Kedysi boli plné ľudí, dnes chátrajú. Hororové zrúcaniny bývalých slovenských tovární ťa ohúria

Slovensko bolo kedysi svetové v mnohých smeroch. Ak aj ty patríš k tým, ktorí s obľubou navštevujú „zrúcaniny“, no túžiš po niečom novom, možno je čas vymeniť hrady a zámky za novodobý odkaz našej spoločnosti. Výnimočný projekt Čierne diery má veľa tipov na zabudnuté miesta, ktoré na Slovensku stoja za to.

Za dobrodružstvom môžeš vyraziť napríklad aj do zrúcanín tovární. Mnohé z nich stoja uprostred prírody alebo v starej priemyselnej časti miest, svojim vzhľadom dnes už skôr pripomínajú hororové výjavy a dostať sa k nim môže byť ťažké, v niektorých prípadoch je vstup do areálu zakázaný. Určite ti tam teda neodporúčame ísť, ak nemáš špeciálne povolenie od majiteľa pozemku. Je to tiež na vlastné riziko.

Trnavský cukrovar

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Čierne diery (@ciernediery), 28 Júl 2019 o 9:58 PDT

Jeho vysoký komín sa vypína nad celým mestom. Spolu s výrobnou halou stále tvoria dominantu Trnavy. Dnes už nefunkčný cukrovar patrí k neodmysliteľnej časti mesta a jeho historický význam nemožno spochybniť. 

Ak si niekedy prechádzal centrom Trnavy, nemohol si ho prehliadnuť. Dostavali ho v roku 1870 a mesto sa vďaka nemu stalo pojmom v oblasti prekvitajúceho priemyslu. Už zo začiatku zamestnával viac ako 500 ľudí a ich počet sa postupne zvyšoval. 

Budovy sú opustené od roku 2004, odkedy nie sú v prevádzke ani novšie budovy. Štyri objekty boli vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku a preto musia byť naďalej udržiavané. I keď, pochopiteľne, vzbudzuje obrovský záujem u dobrodruhov, z bezpečnostných dôvodov nie je verejnosti sprístupnený. 

Cukrovar v Šuranoch

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Čierne diery (@ciernediery), 31 Máj 2019 o 4:22 PDT

Cukrovar v Šuranoch, i keď dnes z neho ostali iba ruiny, predstavoval v časoch svojej najväčšej slávy pre Slovensko obrovský význam. Výroba začala v roku 1854 a už o dva roky neskôr tu spustili prvú prevádzku rafinérie v monarchii. 

Kým dovtedy ľudia poznali iba surový hnedý cukor, v Šuranoch sa začal vyrábať čistý biely rafinovaný cukor. Cukrovar fungoval 150 rokov a poznali nás vďaka nemu v celom svete. Bol totižto najväčší spomedzi všetkých tovární na cukor.

Výrobu nezastavila ani jedna z vojen, ani privatizácia. Posledné množstvo cukru tu vyrobili v roku 1999 a poslední zamestnanci odišli o rok neskôr. Na rozdiel od trnavského cukrovaru nie je chránenou pamiatkou.

Jeho priestory však poslúžili napríklad pri natáčaní scén filmu Nesplnený sľub. 

Skúšobňa prúdových motorov v Považskej Bystrici

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Čierne diery (@ciernediery), 3 Mar 2019 o 9:31 PST

Cestou vlakom cez Považskú Bystricu ťa zaujmú v prvom rade tridsaťmetrové betónové veže. Okrem miestnych obyvateľov iba málo ľudí uhádne, aké vzácne historické tajomstvá ukrývajú. 

V 80. rokoch minulého storočia tu vznikli Považské strojárne Dneper-Váh alebo DV-2. Ako jediné na Slovensku vyrábali prúdové motory. Viaceré z nich lietajú dodnes napríklad v Tunisku alebo v Spojených štátoch. 

Areál si prešiel neľahkými obdobiami najmä v čase rozpadu Sovietskeho zväzu. Výroba upadala, nezachránila ju ani Dzurindova vláda, ani záujem čínskych investorov. Dnes je pod kontrolou Penty, výroba však už dávno neprebieha tak ako kedysi. 

Po roku 2000 sa sem nasťahovali kórejské, nemecké a talianske firmy, ktoré tu rozvinuli najmä automobilový priemysel. Aero ukončilo svoju aktivitu v roku 2015. Dodnes sa tu však vyrábajú valivé ložiská. Do areálu sa teda zrejme dostaneš. 

Ružový mlyn v Piešťanoch

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Čierne diery (@ciernediery), 23 Jan 2019 o 9:10 PST

Počas prvej svetovej vojny boli Piešťany a ich obyvatelia ťažko skúšaným mestom. Mesačné prídely potravín chodili neskôr ako mali a tak sa Winter a jeho rodina rozhodli, že je čas zakročiť. V roku 1916 dali postaviť veľký mlyn.

Spočiatku v ňom pracovali vojnoví zajatci. Ďalším ťažkým obdobím bola druhá svetová vojna, keď pána Wintera deportovali do koncentračného tábora. Ani to ho nezastavilo, po návrate z tábora v mlyne rozbehol novú výrobu. Prišla však ďalšia rana, mlyn mu odobrali komunisti. 

V priestoroch starého mlynu to dnes vyzerá, ako keby všetko skončilo zo sekundy na sekundu. Od roku 2000 výroba úplne zastala a mlyn odvtedy chátra. Stále však zostáva neodmysliteľnou súčasťou Piešťan a legendou, kde sa zrodili detské piškóty a BB puding. 

Železiareň Stará Maša v Krompachoch

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Čierne diery (@ciernediery), 6 Jan 2019 o 8:59 PST

Krompachy odjakživa patrili k významným baníckym mestám. Priemyselný vývoj mesta začal práve v Starej Maši, kde už v roku 1574 dali postaviť tri pece, neskôr sa tu začalo rozvíjať hutníctvo a vznikla akciová spoločnosť Krompašské železiarske ťažiarstvo.

Pôvodná pec bola zrekonštruovaná, postavili tu novú strojovňu, v ktorej sa ročne vyrábalo asi 1 900 ton surového železa. Používali ho na výrobu kachieľ, strojárenských súčiastok a výrobu rúr.

V roku 1897  postavili ďalšiu, modernú železiareň. Postupne tu zamestnávali viac ako 3 500 ľudí, čo vtedy bola viac ako polovica mesta. Železiareň Stará Maša sa stala najväčšou v Uhorsku.

Dnes je objekt vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku, napriek tomu je v katastrofálnom stave. Opadávajúca omietka a okná bez skla celej scenérii pridávajú na hodnote. I keď je vstup dovnútra zakázaný, možno sa jedného dňa areál opäť otvorí. Mesto sa totižto snaží o obnovu. Plánuje tu vytvoriť stálu expozíciu, sprístupniť ju verejnosti a tým prilákať turistov.

Glejona v Liptovskom Mikuláši

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Čierne diery (@ciernediery), 5 Okt 2018 o 7:23 PDT

Na ploche s rozlohou takmer dva a pol hektára stála kedysi výrobňa kolomaže. Neskôr tu spracovávali kosti a po roku 1902 ju odkúpila Prvá peštianska továreň na glej a spódium.

Sortiment sa postupne rozširoval, život v továrni bol čoraz rušnejší a i keď po požiari výroba prestala, v roku 1940 sa opäť rozbehla a pribudla tu aj mydláreň. Vo veľkom sa tu vyrábal aj perličkový glej. 

Podnik bol neskôr zoštátnený a stal sa súčasťou Kožiarskych závodov. Jeho výnimočnosť bola v tom, že tu už vtedy používali odpad ako perspektívnu surovinu. Glejona bola príkladom prekvitajúceho podnikania a priemyslu. Po prírodnom lepidle bol dopyt po celom svete. 

Výroba trvala do roku 2000. Dnes z kedysi rušnej továrne plnej života a dokonca aj rodinných domov ostala posledná budova a dva komíny. Miestami strašidelná atmosféra schátranej budovy pridáva tomuto miestu na hodnote.

Čítajte viac z kategórie: Architektúra