Lobotómia zničila život Kennedyho sestre: Z „revolučného“ psychiatrického zákroku sa stala nočná mora

Lobotómia je jedným z najkontroverznejších a najdiskutovanejších zásahov do ľudského mozgu, ktorý sa praktizoval v prvej polovici 20. storočia. Tento chirurgický zákrok, ktorý sa pôvodne považoval za revolučný v liečbe duševných porúch, má dnes vo verejnosti prevažne negatívny obraz.

V článku sa dozvieš históriu lobotómie, dôvody jej aplikácie, zaujímavosti, výsledky, ktoré priniesla, ako aj kontroverzie spojené s týmto zákrokom. 

Lobotómia v histórii medicíny 

Lobotómia ako chirurgický zákrok začala svoju históriu v 30. rokoch 20. storočia. Predchádzajúce pokusy o liečbu duševných porúch prostredníctvom chirurgického zásahu do mozgu sa datujú už do 19. storočia, no lobotómia, v podobe, ako ju poznáme, vznikla až s príchodom portugalského neurológa Egasom Monizom.

V roku 1935 Moniz vynašiel postup, ktorý zahŕňal odstránenie alebo poškodenie častí predného mozgu, konkrétne predného laloku, ktorý sa považoval za zodpovedný za emócie, správanie a kognitívne funkcie.

Tento zákrok bol inšpirovaný pozorovaniami, ktoré ukázali, že zranenia týchto oblastí mozgu u zvierat často viedli k zmenám v ich správaní. Moniz považoval tento postup za potenciálnu liečbu pre pacientov s duševnými poruchami, ako je schizofrénia alebo ťažká depresia. Uvádza v článku Forbes. 

Prvý pokus o lobotómiu u ľudského pacienta bol vykonaný v roku 1935 a Moniz získal za svoju prácu Nobelovu cenu v roku 1949. Avšak neskôr sa stala predmetom širokej kritiky kvôli negatívnym a nepredvídateľným následkom, ktoré priniesla.

Prečo sa vykonávala?

Pôvodne sa aplikovala ako spôsob liečby rôznych duševných porúch, ktoré v tej dobe neboli účinne liečiteľné. V období medzi 40. a 50. rokmi 20. storočia, keď bola lobotómia najrozšírenejšia, sa pokladala za alternatívu k tradičným metódam liečby, ako boli lieky alebo psychiatrické terapie, ktoré neboli v tej dobe dostatočne vyvinuté.

Ľudia, ktorí trpeli ťažkými duševnými poruchami, ako je schizofrénia, psychóza alebo bipolárna porucha, často neboli schopní normálne fungovať v spoločnosti. V tejto dobe sa verilo, že odstránenie časti mozgu, ktorá bola považovaná za zodpovednú za tieto poruchy, by mohlo pomôcť „vyliečiť“ pacienta.

Okrem toho, v tej dobe neexistovali účinné farmakologické alternatívy a hospitalizácie v psychiatrických zariadeniach sa často končili neúspechom.

Nepredvídateľné výsledky zákrokov 

Výsledky lobotómie boli rozmanité a často nepredvídateľné, píše HNonline. Zatiaľ čo niektorí pacienti vykazovali zlepšenie v zmysle zníženia intenzity symptómov, iní trpeli vážnymi vedľajšími účinkami, ktoré negatívne ovplyvnili ich schopnosť viesť normálny život.

Jedným z najčastejších následkov bolo narušenie osobnosti pacienta. Mnohí, ktorí prežili zákrok, sa stali emocionálne plochí, pasívni a neschopní vykonávať každodenné úkony. Často sa stávali mentálne retardovanými, a to v dôsledku poškodenia častí mozgu zodpovedných za inteligenciu a kognitívne schopnosti.

Zaujímavým výsledkom bol aj fakt, že niektorí pacienti začali vykazovať zlepšenie v oblasti správania, najmä čo sa týka zníženia agresivity a neprimeraných reakcií. Avšak tento „pokrok“ bol často na úkor osobnej kvality života.

Lobotómia, aj keď mala niektoré úspešné prípady, bola veľmi riskantná a v mnohých prípadoch viedla k nezvratným poškodeniam. Výsledky ukázali, že aj keď pacienti mohli vykazovať menej viditeľné symptómy psychózy, ich duševná a emocionálna pohoda boli často vážne narušené.

Kontroverzie

Lobotómia bola od začiatku svojho vzniku kontroverzná a stala sa predmetom širokej diskusie. Jedným z hlavných problémov bola absencia adekvátneho informovaného súhlasu pacientov. Mnoho pacientov ju podstúpilo bez toho, aby boli úplne informovaní o rizikách a následkoch tohto zákroku.

Okrem toho sa často aplikovala na pacientov, ktorí neboli v konečnom dôsledku vhodnými kandidátmi na tento druh liečby. Mnohé ženy, ktoré trpeli depresívnymi alebo úzkostnými stavmi, boli podrobené lobotómii ako spôsobu „liečby“ týchto problémov, aj keď neexistovala žiadna vedecká záruka, že tento zákrok bude účinný.

Kritici tohto zákroku tiež poukazovali na fakt, že v mnohých prípadoch boli jej výsledky veľmi nepredvídateľné a často neboli založené na vedeckých dôkazoch, ale skôr na experimentoch bez dostatočných etických a metodologických záruk.

Súčasné alternatívy 

V súčasnosti je lobotómia považovaná za neetickú a neúčinnú metódu liečby. V oblasti psychiatrie a neurovedy sa vyvinuli omnoho účinnejšie a bezpečnejšie alternatívy. Medzi najvýznamnejšie alternatívy patrí farmakoterapia, najmä antipsychotiká, ktoré sa používajú na liečbu rôznych duševných porúch, ako sú schizofrénia a bipolárna porucha.

Kognitívno-behaviorálna terapia (KBT) je ďalšou modernou formou liečby, ktorá sa ukázala byť účinná pri liečbe úzkosti, depresie a iných duševných porúch. KBT sa zameriava na zmenu negatívnych myšlienkových vzorcov a správania, čím pomáha pacientom zlepšiť ich psychickú pohodu.

V oblasti neurochirurgie sa stále využívajú rôzne formy zákrokov, ako je hlboká mozgová stimulácia (DBS), ktorá sa používa na liečbu porúch ako Parkinsonova choroba. Táto technika je omnoho menej invazívna a má výrazne menšie riziko než lobotómia.

Vyjadrenia odborníkov a kritika

Odborníci na duševné zdravie a neurovedu sa dnes zhodujú na tom, že lobotómia bola tragickou kapitolou v histórii psychiatrie. Profesor Alan Cohen, odborník na neurovedu, uviedol: „Lobotómia je jedným z najväčších omylov v histórii medicíny, ktorý ukazuje, ako môže nevedomosť a zlé pochopenie mozgu viesť k zničujúcim dôsledkom.“

Psychiatrička a odborníčka na etiku, Dr. Mary-Jo Rondeau, upozornila: „Lobotómia bola zneužitá v ére, keď sa ešte neexistovali účinné metódy liečby duševných porúch, ale dnes by sme nikdy nemali opakovať takéto kroky. Musíme sa poučiť z tejto histórie a zamerať sa na ľudskejšie a vedecky podložené prístupy.“

Zaujímavé fakty

Lobotómia bola predmetom mnohých zaujímavostí a pikošiek, ktoré ešte viac podčiarkujú jej kontroverzný charakter a miesto v histórii medicíny. Tu sú niektoré fascinujúce fakty a neobvyklé príbehy týkajúce sa tohto zákroku.

Známa „Lobotomická hviezda“ – Rosemary Kennedyová

Jedným z najznámejších prípadov bola Rosemary Kennedyová, sestra amerického prezidenta Johna F. Kennedyho. Rosemary trpela mentálnou retardáciou a mala problémy s kontrolovaním svojho správania. V roku 1941, keď mala 23 rokov, sa podrobila lobotómii, ktorá sa však zvrtla.

Po zákroku stratila schopnosť rozprávať, chodiť a vykonávať akékoľvek základné činnosti. Tento tragický prípad viedol k veľkému utajovaniu lobotómií vo vyšších spoločenských kruhoch.

„Dr. Freeman a jeho zázračné kladivo“

Psychiater Walter Freeman, ktorý bol jedným z najznámejších propagátorov lobotómie v USA, bol preslávený svojím neortodoxným prístupom k zákroku. Freeman sa stal známym tým, že vykonával lobotómie bez nutnosti anestézie a priamo na ambulantných klinikách, čo výrazne znížilo čas potrebný na výkon zákroku.

Najznámejším nástrojom, ktorý Freeman používal, bolo „lobotómové kladivo“ – malý nástroj, ktorý umožňoval vniknutie do mozgu cez oko bez potreby otvorenia lebky. Tento spôsob vykonávania zákroku, ktorý sa stal známym ako „transorbitálna lobotómia“, bol považovaný za neetický a nehumánny.

Lobotómia a populárna kultúra

Lobotómia sa stala predmetom mnohých filmov a kníh. Jedným z najznámejších diela je film Prelet nad kukučím hniezdom (1975), ktorý bol adaptovaný podľa rovnomennej knihy Kena Keseya. Hlavný hrdina, ktorého stvárnil Jack Nicholson, bol podrobený zákroku, čo viedlo k mnohým diskusiám o etike a efektivite tohto zákroku. Tento film získal viacero ocenení a pomohol zvýšiť povedomie o nehumánnosti lobotómie.

Ďalším z novších diel, kde je spomínaná problematika lobotómie, je film Prekliaty ostrov (2010) s Leonardom DiCapriom. Kde chce hlavná postava v závere dobrovoľne podstúpiť tento zákrok, aby zabudla na svoju minulosť. 

Lobotómia ako „rýchle riešenie“ pre nepohodlné osoby

V niektorých prípadoch sa vykonávala na pacientoch, ktorí neboli nutne duševne chorí, ale jednoducho nepohodlní pre spoločnosť. Bola často aplikovaná na ženy, ktoré mali „neprijateľné“ správanie podľa spoločenských noriem, ako napríklad ženy, ktoré odmietali tradičnú rolu v domácnosti alebo vyjadrovali s*xuálne či emocionálne potreby mimo toho, čo bolo považované za normálne.

Lobotómia a politika

V niektorých prípadoch sa používala aj z politických dôvodov. Počas studenej vojny, napríklad v Sovietskom zväze, sa v 50. rokoch 20. storočia vykonávali lobotómie na disidentoch a osobách považovaných za nepriateľov štátu. Niekedy sa využívala ako nástroj na „normalizáciu“ správania osôb, ktoré boli považované za hrozbu pre režim.

Prípad „šialenej“ lobotómie – Phineas Gage

Jedným z najslávnejších prípadov súvisiacich s poškodením predného laloku mozgu bol prípad Phineasa Gagea, ktorý v roku 1848 prežil nehodu, pri ktorej mu železný kôl prerazil lebku. Tento incident mal za následok poškodenie jeho predného laloku, čo spôsobilo výraznú zmenu v jeho osobnosti – stal sa z neho impulzívny, nezodpovedný a často agresívny človek.

Tento prípad zohral kľúčovú úlohu pri výskume funkcie predného laloku a viedol k hlbšiemu pochopeniu jeho úlohy v osobnosti človeka.

Lobotómia a dobré správanie

Zaujímavým, no znepokojujúcim aspektom lobotómie bolo, že niektorí pacienti, ktorí podstúpili tento zákrok, vykazovali „zlepšenie“ v správaní, čo znamenalo zníženie agresivity a neadekvátnych reakcií. Avšak tento pokrok bol často na úkor osobnosti pacienta.

Pacienti sa stávali pasívnymi, emocionálne plochými a neschopnými vykonávať bežné činnosti. Mnohí popisovali tieto zmeny ako „zlepšenie“, ktoré bolo v skutočnosti len vývojom ich bezmocnosti a dehumanizácie.

Vysoké čísla v USA

V 40. a 50. rokoch 20. storočia sa v USA vykonalo až 40 000 lobotómií. Tento počet môže byť ohromujúci, najmä vzhľadom na to, že lobotómia nebola úplne efektívna a mala rozsiahle negatívne dôsledky. Napriek tomu sa tento zákrok stal bežnou metódou liečby, ktorú mnohí považovali za nevyhnutnú a modernú.

Posledná lobotómia vykonaná v USA prebehla v 70. rokoch 20. storočia, čo je prekvapivo neskoro vzhľadom na to, že začala strácať popularitu už v 60. rokoch, keď sa vyvinuli účinnejšie a menej invazívne metódy liečby. V niektorých krajinách, ako napríklad v Japonsku, sa však vykonávala až do 80. rokov.

V mnohých krajinách, najmä v západných štátoch, bola postupne zakázaná, keď sa ukázalo, že je nielen neúčinná, ale aj veľmi škodlivá.

Po zákaze sa začali vyvíjať nové liečebné prístupy, ktoré sa zameriavali na farmakoterapiu a kognitívno-behaviorálnu terapiu. Etické diskusie týkajúce sa lobotómie stále pretrvávajú, najmä keď ide o otázky informovaného súhlasu a zásahov do ľudskej osobnosti.

V súčasnosti máme k dispozícii oveľa efektívnejšie a bezpečnejšie alternatívy, ktoré pomáhajú pacientom s duševnými poruchami bez rizika trvalých negatívnych následkov. História lobotómie je varovaním pred neuváženými experimentmi v oblasti medicíny, ktoré môžu mať vážne a nezvratné následky.

Čítajte viac z kategórie: Zaujímavosti