KOMENTÁR: Chceli by bojovať za národ až do poslednej kvapky krvi, no keď príde na lámanie chleba, zľaknú sa dažďa

5. augusta sa v Bratislave konal jeden z ďalších protestov proti očkovaniu. Aby sme boli korektní, protesty boli rovno dva. Jeden ohlásený, pred prezidentským palácom, na ktorom bola väčšina demonštrantov a druhý neohlásený protest, na ktorý pozýval aj predseda strany ĽSNS Marián Kotleba, sa konal v parku pred Úradom vlády SR. Tam som monitorovala situáciu aj ja.

Situácia bola spočiatku pokojná, pár aktivistov a hlavných aktérov protestu dalo pred demonštrantmi svoj príhovor, ktorý mal demonštrantov motivovať k tomu, aby za svoju slobodu bojovali, nevzdávali sa a aj napriek zlým klimatickým podmienkam vyšli do ulíc a blokovali hlavné dopravné tepny Bratislavy.

Reči sa hovoria a chlieb sa je

Na Facebooku sa môžeme tváriť ako hrdinovia a záchrancovia národa. Môžeme tvrdiť, že sme ochotní pre túto krajinu zahynúť. A práve takíto národní bohatieri ochotní bojovať do poslednej kvapky krvi sa zľaknú, že minister obrany, Jaroslav Naď, má v moci ovplyvňovať počasie a poslať stíhačky, ktoré nad Bratislavou nahnali mračná a pokazili celý štvrtkový protest, celú myšlienku oddanosti. Zaujímavé, že pri protestoch Za slušné Slovensko tisíckam ľudí dážď či sychravé počasie neprekážali.

 

 

 

 

 

Zobrazit příspěvek na Instagramu

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Příspěvek sdílený Ceco (@cecove_meme)

Práve títo internetoví hrdinovia sú schopní nadávať a ponižovať policajné zložky za to, že ich obmedzujú, že im narúšajú pokojnú demonštráciu. Nadávali dovtedy, kým sa jedna z hlavných organizátorov protestu proti očkovaniu pána policajta neopýtala, prečo tam vlastne sú.

Keď zistila, že im polícia ublížiť nechce a sú tam pracovne, sklonila hlavu a do mikrofónu hrdo vyhlásila a poznamenala „oni sú tu s nami“. Samozrejme, čo by to bol za generálny štrajk, ako ho skupina protestujúcich nazýva, pričom posledný skutočný generálny štrajk sa konal 27. novembra 1989, keby sa neudialo aspoň na pár chvíľ niečo, o čom môžu médiá písať a aj tak, podľa jedného z aktivistov, písať lži.

„Najväčšie zlo Slovenska nie je parlament, ale médiá. Pravdu vydávajú za lož a lož za pravdu,“ kričí do mikrofónu aktivista.

Ako vyvolať búrku v pohári vody

O pár hodín neskôr od samotného začatia protestu sa neohlásení protestujúci rozhodli pridať ku skupinke ohlásených. Burácajúc, kričiac, trúbiac sa presúvali z Námestia Slobody až pred Prezidentský palác, kde zo sekundy na sekundu začali zo seba na hlavnej ceste, Hodžovom námestí, vytvárať živú reťaz.

Policajní ťažkoodenci mali, našťastie, celú situáciu pod kontrolou a vedeli ako demonštrujúcich do dvadsiatich minút upokojiť. Z úst živej reťaze bolo miestami počuť hlášky typu „toto je genocída. Chceme slobodu. My sme tu doma“, ale aj vykrikovanie slova gestapo. Ťažko povedať, prečo takéto pomenovanie a slovo vykrikovali práve ľudia zo strany ĽSNS.

Po rozpustení reťaze si museli policajní ťažkoodenci vypočuť zopár narážok na ich osobu či prácu a hneď potom dorazila sanitka, ktorá ošetrovala pána so zdravotnými ťažkosťami. Oku príliš nelahodiace bolo vidieť, ako žena, ktorá mala byť neskôr v sanitke ošetrená, zo sanitky vyskakuje po tom, čo v nej bola asi 10 sekúnd. Tvrdí, že ju odmietli vyšetriť, no podľa našich pohľadov a živého videnia to skôr vyzeralo, ako by nechcela ošetrenie podstúpiť sama a dobrovoľne z nejakých zvláštne sformulovaných dôvodov.

zdroj: Startitup

Najprv práca, potom držková

Marian Kotleba sa rozhodol zapustiť korene so svojimi zeleno-bielymi autami s logom strany Kotlebovci – ĽSNS práve v Petržalke, na Panónskej ulici. Autá najprv stáli a blokovali cestu, neskôr sa začali pomaly hýbať. Ľudia v autách vykrikovali vulgarizmy, dokonca z jedného z áut vystúpil nahnevaný otec, ktorý viezol svojho syna do nemocnice a kvôli blokáde nemohol prejsť. Takto to dopadá, keď niekto počuje vo svojej hlave kroky odchádzajúceho zdravého rozumu.

Odchádzajúci rozum a Kotlebovci sa s najväčšou pravdepodobnosťou presúvali opäť pred Úrad vlády SR, kde ďalší z ich ľudí a nadšencov varili držkovú polievku pre celú posádku protestujúcich.

Po rozpustení kolóny v Petržalke a upokojení búrky pred Prezidentským palácom si mohli vydýchnuť aj policajti, ktorí opäť, ako ráno, mohli na protest len dozerať. Po 14-tej hodine prišli ďalšie príhovory aktivistov a rečníkov.

zdroj: Startitup

Jedným uchom som za vedu, druhým nie

Hlavná aktivista ohláseného protestu mala niekoľkokrát príhovor pred davom ľudí na vytvorenom pódiu z lešenia, na ktorom sa nachádzalo niekoľko slovenských vlajok a kríž s nápisom „Za naše deti a národ“.

Aktivistka, ktorá sa zúčastnila protestu proti očkovaniu, čiže istým spôsobom tvrdí, že neverí vo vedu, v jednom z jej príhovorov prehlásila, že ak jej vláda ako nezaočkovanej osobe zatvorí lekárne a ona nebude môcť podať svojim deťom lieky, osobne do lekárne príde, rozbije výklad a lieky svojim deťom zoberie. Lieky, ktoré sú produktami vedy. To je trochu zvláštna irónia pohľadu a osudu.

Výroky podobné tomuto boli frekventované v príhovoroch často. Podľa protestujúcich boli voľby tejto vlády protiústavné a rovnako pani prezidentka Zuzana Čaputová nie je, podľa slov demonštranta, legálna. Ak sa od štvrtkového protestu stávajú už aj ľudia legálnymi a nelegálnymi, ktovie na aké sorty sa budeme v budúcnosti ešte deliť.

Samozrejme, každý si môže o tom myslieť čo chce, ale z môjho osobného zážitku na tomto proteste som si uvedomila a odniesla len to, že názorov padlo mnoho, skutkov pomenej a racionálnych riešení najmenej. Protestujúci kričia „spojme sa!“, ale s nikým sa spájať nechcú. Bojujú za svoju slobodu, no sloboda druhých ich nezaujíma. Ako v jednom našom rozhovore povedal Milan Lasica, „demokracia je dialóg“, tak v tomto prípade nemáme všetci rovnakú predstavu o význame slova dialóg. A vlastne ani o demokracii.