Kristína debatuje s odborníkmi: Alkoholička nie je len alkoholičkou, ale aj mamou, sestrou a ženou (Rozhovor)

Kristína Kaňuchová je študentkou žurnalistiky. Vo svojom podcaste Namojdušu sa venuje témam týkajúcim sa duševného zdravia. Stretáva a rozpráva  sa so psychológmi, psychiatrami, sociálnymi pracovníkmi, aktivistami a všetkými, ktorým ľudská duša nie je ľahostajná.

Sama zažila, aké to je nemať duševné zdravie. Chce však búrať stereotypy, informovať neinformovaných a zmeniť pohľad na tabuizované témy.

„Už len návšteva a vyhľadanie psychologičky boli pre mňa veľmi náročné. No neskôr som si uvedomila, že mi to veľmi pomohlo a aj hanba, ktorú som sama pred sebou cítila, odišla,“ vraví Kristína.

• Čo ju viedlo k tomu založiť si podcast o duševnom zdraví? 
• Ako vníma situáciu v Slovenských médiách? 
• Ako sa jej darí búrať stereotypy a predsudky? 
• Ako získava hostí? 

Čo vedie mladé dievča k tomu, aby sa v podcaste zhováralo o alkoholizme?

Zdalo sa mi, že duševné zdravie je v pozadí, rovnako aj téma alkoholizmus. Ide o závislosť, ktorá je však stále viac považovaná za akési ľudské zlyhanie. Chcela som to ozrejmiť. Keď som začala trochu googliť a rozmýšľať nad tým, kto by mohol byť mojím hosťom, narazila som na Anonymných Alkoholikov.

Bolo náročne sa s nimi skontaktovať, tak som sa zahrala na jedného z nich. Oslovila som ich cez e-mail a keď zistili, čo od nich chcem, boli veľmi milí a ochotní spraviť rozhovor. Na stretnutie s nimi nezabudnem, bolo silné a veľmi srdečné.

S akou témou si sa stretla aj vo svojom živote?

Napríklad so smrťou, s ktorou sa stretne každý z nás, keďže je prirodzenou súčasťou života. Aj keď ide o silnú a dôležitú tému, často sa jej vyhýbame.

Ako mladý človek tiež niekedy riešim dilemy týkajúce sa vlastnej identity a svojho miesta na tomto svete. Keď som robila rozhovor s Marekom Madrom, ktorý založil internetovú linku dôvery pre mladých ľudí, upokojila som sa. Zistila som, že nie som jediná, ktorá sa občas stráca a nevie zorientovať v možnostiach, ktoré máme.

zdroj: Martina Jurecová

Boli témy, ktoré ti zmenili pohľad na život?

Každá téma ma nejakým spôsobom zjemňuje ako človeka a viac mi otvára oči. Učím sa tiež väčšej empatii a zbavujem sa čiernobieleho videnia, ktoré sa do môjho života občas zakráda.

 Čo ťa viedlo k tomu založiť si podcast týkajúci sa duševného zdravia?

Môj osobný príbeh. Sama som mala psychické problémy a zároveň veľkú vnútornú stigmu. Už len návšteva a vyhľadanie psychologičky boli pre mňa veľmi náročné. No neskôr som si uvedomila, že mi to veľmi pomohlo a aj hanba, ktorú som sama pred sebou cítila, odišla.

Vnímala som však, že okolo psychických ťažkostí a ochorení je ticho a závan tabu. Chcela som prispieť k tomu, aby sa tieto témy viac otvárali a poľudštili. Zároveň verím, že môže byť podcast pre ľudí aj povzbudením. Aj preto sa snažím na problémy nielen poukazovať, ale prinášať aj riešenia.

Zhováram sa s ľuďmi napríklad o tom, čo im pomohlo a pomáha. Podcast možno počúva niekto, kto si sám prechádza nejakým problémom a s hosťom mu môžeme priniesť akýsi návod ako a kde vyhľadať pomoc.

Ľudia sa často psychológov boja. Aká je tvoja skúsenosť?

Aj ja som sa bála, ale ani nie psychologičky, skôr toho, ako bude terapia vyzerať. Bol to taký strach z neznáma. No ten postupne úplne opadol. So svojou psychologičkou som sa veľmi skamarátila, cítila som, že jej môžem povedať naozaj všetko.

Na našich stretnutiach som sa zároveň o sebe veľa naučila, začala som nazerať na niektoré veci úplne inak. Celkovo návštevu psychologičky vnímam ako niečo, čo ma veľmi oslobodilo a pomohlo mi.

Keďže témy duševného zdravia sú dosť tabuizované, ako vnímali rodičia, že si sa rozhodla navštevovať psychologičku?

Vôbec to nevnímali, ako niečo zlé alebo niečo, za čo sa treba hanbiť. Práve naopak, uvedomovali si, že potrebujem pomoc. Mamka išla na prvé stretnutia so mnou a bola pre mňa v náročných chvíľach najväčšou oporou.

Čo si myslíš o spojitosti liekov a psychických problémov? Ľudia majú k tejto téme rôzne postoje.

V spoločnosti kolujú rôzne názory a ľudia medikamentóznu liečbu často zatracujú. No po viacerých rozhovoroch s mojimi hosťami aj na túto tému môžem povedať, že sú psychické ochorenia, ktoré si lieky naozaj vyžadujú a ľudia ich potrebujú, aby mohli normálne fungovať.

Ako sa podľa teba k téme duševného zdravia pristupuje na Slovensku?

Myslím si, že počas koronakrízy sa duševné zdravie ešte viac ukázalo ako niečo veľmi krehké, o čo je dôležité sa starať a aj novinári sa mu teraz viac venujú, z čoho mám radosť.

Keď som v októbri minulý rok s podcastom začínala, zdalo sa mi, že týmto témam naše médiách nevenujú dostatočnú pozornosť. Aj preto vznikol podcast Namojdušu, kde majú slovo odborníci aj ľudia, ktorí si duševnými ochoreniami a ťažkosťami prešli alebo prechádzajú. Myslím si, že ľudia potrebujú počuť ozajstné príbehy a zároveň vedieť, kde nájdu pomoc. Dôležité je k tejto problematike pristupovať citlivo a zodpovedne.

Podcast Namojdušu je okrem ťažkých tém plný akejsi nádeje a lepších zajtrajškov. Ktorá téma sa ťa osobne najviac dotkla?

Nejakým spôsobom každá z nich. Napríklad Pinelky. Sú to ženy, ktoré sa stretli na psychiatrii. Prešli si liečbou a hovorili o psychiatrii ako o niečom najlepšom, čo sa im v živote mohlo stať. Tam sa mi potvrdilo, že vyhľadať pomoc je kľúčové, človek môže mať kvalitnejší život, dokáže sa znovu tešiť.

Ktorá epizóda podcastu ti je najbližšia? 

Mám pocit, že každou epizódou sa učím lepšie viesť rozhovor, takže radšej počúvam tie novšie. No zároveň sa mi k jednotlivým podcastom viažu aj milé spomienky na hostí a naše rozhovory mimo mikrofónu, takže si rada vypočujem aj úplne prvé epizódy, hoci pasáže, kde hovorím ja, pretáčam.

Mám tiež rada vianočný špeciál, ktorý so mnou nahrávali spolužiaci. Keď sme v štúdiu čítali moju poviedku Až na lásku, mala som zimomriavky a bola som nekonečne vďačná, akých talentovaných ľudí mám okolo seba.

Ľudia si často myslia, že alkoholici majú slabú vôľu, na psychiatrii skončia len blázni a že všetci so psychickými problémami sú „narušení“. Podarilo sa ti bojovať aj s takýmito stereotypmi v rámci tvojich rozhovorov?

O negatívnych stereotypoch sa rozprávam veľmi často, pretože každé jedno ochorenie či ťažkosť si nesie so sebou aj veľa predsudkov. Mojim cieľom je ich lámať, s čím mi moji hostia veľmi ochotne pomáhajú.

Prispievajú k tomu aj autentické príbehy ľudí, cez ktoré si môže poslucháč uvedomiť napríklad i to, že psychický problém či ťažkosť je iba malý kúsok komplexnej osobnosti človeka. Alkoholička nie je len alkoholičkou, ale aj mamou, sestrou, ženou, milovníčkou literatúry a takto by sa dalo pokračovať ďalej a ďalej.

Podľa čoho si vyberáš hostí? 

Zo začiatku som si hostí vyberala sama. Inšpirovali ma najmä rôzne organizácie či aktivisti, ktorých som sledovala cez sociálne siete. Keď sa podcast viac rozbehol, návrhy na témy mi posúvali aj samotní hostia. Stalo sa mi tiež, že sa mi ľudia ozvali sami, že by sa chceli podeliť o svoj príbeh.

zdroj: Martina Jurecová

S akými reakciami na tvoj podcast si sa zatiaľ stretla?

Iba s pozitívnymi, od poslucháčov alebo samotných respondentov, ktorí chcú tiež prispieť k destigmatizácii a sú vďační za priestor. Vždy ma poteší, keď mi niekto povie, že ho podcast zaujal a dozvedel sa niečo nové. A ešte viac ma poteší, keď sa ma spolužiaci v škole opýtajú, kedy bude nová epizóda.

Stretla si sa s informáciou, ktorú si nevedela a prekvapila ťa?

Každý podcast ma niečo naučí. Naposledy som pripravovala podcast o anorexii a iných poruchách príjmu potravy, ktorý som bohužiaľ nestihla nahrať kvôli aktuálnej situácii.

No prekvapilo ma, že anorexia je psychickou poruchou s najvyššou úmrtnosťou. Aj preto ma mrzí, že sú stále ľudia, ktorí poruchy príjmu potravy považujú za akýsi výstrelok dnešnej doby.

Podcastov počas pandémie máš teda menej.

Úplne ma to zabrzdilo. Nahrávala som v školskom štúdiu, no škola sa zatvorila. Mala som dohodnutý rozhovor napríklad so psychológom Rolandom Cagáňom, ktorý napísal rozprávku Hľadanie Sebastiána, v ktorej deťom vysvetľuje, o čom je povolanie psychológa.

Takisto som plánovala rozhovor o spomínanej anorexii s Valentínou Sedilekovou z projektu Chuť žiť. Už sa neviem dočkať, keď sa spolu stretneme v štúdiu.

zdroj: Martina Jurecová

Aké máš s podcastom ambície?

Zatiaľ ho nechávam žiť vlastným životom. No veľmi by som si priala, aby ho počúvalo stále viac a viac ľudí.

Prečo názov Namôjdušu?

Napadol mi úplne spontánne. Keď som sa rozhodla, že sa budem na chvíľu venovať niečomu vlastnému a podcast som už nosila v hlave, názov prišiel akosi sám. Myslím, že bol jún a sedela som doma vo svojej izbe.

Namojdušu to bolo tak. Začala som sa s ním hrať a zdal sa mi úsmevný a milý. Nechcela som, aby mal podcast smutný nádych, predsa ide o témy, ktoré patria k životu a život nie je len smutný.

Všetky epizódy podcastu Namojdušu nájdeš na soundcloude.