Kvet Nguyen: Tému inakosti nedokážeme vnímať bez politického pátosu. Stávajú sa z nás iba čísla a štatistiky (ROZHOVOR)

Fotografka Kvet Nguyen sa narodila aj vyrástla na Slovensku. Konkrétne v Nových Zámkoch, kam sa jej rodičia prisťahovali z Vietnamu. Jej otec prišiel na Slovensko v rámci dlhodobej spolupráce medzi Vietnamom a vtedajším Československom a odvtedy spolu s celou rodinou žijú na Slovensku. Kvet na svoju kultúru poukazuje aj prostredníctvom fotografie, ktorej sa začala venovať približne pred 10 rokmi.

• Čo má Kvet rada a čo jej prekáža na Slovákoch
• Ako spoznáš, že si ťa Vietnamec chce uctiť
• Prečo začala fotiť a akú úlohu v tom zohráva jedlo

Zažila si pocit, že niekam nepatríš?

Áno, myslím si, že pokiaľ máte pôvod, ktorý sa skladá z rôznych častí sveta, tak existuje väčšia šanca, že sa nebudete nikde cítiť doma. Zažívajú to aj ľudia, ktorí sa vrátia z Erazmu alebo takí, čo vyjdu zo svojej komfortnej zóny a uvedomia si, že nie všetko je tak, ako poznali. Pre mňa osobne to nebola príjemná vec, nebyť doma na Slovensku ani vo Vietname. Pravdepodobne pre každého je dôležité poznať nejaké svoje zázemie. Dnes to však vnímam trochu inak: z veľkej časti som Slovenkou, ale za nič na svete by som nemenila svoje vietnamské korene a kultúru.

Stretla si sa so Slovákmi, ktorí by sa ku tebe správali neúctivo?

Nemožno povedať, že by sa ku mne správali neúctivo. Moji rodičia a ostatní členovia rodiny si však zažili svoje. Možno práve táto generácia posunula toleranciu vietnamskej komunity na trochu otvorenejšiu úroveň. Vietnamci sú momentálne vnímaní skrz prizmu pracovných včeličiek, no s chýbajúcou znalosťou ich kultúry, čo vnímam ako veľký problém, pretože sa stráca samotná identita našej kultúry. Zároveň je podporená nezdravá rovnica pracovití migranti = jediná správna možnosť.

Neúctivosť všeobecne voči iným je, žiaľ, znásobovaná politickou debatou, ktorá je využívaná na premenu strach v nástroj. Zrazu tému inakosti nedokážeme vnímať bez politického pátosu, a stávajú sa z nás iba čísla a štatistiky a nie reálni ľudia s kultúrou.

Je niečo, čo ti na Slovákoch prekáža?

Moja skúsenosť sa od ostatných cudzokrajných ľudí líši hneď v prvom bode – narodila som sa na Slovensku a vyrastala som priamo so Slovákmi, čo ovplyvnilo aj moje formovanie. Najintenzívnejšie obdobie pre mňa bolo na základnej škole a sčasti na gymnáziu, kde som patrila medzi prvých s iným pôvodom. Bolo to náročné, pretože moji rovesníci neboli zvyknutí a častokrát ma šikanovali alebo si robili žarty. Z hľadiska slovenskej histórie a skúsenosti s inakosťou je to o niečo pochopiteľnejšie.

Generácia, s ktorou som vyrastala, nemala odkiaľ mať výchovu, ktorá by ich učila k vnímaniu tejto problematiky. Pre mňa to bol šok, ktorý sa neskôr vyvinul v traumu. Tá šla ale postupne do úzadia, pretože v momente, keď som sa so spolužiakmi zblížila, pochopili, že vzhľad je to jediné, čím sa odlišujem.

Čo ma však momentálne zaráža je, že tolerancia voči inakosti sa zdanlivo nemení. Akoby tu stále pretrvával strach z neznámeho. A nemusí ísť len o jednu konkrétnu rasu alebo národnosť. Môže ísť o čokoľvek nové. Vnímam absenciu dialógu, rozhovoru – napríklad, keby sa rozprávame o inakosti pred niekoľkými rokmi na národnej úrovni, možno by sme boli inde.

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa KVET NGUYEN (@kvetnguye)

Prečo si rodičia ako miesto na život vybrali práve Slovensko?

Otec prišiel na Slovensko v rámci dlhodobej spolupráce medzi Vietnamom a vtedajším Československom – vysokoškoláci aj pracovníci z rôznych odvetví prichádzali za štúdiom a skúsenosťou na Slovensko. Zároveň však aj Čechoslováci v tej dobe navštevovali Vietnam s víziou spolupráce. Mnohí z vietnamskej komunity, ktorých možno stretáte v ich ako 50 alebo 60-ročných, patria medzi prvých, ktorí prišli. Medzi nimi sú aj moji rodičia.

Možno hovoriť o nejakej nútenej migrácii?

V dedine, odkiaľ pochádzajú moji rodičia, je v každej rodine vždy aspoň jeden človek, ktorý odchádza do zahraničia. Nemusí to byť len Európa, častokrát sú to aj okolité krajiny, napríklad Kórea, Japonsko či Taiwan. Dôvodom je najmä zlá finančná situácia, ktorá sa aspoň o trochu zlepší, ak sa podarí rodine vyslať jedného, zväčša najstaršieho potomka, ktorý môže lepšie zarábať a možno aj nejakú čiastku posielať naspäť domov.

Čo si všímam je, že pokiaľ odchádza niekto do ázijských krajín, tak to znamená, že sa plánuje vrátiť. Ak sa však jedná o odchod do európskej krajiny, už to znamená permanentné presťahovanie. Pravidlo potvrdzujú aj výnimky a neraz sa stane, že sa nakoniec aj vrátia napriek veľkej investícii do letenky a počiatočného kapitálu, na ktorý sa skladá celá rodina. Niekedy je to preto, že nenájdu to, čo hľadali, alebo sa nedostatočne integrujú a nie sú prijatí. Vtedy sa radšej vrátia do známeho prostredia.

Cítiť u vás doma naďalej vietnamskú kultúru?

Naši patria ešte medzi prvogeneračných vietnamských Slovákov, čiže ešte veľkú časť svojho života prežili v rodnom Vietname, čo samozrejme vidno aj v dodržiavaní tradícií a zvykov, ktoré sú typické pre našu kultúru. Ja sa ich učím a vnímam už len čiastkovo.

Čo v každom vietnamskom príbytku (a nezáleží na ktorom kontinente sme) nikdy nechýba, je oltár. Je to vždy vyvýšené miesto v jednej z miestností v domove, kde sa nachádzajú fotografie predkov, ktorí sú veľmi dôležití. Okrem iného na oltári nájdete vždy čerstvú kyticu, vonné tyčinky, jedlo a dary.

Za mňa je najväčšou tradíciou jedlo! Jedlo spája, jedlo je život, jedlo je rodina. Vždy je prítomná čerstvá zelenina a element 5 chutí, ktoré vytvárajú úžasný celok typický pre vietnamskú kuchyňu. Vo Vietname vás s veľkou pravdepodobnosťou s vetou – už ste jedli? Najkrajšie je vidieť, ako sa snažia viacerí ponúknuť našu kultúru práve cez gastronómiu.

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa AFRK (@afrk_vsvu)

V jednom z rozhovorov si vravela, že tvoj ocino tu chcel nájsť lepší život. Našiel ho na Slovensku?

To je asi otázka na neho, respektíve na nich. Z môjho pohľadu sa mojej rodine darí na Slovensku – ekonomicky, čo bol aj dôvod prečo opustili svoj prvý domov. Z hľadiska množstva práce však pracujú neustále. Takmer nonstop. Na to sú, samozrejme, zvyknutí, no myslím si, že si zaslúžia viac, než len väčšiu plácu.

Nedokážu si napríklad naplno užívať život, na dovolenky chodíme sporadicky a skôr plánujeme najbližšiu návštevu Vietnamu, aby sme mohli finančne pomôcť ostatnej rodine. Majú sa však v porovnaní s ostatnými rodinnými príslušníkmi lepšie. Je tak tomu na úkor vzťahov na diaľku s vlastnými rodičmi a súrodencami.

Navštívila si aj rodnú dedinu rodičov?

Bola som tam asi päťkrát a stále sa na ňu pozerám cudzími očami. Poznám určité zákutia, no dedina sa mi spája najmä s tými intenzívnymi momentami, ktoré tam zažijem. Napríkad s babkou, ktorú reálne nepoznám, no mám k nej veľmi blízko.

https://www.startitup.sk/martin-sa-cukrarstvom-zivi-od-16-tich-rokov-vyucil-sa-vo-francuzsku-a-teraz-pecie-dezerty-svetovej-kvality-na-liptove/

Akí Vietnamci sú?

Povaha národa sa nedá podľa mňa zovšeobecniť. Veľa ľudí však vníma Vietnamcov ako pracovitých, čo vychádza z odhodlania nájsť niečo lepšie. Myslím si však, že tá najsilnejšie zakorenená vec, ktorú si všímam u mojich príbuzných, je práve rodinné puto. Sú s príbuznými silne spätí. Rodina je pre nich akousi motiváciou. Mnohokrát sú odlúčení od svojich polovičiek, detí aj rodičov. Aj napriek tomu pre nich znamenajú všetko.

Si aktuálne v kontakte s niekým z Vietnamu?

Áno, stále mi tam žije väčšina rodiny a momentálne tam mám aj kamarátku Beu, ktorá v Saigone doučuje angličtinu.

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa KVET NGUYEN (@kvetnguye)

Je meno Kvet tvojim skutočným krstným menom?

V rodnom liste mám zapísané krstné meno Hoa. Je takým zvykom, že si Vietnamci dávajú dvojaké mená, najmä z dôvodu jednoduchšieho vyslovenia. Hoa v preklade znamená kvet, preto som aj Hoa a Kvet zároveň. Pod priezviskom mám Nguyen Thi. To patrí medzi najrozšírenejšie vietnamské rodinné mená.

Kedy si sa začala venovať fotografii?

Už to bude 10 rokov, odkedy som prvýkrát vedome tvorila fotografie. Začalo to na strednej, vtedy som však nemala konkrétny zámer venovať sa tomu aj hlbšie. Nakoniec ma vietor zavial až na Vysokú školu výtvarných umení. Aktuálne tam dokončujem magisterský ročník.

Vedela by si nám opísať tvoj koncept hybridné skulptúry?

Keďže môj život a svet je zložený z dvoch kultúr – vietnamskej a slovenskej, riešim dlhodobú problematiku, nielen vlastnej identity. Práca „Tu sa môžu miešať jablká a hrušky,“ vznikla počas zahraničného štúdia na prestížnej Royal Academy of Art v Haagu, kde som sa snažila nájsť novú vizuálnu stratégiu pre vyjadrenie tak komplikovanej veci ako je identita.

Považujem sa za takého hybrida, a moje vnútro sa mi podarilo vyjadriť prostredníctvom jedla, ktoré sa v každej kultúre tradične odlišuje. Silne to pôsobilo nielen vizuálne, ale aj obsahovo. Dosvedčujú to aj reakcie ľudí. Keď som fotografie publikovala a vystavovala, myslím že som aspoň trochu priblížila, aké je to byť iný napríklad na Slovensku.

 

 

 

 

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa KVET NGUYEN (@kvetnguye)

Je pre teba fotografia formou úniku?

Spočiatku, keď som začína fotiť, pre mňa istý únik predstavovala. Teraz je to skôr nástroj komunikácie. Každý sa vyjadruje inak. Či už slovne, písomne alebo obrazom. Mne pomáha pracovať s fotografiou, pretože ňou viem častokrát lepšie popísať emóciu alebo komplexnú tému, ktorú riešim. Inokedy je obraz počiatočným bodom pre dialóg o konkrétnej problematike alebo je to súčasť iného procesu.

Čítajte viac z kategórie: Zaujímavosti