolekciu víl pod názvom 22 White Gem Collection. Akú filozofiu ukrýva tento koncept?

Moju tvorbu charakterizuje prechod od línii k forme. Inšpiruje ma žena, jej nezávislosť, sila a vášeň, ktorou vytvára magickú energiu okolo seba. Zachytávam tieto emócie, tvarujem ich a vytváram línie s vlastnou „estetickou DNA“, ktorú ďalej prenášam do víl. Už samotná kresba, z ktorej vychádzam, by mala byť umeleckým dielom plným energie a jedinečnosti a v každej vile môžete cítiť túto moju základnú DNA. Ak by som mal k niečomu prirovnať moje vily, tak k obrazu „Zrodenie Venuše“ od Sandra Botticelliho, nádherná stojaca žena ako perla v mušli. To sú vily, aké chcem stavať po celom svete. Jemné, elegantné, nádherné, plné energie a silné zároveň.

Ako vnímate profesiu architekta?

Architekt by mal byť ako zvedavý moreplavec. Na začiatku pláva do neznáma. Keď uvidí ostrov, zastaví sa pri ňom, preskúma ho a sem tam si z neho niečo odnesie. Takto sa plaví z ostrova na ostrov. Na niektorom sa zdrží kratšie a na niektorom dlhšie. Niekedy sa usadí a žije tam do konca života, alebo sa jeho životom stane plavba, v ktorej hľadá šťastie. Každý ten ostrov, je určitý architektonický alebo umelecký štýl. Niekto sa k niektorému priradí, niekto hľadá svoj vlastný. Každý sme iný typ osobnosti. Niekto má rád výzvy a niekto nie. Pre niekoho je vrcholom to, čo pre iného nie je ani začiatkom. Čiže každého tvorba je zrkadlom jeho osobnosti.

Viac o tvorbe Jána Revaja sa môžeš dozvedieť na www.janrevaj.com.