Komediálny šarm a jedinečný talent: Kariéra legendy Jany Synkovej bola nezabudnuteľným darom československej kultúre

Jana Synková sa narodila v Prahe do rodiny advokáta. Po matkinej línii však zdedila bohaté umelecké gény. Jej starí rodičia, Richard Josef Menšík a Emílie Herrmannová-Menšíková, boli uznávanými osobnosťami Vinohradského divadla, kde pôsobili ešte pred vznikom Československej republiky.

Jana sa už od detstva venovala recitácii a navštevovala dramatický krúžok, čo jej neskôr otvorilo cestu k profesionálnemu herectvu.

Po ukončení stredoškolského štúdia v roku 1961 strávila rok ako elévka v Městskom divadle v Mladej Boleslavi, kde si osvojila základy divadelného remesla. Následne bola prijatá na prestížnu DAMU (Divadelnú fakultu Akadémie múzických umení) v Prahe, ktorú ukončila v roku 1967. Počas štúdií pôsobila v experimentálnom divadle Maringotka (1964 – 1965), kde sa prvýkrát stretla s alternatívnymi formami divadla, ktoré jej neskôr veľmi prirástli k srdcu.

Prvé profesionálne angažmány

Po absolutóriu na DAMU získala Jana Synková angažmán v Divadle F. X. Šaldy v Liberci (1967 – 1969). Tu si zahrala viaceré vedľajšie postavy v moderných aj klasických inscenáciách, pričom medzi jej výrazné role patrí Eva v svetovej premiére hry Milana Kunderu Ptákovina. V roku 1969 sa stala členkou Naivného divadla v Liberci, ktoré sa neskôr transformovalo na slávne Studio Ypsilon.

Ypsilonka sa v roku 1978 presťahovala do Prahy a stala sa jednou z najvýznamnejších experimentálnych scén v Československu. Synková na tejto scéne uplatnila svoju jedinečnú schopnosť improvizácie a komediálne nadanie.

Počas pôsobenia v Ypsilonce si zahrala v inscenáciách ako Kráľ Ubu, Rusalka či Dvanásť kresiel. Jej komediálne výkony kombinovali grotesku s hlbokým ponorom do psychológie postáv, čím si získala rešpekt medzi divákmi aj kritikmi, uvádza ČSFD.

Filmová a televízna kariéra: Od vedľajších úloh k ikonickým postavám

Jana Synková debutovala pred kamerou už počas štúdií vo filme Motýl (1965). V 70. a 80. rokoch si zahrala menšie úlohy vo filmoch ako Hra o jablko (1976) a Kalamita (1981) pod vedením režisérky Věry Chytilovej. Vo filme Smrt krásných srnců (1986) stvárnila sekretárku, čím opäť ukázala svoj cit pre detail a autenticitu postáv.

Najväčší prelom prišiel v 90. rokoch, keď sa objavila vo viacerých ikonických úlohách. Film Saturnin (1994) ju predstavil ako afektovanú tetu Katarínu, za ktorú bola nominovaná na Českého leva. Táto rola sa stala jednou z najznámejších v jej kariére.

Zaujala aj v komediálnej sérii Byl jednou jeden polda (1995 – 1999) ako psychologička Kudláčková či v televíznom seriáli Život na zámku (1995) ako riaditeľka Kocourková. Jej komediálny talent bol často spájaný s výraznými zápornými postavami, ktoré dokázala podať s iróniou a nadhľadom.

Nezabudnuteľnou ostala aj jej úloha v populárnych komédiách Babovřesky (2013 – 2015), kde stvárnila pani Horáčkovú. Táto séria od režiséra Zdeňka Trošku jej priniesla priazeň novej generácie divákov.

Okrem toho sa objavila v seriáloch Nemocnica na kraji mesta po dvadsiatich rokoch, Vyprávěj a Letiště. Objavila sa aj vo filme Prachy dělaj člověka (2006).

Divadelné a literárne aktivity

Synková bola dlhoročnou oporou Ypsilonky, kde pôsobila až do roku 2023. Počas svojej kariéry prejavila aj literárny talent – napísala divadelnú hru Začarovaný vůl (1995) a venovala sa aj písaniu piesňových textov a esejí. Jej literárne dielo odrážalo jej cit pre humor a kritický pohľad na spoločnosť.

Osobný život a rodina

V roku 1974 sa vydala za herca a režiséra Jana Schmida, jedného z kľúčových tvorcov Ypsilonky. Ich manželstvo bolo nielen osobné, ale aj profesionálne, keďže Schmid režíroval viaceré jej divadelné výstupy. Spoločne vychovali dve deti.

Komediálna hviezda s jedinečným hlasom a šarmom

V rozhovore z roku 2019 Jana Synková prezradila, že jej talent na stvárňovanie komediálnych a niekedy až protivných ženských postáv pramenil z detstva.

„Myslím, že som to získala od mojich tetičiek. Mali zvláštny spôsob rozprávania, pri ktorom ľudia padali zo stoličiek od smiechu. Keď som bola malá, často som ich napodobňovala a bola som taký rodinný šašo,“ spomínala s úsmevom. Vysvetlila tiež, že jej charakteristický „ječák“, ktorý diváci milovali, vznikol práve z tohto napodobňovania.

Jej prvý kontakt s filmovou kamerou bol pri natáčaní filmu Motýl v 60. rokoch, ale výraznejšie na seba upozornila až neskôr, napríklad vo filme Kalamita Věry Chytilovej, kde musela počas natáčania jazdiť autom po zamrznutých cestách s čerstvým vodičským preukazom.

„Mala som vodičák len tri dni a musela som zvládať auto na ľade, za mnou kamera za milióny a predo mnou zráz. Bolo to šialené, ale nejako som to prežila,“ spomínala s typickým nadhľadom.

Synková tiež opísala, ako sa jej manžel, režisér Jan Schmid, vždy snažil v divadle vytvárať nové projekty. „Napísal hru o histórii našej divadelnej budovy na Spálenej ulici. Neustále musí niečo tvoriť, ani v lete nedokáže oddychovať,“ povedala s úsmevom a uznaním k jeho pracovitosti.

Posledné roky a odkaz

Jana Synková sa stiahla z verejného života v roku 2023 po odchode z Ypsilonky. Napriek zdravotným problémom zostala ikonou českého divadla a filmu. Jej dlhoročná kariéra bola v roku 2023 ocenená Cenou Master Prix za celoživotný umelecký prínos. Po smrti manžela v júni 2024 jej zdravotný stav značne zoslabol, až napokon zomrela 28. decembra v sanatóriu v Mníšku pod Brdmi.

Jana Synková zanechala za sebou odkaz plný humoru, talentu a inšpirácie. Jej dielo bude žiť ďalej v srdciach divákov a milovníkov českého divadla a filmu.

Čítajte viac z kategórie: Zaujímavosti