Lekár z oddelenia anesteziológie: 24-hodinové služby sú veľkou záťažou. Padám únavou a nemám čas na rodinu

Lekár Vladimír Kostelník aktuálne pracuje v nemocnici v Spišskej Novej Vsi. O tom, ako vyzerá jeho pracovný i súkromný život, nám prezradil viac v tomto rozhovore. 

Počuli sme už niekoľko výpovedí zo strany lekárov o tom, ako to vyzerá v ich nemocnici. Aké je to teda v tej vašej?

Som anestéziológ a intenzivista na Oddelení anesteziológie a multiodborovej intenzívnej starostlivosti v okresnej nemocnici v Spišskej Novej Vsi.

Tá sa počas druhej vlny snažila čo najviac zachovať tradičný chod nemocnice, v zmysle poskytovania zdravotnej starostlivosti všetkým pacientom, nielen covidovým. Pre pozitívnych na Covid-19 máme vyčlenené jedno krídlo nemocnice, ktoré je považované za červenú zónu, a je od zvyšnej zelenej časti nemocnice oddelené.

Mám dojem, že prichystaná kapacita lôžok na covidovom oddelení bola na pomery tejto vlny pandémie dobre odhadnutá, a nedochádzalo k extrémnym preťaženiam.

Mňa však konkrétne dekompenzovalo obdobie na konci októbra, kedy v priebehu pár dní pribudlo neúmerne viac covidových intubovaných a ventilovaných pacientov, ako sme boli schopní kapacitne dlhodobo zvládať. Okolité nemocnice boli rovnako plné a neschopné prevziať pacientov.

Denne sa objavovali nové problémy a výzvy, ktoré bolo potrebné okamžite riešiť. Hoci sa vždy v závere všetko podarilo vyriešiť, neustále pribúdanie podobných problémov a hľadanie ich optimálneho riešenia bolo extrémne vyčerpávajúce – najmä po psychickej stránke.

Podobne ako v iných nemocniciach, aj u nás sa postupne objavili nejaké pozitívne prípady kolegov, ktorí museli do karantény. Bolo potrebné zaskočiť chýbajúcich. Okrem čistého ARE a anestéz sme potrebovali pokryť aj covidové ARO a začal sa doslova únavný a doposiaľ neustály štafetový beh na dlhé trate. Nielen pre lekárov, ale aj pre sestry.

Nikto z nás netuší, ako dlho takýto beh potrvá, vieme len, že si predávame štafety až príliš často. Človek sa nestihne zotaviť z poslednej služby a už ho čaká nasledujúca. Práca ako taká nie je v tomto pandemickom období natoľko hrozná, hrozná je jej frekvencia a dĺžka trvania.

Ako sa cítite Vy a Vaši kolegovia? Vládzete ešte?

Otázku, či vládzeme, si už asi nikto z nás ani nekladie. V našej profesii si už v minulosti každý z nás prešiel rôznymi ťažkými obdobiami, kedy sme mali kvôli únave a zúfalstvu slzy na krajíčku. Či už počas rokov štúdia na vysokej, ktoré nás na nočnú službu pravdepodobne prichystali najviac, alebo rôzne série po sebe idúcich „zlých“ služieb. Za také zdravotník považuje tie, počas ktorých sa nevie zastaviť ani na okamih, a po celom dni si večer uvedomí, že sa nestihol za celý deň ani raz napiť alebo najesť.

Frustrácia z tohto pandemického obdobia spočíva najmä v tom, že človek nevidí svetlo na konci tunela, pretože nevie, aký dlhý ten tunel ešte je, alebo koľko zákrut nás v ňom ešte čaká.

Čo si majú ľudia uvedomiť v súvislosti s vybavenosťou slovenských nemocníc?

Možno niekoho prekvapí moja odpoveď, ale nie som si istý, či by ľudia laici mali riešiť práve vybavenosť slovenských nemocníc. To totiž nie je problémom dnešných dní. Technicky sú naše nemocnice dostatočne vybavené. Samozrejme, líši sa to od nemocnice k nemocnici. Niektoré by potrebovali súrne renovovať a modernizovať predpotopnú techniku.

Iné, dotované „zhora,“ majú občas až nadbytok prístrojov a techniky, z ktorých niektoré stoja v sklade a čakajú. Problémom slovenských nemocníc je v prvom rade nedostatočný počet kvalitných a erudovaných zdravotníkov, ktorí by vybavenosť aktuálnej nemocnice vedeli naplno využiť.

Budem hovoriť za svoj odbor – nestačí mať v nemocnici množstvo pľúcnych ventilácii, pokiaľ má nemocnica nedostatok personálu. Takého, ktorý týmto prístrojom rozumie do detailov natoľko, aby pacientovi pomohol a neublížil mu. Umelá pľúcna ventilácia totiž postihnuté pľúca nelieči, premosťuje len obdobie, počas ktorého dávame pľúcam šancu sa dať do poriadku.

Aký príklad z Vašej praxe by ste uviedli tým, ktorí tvrdia, že Covid-19 je obyčajnou chrípkou?

Ja som počas svojej 12-ročnej praxe na ARE zažil veľa úmrtí, mnoho z nich bolo aj na rôzne zápaly pľúc, väčšinou bakteriálne, občas sa objavila nejaká vírusová pneumónia. Ale nepamätám si žiadneho pacienta, ktorý by zomrel vyslovene na chrípku, navyše pacienti s rôznymi typmi pneumónií sú obvykle dobre ventilovateľní umelými pľúcnymi ventiláciami a ich úmrtie je poväčšine následkom celkového zhoršenia stavu rozvojom sepsy (otravy krvi), pridružením zlyhania ďalších orgánových systémov, a tak podobne.

Pri Covide-19 zažíva ale anestéziológ úplne desivý pocit zo zlyhania svojej práce, pretože napriek zručnostiam, skúsenostiam, všemožným postupom a doporučeniam zo sveta, nevie postihnuté pľúca covidového pacienta účinne ventilovať. U pacientov s najvážnejším priebehom ochorenia dôjde v priebehu vybudenej imunity a boja s koronavírusom u fibrotickým zmenám na pľúcnom tkanive – čo je tuhé zjazvenie pľúc.

Aké príznaky najčastejšie v súvislosti s Covidom vidíte?

Najčastejšími a zároveň menej závažnými príznakmi sú všetkým známe horúčky, dráždivý kašeľ, bolesti kĺbov a svalov, výrazná slabosť celého tela alebo strata čuchu a chuti. Sú to príznaky pacientov, ktorí zvládajú svoju chorobu vyležať aj doma.

U zhoršených a dekompenzovaných pacientov, ktorých vidím v nemocnici ako anestéziológ a intenzivista, sú typické vynútené polohy v polosede alebo sede. Pacientom nemusí stačiť ani extrémne vysoký prietok kyslíka tvárovou maskou, na prvý pohľad sú dýchaviční, často je ich dýchanie plytké a rýchle, majú namodralé pery a prsty. Ich kašeľ by som charakterizoval ako neutíchajúci, suchý, dusivý až „štekavý.“

Najhorší je pohľad takéhoto pacienta, ktorý sa nevie udýchať, dusí sa, a sme k nemu ako anestéziológovia privolaní. V medicíne máme na to pojem „horror mortis”, čo znamená strach zo smrti. Ja osobne si v hlave neviem vybaviť iné život ohrozujúce stavy, kedy by bol človek takto pri vedomí a zároveň si uvedomoval takú blízkosť smrti z udusenia, ako je to pri Covide-19.

Mnohí sa bránia, že rúško aj tak neposkytne 100 % ochranu. Čo by ste odkázali týmto ľuďom?

Myslím si, že takýmto tvrdohlavým ľuďom je veľmi ťažké odkázať čokoľvek, čo by dokázalo zmeniť ich názor. Každý sa denne stretávame so situáciami, kedy niečo neposkytuje 100 % záruku, účinnosť, ochranu, a napriek tomu napríklad veríme, že keď nastúpime do výťahu, tak s ním nespadneme, alebo keď sadneme do auta, tak šťastne dorazíme do cieľa.

Absurdnosť argumentov týchto ľudí ale končí vtedy, keď by mali odobriť svoju operáciu chirurgom, ktorý by bol bez rúška.

Uviedli ste, že často robíte 24-ky. Ako to vníma Vaša rodina, máte na ňu ešte čas?

24-hodinové služby sú pre človeka veľkou záťažou, a pochopiteľne padám únavou. Najmä, keď sú také časté ako v tomto období. Toho času stráveného s rodinou je čoraz menej, keďže si musím nájsť nejaký priestor aj na regeneráciu, aby som mohol ďalší deň opäť naplno fungovať.

Máme dve malé deti, ktoré vyžadujú veľmi veľa pozornosti, ktorú im neviem venovať v takej miere, ako by som si predstavoval ja aj oni. Mnoho domácich povinností už prebrala manželka. To asi hovorí za všetko. Ona sama by toho povedala viac.

Keď sme sa o rozhovore dohadovali, uviedli ste, že z podobnej situácie nechcete nikoho obviňovať, a že za ňu nikto nemôže. Ako je možné, že človek, ktorý pod ťarchou pandémie padá únavou, nepotrebuje vinu na nikoho hádzať?

Myslím, že je to len o osobnosti každého človeka a o tom, ako vníma veci vôkol seba. Každý z nás si vyberá svoj zmysel a smerovanie v živote. Ja som našiel vo svojom živote zmysel v pomoci druhým.

Chcel som byť lekárom, som za tento splnený sen veľmi vďačný. Neskončil ale len doštudovaním medicíny. Práve naopak. Vtedy ešte len začal a nemám v pláne nechať si ho zobrať len preto, že nastalo ťažké obdobie, ktoré je, mimochodom, ťažkým pre úplne každého na tomto svete, bez výnimky.

Čo očkovania? Aký pohľad naň máte Vy ako odborník?

Očkovanie považujem za jeden z najvýznamnejších historických medicínskych míľnikov. Zachránilo už nespočetne veľa ľudských životov a je úplne jedno, o aké očkovanie sa jedná. Pri vakcinácii sa v zásade telo stretáva s oslabeným mikroorganizmom alebo len s malým fragmentom neživého mikroorganizmu, ktorý vyvolá imunitnú odpoveď (na cudzorodú látku) v tele.

Táto imunitná odpoveď je takmer vždy neporovnateľne menšia oproti stretnutiu so skutočným živým organizmom, ktorý je schopný rozmnožovať sa a udrieť v plnej sile.

Túto pandémiu by som pripodobnil k situácii, kedy na bojovom poli strieľajú na bezbranného, a ten sa snaží ochrániť tak, že čuší dlhé mesiace zavretý niekde v úkryte, alebo si drží odstup od všetkých ostatných.

No a konečne, keď sa po dlhom čase objaví niekto s informáciou, že vynašiel štít, ktorý môže ochrániť pred paľbou s takmer 100 % istotou, tak tento človek štít odmietne s odôvodnením, že neverí v jeho účinnosť, a radšej sa bude naďalej skrývať, alebo sa dokonca radšej priamo vystaví guľke. Nelogické a nepochopiteľné!

Dáte sa Vy sám zaočkovať?

Áno, určite. Rád by som bol úplne medzi prvými zaočkovanými. Samozrejme za predpokladu, ak dovtedy sám neprekonám Covid-19. V tom prípade by som sa dal preočkovať podľa navrhnutého očkovacieho kalendára, ktorý budú určite hygienici, imunológovia a epidemiológovia nastavovať na základe skúmania hladín protilátok v populácii.

Ako podľa Vás bude vyzerať zimné obdobie? Bude nárast citeľný?

Nemyslím si, že nárast alebo pokles bude bezprostredne súvisieť s nejakým ročným obdobím. Áno, sychravé počasie síce vždy praje viac infektom dýchacích ciest, ale na základe skúseností zo sveta vieme, že Covid-19 sa hojne šíril aj na horúcich miestach ako sú Afrika, Austrália a podobne.

Nárast je len taký veľký, v aký mu ľudia dovolia narásť. Nezodpovedné a ľahostajné osoby budú na svete stále. Neustále ich prehovárať nemá zmysel. No ak to mám odľahčene skomentovať, možno sa svojimi rozhodnutiami sami vyčlenia z genofondu populácie.

Dôležité je osvetu zamerať na rozumných ľudí, ktorí majú záujem veciam rozumieť a systematicky nejakú situáciu ovplyvňovať, zmierniť alebo vyriešiť.

Kedy sa situácia podľa Vášho názoru zlepší?

To netuším. Každý vo veci zainteresovaný verí a vkladá svoje najväčšie nádeje práve do vakcíny. Ak by fungovala, a vôbec nemusí ísť o 100 % účinnosť, bolo by to skvelé. Pretože súčasnými opatreniami, nech sú akékoľvek drastické, stále len brzdíme masívne rozšírenie vírusu v populácii v určitom čase, ale vakcína by na viacerých frontoch doslova odstrihla reprodukčné kanály, ktorými sa vírus šíri.

Nestačí ale, aby boli zaočkovaní len niektorí. To šírenie vírusu nezastaví a nemocnice budú naďalej preplnené, a bežná zdravotná starostlivosť pre nedostatok personálu odkladaná na vedľajšiu koľaj.

Cítiť, že máme na Slovensku nedostatok lekárov?

Ako sa to vezme. Pokiaľ budem odpovedať sebecky, tak áno, lekárov je málo. Uvedomujem si, koľko musím počas jedného mesiaca odrobiť pracovných hodín v porovnaní s inými profesiami. Nemáme ale inú možnosť, pretože nemôžme zavrieť brány nemocníc len preto, že sme už dosiahli mesačnú normu odpracovaných hodín, a že už nezvýšil žiaden ďalší kolega, ktorý by potrebné služby odslúžil.

Prvé roky po škole mi tento fakt neprekážal, no odkedy mám rodinu a chcem sa jej naplno venovať, nedostatok voľného času mimo práce vnímam veľmi citlivo.

Ak mám odpovedať na otázku objektívne, tak hoci by lekárov mohlo byť viac (aj pre dobro pacientov), nie je to s ich počtami na Slovensku až také zlé ako s počtami nemocničných sestier, bez ktorých sa kvalitná zdravotná starostlivosť v nemocniciach zrealizovať nedá.