Branislav Šimončík je fotografom svetového rázu. Fotí pre VOGUE a GQ Portugal
- Tento šikovný Slovák rád fotí pre zahraničných klientov aj na Slovensku
- Aktuálne pracuje pre slovenskú EMMU, slávny VOGUE a GQ Portugal
- Fotograf Branislav Šimončík nedelí svoj život na pracovný a súkromný, celý jeho život je spojený s módou a umením
- Zároveň je ambasádorom Nikonu
- Tento šikovný Slovák rád fotí pre zahraničných klientov aj na Slovensku
- Aktuálne pracuje pre slovenskú EMMU, slávny VOGUE a GQ Portugal
- Fotograf Branislav Šimončík nedelí svoj život na pracovný a súkromný, celý jeho život je spojený s módou a umením
- Zároveň je ambasádorom Nikonu
Začal si fotiť pred 12 rokmi s Lukášom Kimličkom, kam si sa odvtedy posunul, ako vnímaš módu a fotenie teraz?
Predtým, ako som sa začal venovať módnej fotke s Lukášom, som robil reportážnu fotografiu. Odvtedy, čo som začal s módnou fotografiou, sa v mojom ponímaní i prístupe zmenilo asi všetko. Jediné, čo ostalo, je zanietenie a odovzdanie sa práci, ktorú robím.
Čo konkrétne si začal fotiť ako prvé, a ako si to premostil do módneho priemyslu?
Veľa a rád som cestoval a popritom som veľa fotil. Bavilo ma to vzrušenie, keď človek zachytí niekoho neznámeho v neznámom prostredí a pritom sa k nemu dostane úplne blízko. Ak by som mal povedať, čo mi východiskový moment z reportážnej fotky dal v súvislosti s módou, asi by to bol fakt, že som sa naučil kopírovať pohyb objektu a rýchlo reagovať na zmeny okamihu.
Čím fotíš teraz? Koľko objektívov používaš?
Fotím Nikonom D810, ako záložné telo mám Nikon D800. Používam štyri objektívy. Prvý je 24-70/2,8. Druhý je 70-200/2,8. Tretí je 85/1,4 a 14-24/2,8.
Čo je tvojou najväčšou inšpiráciou pri fotení?
Niekedy som si myslel, že je to osoba, ktorú fotím, že je to lokácia, priestor, že je to spojenie témy, miesta a stylingu. Dnes to nie je o chvíľkovej inšpirácii, je to premyslené a dlho pripravované.
Je pravdou, že fotka je zároveň aj zrkadlom človeka za objektívom? Je tvoje emočné rozpoloženie vidieť aj na fotkách?
Verím na výpovednú silu osobne motivovaných umeleckých projektov, ktorých rezonancia pramení zo sugestívneho rozmeru, výsostne prepojeným s ich autorom. Ale to sú skôr projekty, ktoré vychádzajú z potreby fotografa priniesť niečo komplexné, podnietiť diváka k zamysleniu sa, možno ku zmene.
Ak sa bavíme o reportážnej, módnej či portrétovej fotografii, je oveľa viac relevantnejších faktorov, ktoré vplývajú na výslednú formu ako psychické rozpoloženie fotografa. V módnej fotografii je to často téma, externe zadaný koncept. Vtedy sa musí fotograf prispôsobiť a zohľadniť to, že cieľom je nájsť kompromis medzi stanoveným a osobne motivovaným. Jean Cocteau raz povedal, že pre básnika je práve také ťažké hovoriť o poézii ako rastline o záhradníctve. Fotografia má tú výhodu, že fotograf, ktorý prináša obraz, nevytvoril niečo z ničoho, fotograf zachytáva svet, ducha doby. A dobrý fotograf to robí inak ako všetci ostatní.
Ako dlho trvá jedno fotenie?
Záleží na tom, koľko fotiek má mať fotostory. Keď sme napríklad fotili 44 stranový módny editoriál pre VOGUE Portugal, fotenie trvalo dva dni, prípravy niekoľko týždňov. Veci, ktoré v poslednej dobe robím, si vyžadujú náročnejšiu prípravu v oblasti produkcie. Veľa času zaberie hľadanie lokácii, schvaľovania, povolenia, zostavovanie tímu, výber modeliek, styling, mejkap, v neposlednom rade často niekoľko hodín trávime selekciou a svoj čas si zoberie i postprodukcia fotiek, retuš a finálne zalomenie.
Tvoje fotky sú zmyselné. Ako vznikne dobrá fotka? Vravíš pri fotografovaní ľuďom pred objektívom ako a čo majú robiť, resp. ako to funguje?
Niekedy vytvorím len priestor na to, aby modelka čo najviac prejavila samú seba. Pri fotografovaní osobností z oblastí kultúry, športu, vedy, postupujem úplne inak ako pri tvorbe módnych editoriálov. Niektoré moje fotografie vznikli absolútne spontánne, niektoré fotenia sú totálne vedené podľa vopred stanovených smerníc.
Prečo bolo ťažké pracovať s Izabel Goulart?
Za tie roky som fotil so stovkami modeliek a zväčša sú fotenia inšpiratívne a prinášajú pocit satisfakcie. Mohol by som hovoriť o tých osobnostiach, modelkách, s ktorými bola spolupráca výnimočná, ale nevidím zmysel hovoriť verejne o tom, prečo s niekým bolo fotenie náročnejšie. Toto konkrétne fotenie vo výsledku dopadlo skvele, celá módna story aj s titulkou pre portugalský GQ s Izabel Goulart zožala v krajine úspech.
Ako veľmi ovplyvnila zanietenosť pre módny priemysel a fotenie teba ako človeka, prípadne súkromný život?
Všetko, čo v živote robíme, a čomu sa venujeme v pracovnej sfére, sa samozrejme odzrkadľuje aj v súkromnom živote. Nedá sa to asi ani deliť, najmä ak ide o odvetvie, ktorému sa venujem. Tvorbou žijem dennodenne, neexistuje pracovná doba, celý môj život je spojený s módou, umením, hľadaním niečoho svojského a inšpiratívneho, čo môžem pretaviť do mojich fotiek.
Máš aj vlastné výstavy? Aký mala úspech tá posledná?
Naposledy to bola veľká výstava fotografií ku špeciálnemu projektu „Krok k rovnosti“ (Um Passo Pela Igualdade) v lisabonskom Berardo Collection Museum, pri ktorom som fotil najvýznamnejších portugalských mužov z azda všetkých sfér verejného života. K výstave vyšla kniha fotografií s rovnomenným názvom.
V mojom živote som sa však nikdy nekoncentroval na výstavy. Mám taký pocit, že výstava uzatvára vždy akési obdobie, prináša pomyselný priestor na zhodnotenie istého výseku tvorby. Akosi sa tomu vyhýbam. Nerád sa zastavujem, nerád sumarizujem. Možno sa to raz zmení, ale z terajšieho pohľadu, akoby som nechcel spomaliť tempo.
Aktuálne sa zdržiavaš v Portugalsku, fotíš pre VOGUE & GQ Portugal, v čom je rozdielna spolupráca v porovnaní so slovenskými spoločnosťami?
Všetky fotenia po celom svete, ktoré robím, prebiehajú podobne v zmysle nasadenia a ich náplne. Diametrálny rozdiel tkvie asi vo fakte, že pri foteniach pre VOGUE a GQ sa človek dostane vďaka sile týchto dvoch značiek k najväčším svetovým profesionálom, modelkám, stylingom. Celkovo mi ich renomé pomáha aj pri hľadaní lokácii a čohokoľvek potrebného k foteniu.
Čím ťa Portugalsko ako krajina dostalo?
Láskavosťou obyvateľov, dobrým jedlom a nádhernou prírodou.
Na základe čoho si sa dostal do svetovo uznávaných spoločností? Čo ich zaujalo?
Všetko to prebehlo postupne. Podstatná bola moja spolupráca s Janom Králičkom, s ktorým som začal pred ôsmimi rokmi spolupracovať v českom ELLE. Ďalšie mílniky boli stretnutia so Sofiou Lucas, šéfredaktorkou portugalského VOGUE, s Josem Santanom, šéfredaktorom portugalskeho GQ.
Kde slovenskí fotografi robia často chybu?
Neviem o tom, že by robili chybu. Myslím, že slovenská fotografia ide dobrým smerom.
Majú naši slovenskí fotografi nejakú spoločnú črtu, vlastnosť, čím sa vyznačujú od iných?
Predovšetkým asi treba rozlišovať slovenských reportážnych fotografov, portrétistov, umeleckých a módnych fotografov. Aj tieto kategórie majú prieniky, to je pochopiteľné. V posledných rokoch sa niektorí slovenskí fotografi dostali do svetových kontextov predovšetkým kvôli istému nadviazaniu na našu identitu, prvok spracovávania minulosti.
Na čo si má dať začínajúci fotograf pozor? Čomu má venovať pozornosť? Kde môže nabrať inšpiráciu?
Inšpiráciu môže hľadať kdekoľvek, alebo konkrétne na miestach, kde je kvalitná fotografia. Sú mnohé prístupy a postupy ako sa zdokonaliť v tomto odvetví. Ale je to ako kdekoľvek inde – o samoštúdiu, výraznej iniciatíve, disciplíne. Koľko energie investujeme, toľko sa nám vráti v dobrých fotkách. Dá sa ísť mnohými cestami, spoznať tvorbu najlepších svetových fotografov, remeselne sa vycibriť a spoznať možnosti, ktoré nám technika prináša a potom nechať priestor svojmu srdcu, teda nájsť si svoj vlastný štýl a snažiť sa ho spraviť v čo najosobitejšom ráze.
Pracuješ aktuálne na slovenských projektoch?
Neustále pracujem aj na Slovensku, a aj keď som rozlietaný a gro mojej práce je v zahraničí, zopár fotení si nechávam aj na Slovensku, kde sa stále cítim doma. Je to predovšetkým móda do EMMY, ale mnoho fotení pre zahraničné magazíny a zahraničných klientov presúvam na Slovensko, pretože sú tu veľmi zaujímavé lokácie, len ich treba hľadať a niekedy to je pomerne náročné na čas.