Kam zmizla všetka voda na Marse: Nové výskumy spochybňujú teóriu o kvapalnej vode pod povrchom
- Mars bol kedysi plný vody, no dnes je suchý a pustý
- Vedci sa nezhodujú, či je voda stále ukrytá pod povrchom planéty

- Mars bol kedysi plný vody, no dnes je suchý a pustý
- Vedci sa nezhodujú, či je voda stále ukrytá pod povrchom planéty
Diskusie o výskyte vody na Marse sú témou, ktorá už desaťročia fascinuje vedcov aj verejnosť. Vedci sú však presvedčení, že Mars bol kedysi bohatý na vodu. Dôkazy o jej dávnej existencii sú nesporné. Svedčia o tom obrovské kanály vyhĺbené záplavami, starobylé riečne údolia a minerály, ktoré sa formujú len v prítomnosti kvapalnej vody, píše BBC.
A predsa dnes vidíme Mars ako chladnú, suchú a prašnú planétu. Kam sa teda všetka tá voda podela?
Odpoveď nie je jednoznačná. Niektorí vedci sa prikláňajú k teórii, že veľké množstvo vody sa nachádza pod povrchom planéty. A to buď vo forme ľadu alebo dokonca kvapalnej vody v póroch hornín, píše ďalej portál Time.com.
No najnovšie výskumy túto predstavu opäť spochybňujú. Červená planéta podľa mnohých možno predsa len pod svojou kôrou neskrýva tekutú vodu.
Teória o vode pod povrchom
V roku 2024 publikoval tím vedcov pod vedením Vaughana Wrighta zo Scripps Institution of Oceanography z Kalifornie štúdiu založenú na údajoch zo zariadenia NASA InSight. Táto misia, aktívna od roku 2018 do 2022, skúmala vnútornú štruktúru Marsu pomocou seizmických meraní, geodézie a analýzy teploty.
Wrightov tím dospel k záveru, že približne 10 až 12 kilometrov pod povrchom sa nachádza zóna strednej kôry tvorená rozlámanými vyvretými horninami nasiaknutými kvapalnou vodou. Ich modelovanie naznačilo, že tieto horniny sú takmer úplne nasýtené – teda takmer všetky póry sú zaplnené vodou. Ak by sa voda v tejto vrstve rozložila rovnomerne po povrchu Marsu, vytvorila by vrstvu hrubú 1 až 2 kilometre.
Pre porovnanie, Zem má tzv. globálny ekvivalent vody (vrátane oceánov) okolo 3,6 kilometra.
Spochybnenie záverov
V marci 2025 však Bruce Jakosky, výskumník z University of Colorado Boulder a bývalý hlavný vedec NASA misie MAVEN, zverejnil kritickú reakciu na túto teóriu v prestížnom časopise Proceedings of the National Academy of Sciences (PNAS).
Jakosky nepopiera, že v kôre Marsu sa môže nachádzať voda či ľad – problém je však v interpretácii údajov. „Očakávame, že v kôre Marsu bude prítomná voda alebo ľad,“ uviedol Jakosky. „Jej skutočné detekovanie a odhad množstva je však veľmi náročné, no kľúčové pre pochopenie vodnej histórie planéty.“
Podľa neho výsledky InSightu nemusia nevyhnutne naznačovať prítomnosť kvapalnej vody. Póry hornín môžu byť podľa jeho tímu aj prázdne alebo vyplnené ľadom – čo by seizmické signály vysvetlilo podobne ako voda.
Jakosky tak upravuje pôvodné odhady – množstvo vody pod povrchom Marsu môže byť kdekoľvek v rozsahu od nuly až po 2 kilometre v globálnom ekvivalente. Táto neistota ukazuje, že sme ešte ďaleko od konečného verdiktu.
Budúcnosť výskumu
Jedno je isté – súčasné údaje nie sú dostatočné na to, aby sme s istotou vedeli, kde presne sa voda nachádza, v akej forme a v akom množstve. Výskumník Jakosky to výstižne zhrnul: „Možno v budúcnosti budeme schopní pomocou nových meraní a presnejšej analýzy vlastností kôry určiť množstvo vody oveľa presnejšie.“
Budúce misie by mohli zahŕňať prístroje schopné prenikať hlbšie do podložia, detekovať tepelný tok alebo dokonca odoberať vzorky z väčšej hĺbky. Len tak budeme schopní s väčšou istotou pochopiť, ako Mars z bohatej vodnej planéty prešiel do dnešného nehostinného stavu.
Mars a jeho vodná hádanka
Otázka, kam sa na Marse podela voda, zostáva stále otvorená. Jedna teória hovorí o kvapalnej vode pod povrchom, iná zas o ľade alebo o tom, že voda úplne unikla do atmosféry. Veda je zatiaľ rozdelená – no jedno je isté, odpoveď na túto hádanku nám pomôže pochopiť nielen históriu Marsu, ale aj potenciál života na iných planétach.
Ako na záver dodal Jakosky: „Skutočnosť, že odpovede stále hľadáme, len dokazuje, aké fascinujúce a zložité je skúmanie iných svetov.“
Čítajte viac z kategórie: Veda a vesmír
Zdroje: BBC, Time, PNAS