Jednonohý pretekár Maroš zdolal Spartan Race už 62-krát. Každú účasť považujem za úspech

Ivana Šaffová

23. júla 2023 o 13:10

Športovec Maroš dokázal svoj hendikep premeniť na výhodu
Dnes žne úspechy na jedných z najťažších pretekov
Pohyb sa stal jeho najlepším priateľom

Maroš svoj hendikep premenil na výhodu Reprofoto: Instagram/marosh_the_spartan

Športovec Maroš dokázal svoj hendikep premeniť na výhodu
Dnes žne úspechy na jedných z najťažších pretekov
Pohyb sa stal jeho najlepším priateľom

Maroš Kudlík z Komárna – mladý športovec, pre ktorého je pohyb jednou z jeho záľub. Nebolo by na tom nič neobvyklé. Okrem faktu, že v mladosti prišiel pre zákernú chorobu o nohu. To ho však nezastavilo, až sa napokon zúčastnil na náročných pretekoch Spartan Race.

Práve tu začal jeho príbeh, ktorým inšpiruje druhých. Okrem „Spartana“ zabehol taktiež maratón alebo vystúpil na Gerlach. Dnes ti prinášame ojedinelý, silný a najmä víťazný boj o život plný odhodlania a ľudskosti. Maroš svoje zážitky z pretekov zdieľa na instagramovom profile, ktorými rozhodne k pohybu motivuje nielen zdravých ľudí, ale aj všeobecne nešportovcov.

Ako prežíval svoje ochorenie?
Čo mu po amputácii nohy najviac pomohlo?
Kedy sa prvýkrát postavil na štart pretekov Spartan Race?
Ako zvláda náročnú trať s barlami?
Kedy si musel siahnuť až na dno svojich síl?
Ako sa cíti po prekročení cieľovej rovinky?

V 14 rokoch ti diagnostikovali rakovinu a v rámci liečby si musel podstúpiť amputáciu nohy. Ako sa v tom čase zmenil tvoj život? Čo si vtedy prežíval?

Také závažné ochorenie ako rakovina dokáže zmeniť život razantne. A myslím, že to bol aj môj prípad. Človek sa zrazu musí sústrediť na iné veci. Naučil som sa veľa o nemocničnom živote, nalepili sa na mňa rôzne lekárske výrazy, absolvoval som množstvo rôznych vyšetrení a liečebných procedúr, známky v škole zrazu neboli podstatné, dôležité bolo prežiť.

Ani po spomínanej amputácii či onkologickej liečbe si nestratil chuť žiť. Akým aktivitám si sa ako tínedžer venoval? Ostali ti niektoré z nich dodnes?

Mal som šťastie v dvoch veciach – v mojej flegmatickej povahe, vďaka ktorej som takmer všetko dokázal prekonať s pokojom a rozvahou, a v podpore od rodiny a okolia (spolužiakov), takže môžem povedať, že som to zvládal veľmi dobre a s nadhľadom.

Zuzka opísala krutú realitu: „Psychiatrička má 20 minút na pacienta, poisťovne na nich tlačia“

Ako tínedžer som asi najviac času venoval hraniu počítačových hier. Dnes už na to nemám čas, ale keď si náhodou niečo zahrám, je to pre mňa vynikajúci relax, útek od reality.