Komunisti ho zatvorili, dnes je ikonou. Príbeh Alfréda Piffla, vďaka ktorému stojí Bratislavský hrad

Je jedným z významných architektov českej a slovenskej scény. Okrem architektúry bol Alfréd Piffl pedagóg, pamiatkar, archeológ, múzejník a výtvarník. Na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva v Bratislave sa stal prvým dekanom.

Napriek tomu, že má český pôvod, dlhé roky pôsobil na Slovensku. Jeho najväčším úspechom u nás je Bratislavský hrad. Práve on mu dodal tvár, ktorú má dnes, a vďaka nemu sa vôbec postavil.

Komunisti sa mu za jeho jedinečný projekt „odmenili“. Nie peňažne ani žiadnou prémiou, ale väzením. Vedomostí a skvelých nápadov mal na rozdávanie, ale život sa s ním vôbec nemaznal.

Z reklamnej firmy k archeológii

Alfréd Piffl sa narodil 13. júna 1907 v Kerharticiach, aktuálne je to súčasť mesta Ústí nad Orlicí. Vyštudoval gymnázium v Českej Třebovej a na vysokú školu jeho kroky viedli do Prahy, kde študoval na ČVUT, a urobil si tam aj doktorát. Práve tam nadobudol široké spektrum vedomostí a znalostí z oblasti architektúry a pozemného staviteľstva.

V škole patril medzi vynikajúcich študentov a exceloval svojím maliarskym talentom. Ten uplatnil počas praxe vo firme Baťa v Zlíne, kde pôsobil na reklamnom oddelení. Pripravoval rôzne plagáty a pútače pre oblasť od Gibraltáru až po Filipíny.

Neskôr nastúpil na pozíciu kresliča v Štátnom archeologickom ústave, ktorý sídlil v Prahe. Tam zožal úspech a povýšili ho na pozíciu asistenta, kde pracoval pod vedením známeho archeológa Dr. Jaroslava Böhma. Pomáhal mu na vykopávkach umiestnených na Malom Hradisku v Prostějove.

Popri zamestnaní sa stíhal venovať aj doktorandskej práci, v rámci ktorej sa zaoberal dejinami architektúry. Po obhájení práce sa dostal na pozíciu vedúceho stavebného úradu u kniežaťa Lobkowicza v Bilíne.

V Ústi nad Labem mu pripadol post riaditeľa múzea a archívu. Bol jedným zo splnomocnencov Národnej kultúrnej komisie pre záchranu kultúrnych a umeleckých hodnôt, bol súčasťou profesorského tímu na ČVUT a na Akadémii výtvarných umení.

So svojimi študentmi vykopal unikát

V roku 1946 vyhlásila Fakulta architektúry a pozemného staviteľstva v Bratislave konkurz na profesora dejín architektúry. Piffla pozícia veľmi zaujala a nakoniec ju aj získal.

Predchádzajúce skúsenosti boli preňho triumfom v rukáve. Bol prínosom nielen pre školu, ale aj pre pamiatkový fond v našej krajine.

Podľa informácií časopisu Týždeň mu práca so študentmi spôsobovala obrovskú radosť. Svojich študentov brával na exkurzie po starých uliciach Bratislavy a takisto ich zapájal do archeologických výskumov.

Lojalita k študentom mu časom priniesla ovocie. V obci Štrba pod malebnou scenériou Vysokých Tatier sa nachádza lokalita Šoldov. Na tomto mieste v roku 1951 vykopali jeho študenti unikát, kamenný kríž v románskom štýle pochádzajúci zo zaniknutej stredovekej osady. Svoje miesto si našiel v Slovenskom národnom múzeu a dodnes patrí k najväčším pýcham múzea.

Piffl na Bratislavskom hrade

Podľa časopisu Týždeň si dňa 28. mája 1953 Piffl zapísal do denníka: „Slávna historická komisia na Bratislavskom hrade. Naša katedra dostala na starosť jeho rekonštrukciu…“

V tom čase sa začal písať príbeh Bratislavského hradu, ktorý pre Piffla skončil veľmi zle.

Dlhoročný programátor záchrany Hradu maliar, predstaviteľ slovenskej moderny, spisovateľ a publicista Janko Alexy je spoločne s Pifflom hlavným aktérom obnovy Bratislavského hradu. Piffl mal na starosti obnovu hradnej zrúcaniny, musel vyhodnocovať práce a kontroloval samotných autorov rekonštrukcie.

„Tak sa začalo pracovať! Je to obrovský nervový záväzok, práca na roky. Neviem, či na ňu budem stačiť, ale cítim akési vlnenie, prítomnosť neznámych síl ma ženie do práce a ja verím, že sa mi ju podarí dokončiť,“ cituje časopis týždeň Pifflove vyjadrenie z denníka, ktoré si zapísal dňa 21. apríla 1954.

Prestavba hradu v ohrození

Svojou usilovnosťou a iniciatívou, ktorá však miestami balansovala s odvrátenou stranou zákona, si znepriatelil mnohých funkcionárov a inštitúcie pôsobiace na tejto rekonštrukcii. Čím viac sa pracovalo, tým viac sa počet problémov zvyšoval.

Po štyroch rokoch tvrdej práce tak ostalo len zopár pracovníkov. Odišlo množstvo architektov, výtvarníkov a ďalších. Výhradami, ktoré neustále spomínali, si chceli zabezpečiť len svoje vlastné blaho.

Na mnohých fotografiách hradu z tohto obdobia sa objavuje krásna žena, tmavovláska v stredných rokoch. Ide o Dr. Vlastu Belanovú. Tvorila súčasť tímu a spoločne s Pifflom hľadala brigádnikov na pomoc pri prestavbe.

Režim dvíha varovný prst

Z výstavby musel napokon odísť aj Alfréd. Neodišiel dobrovoľne, vyhnal ho komunistický režim a skončil vo väzení. Presná príčina zatknutia nie je známa, no existujú legendy. Jedna hovorí o tom, že profesor prostredníctvom tajnej chodby, ktorá sa tiahla pod Dunaj až do Rakúska, vydal korunovačné klenoty.

Nikto doposiaľ nezistil, kto za jeho obvinením stál, a už na to asi ani nikto nepríde. Avšak situácia v krajine bola v tom čase nie príliš priaznivá. Vládol komunizmus. Politici si hrabali peniaze, utláčali obyvateľstvo a spoločnosť sa búrila, ako len mohla.

Navzdory zlým udalostiam a uväzneniu autora projektu Alfréda Piffla hrad stojí. Jeho prestavba skončila v roku 1968.

zdroj: Facebook/Bratislavský hrad - Bratislava Castle

Archeológ na hrade Devín

Po dvoch rokoch opustil väzenie. Jeho znalosti využíval Mestský národný výbor v Senci a okresný stavebný podnik v Pezinku. Na svoj architektonický svet na chvíľu zanevrel.

Zvolil si cestu archeológa, výskumníka. Dokumentoval nálezy na Devíne, Vodnej veži v hlavnom meste i Gerulaty v Rusovciach.

Bol vedúcim výskumu bratislavského podhradia, vďaka tomu mu Archeologický ústav povolil dokončenie dokumentačných prác, na ktorých pracoval ešte so študentmi. Jeho návrhy stoja za niekdajšími historickými domami, ulicami v Pezinku aj Karlovej Vsi.

Rok 1972 mu bol osudným, ako 65-ročný zomrel. Zanechal však po sebe desiatky kníh, tisícky obrazov a množstvo kresieb. Jednej ulici v Bratislavskej Petržalke prislúcha Pifflove meno.

Text sme zrevidovali, upravili, doplnili o nové informácie a vydali nanovo. Článok bol pôvodne publikovaný 28. novembra 2020.

Čítajte viac z kategórie: Architektúra