Erika Mokrý: Rakovina je pre mňa darom

Ahoj, Erika. Ako sa dnes máš, je niečo čo ti zdvihlo náladu? :)

Ahoj, dnes už tak naozaj predvianočne. No a napriek všetkému, čo sa v súvislosti s ochorením okolo mňa deje si dovolím tvrdiť, že sa cítim vynikajúco. Náladu mi pravidelne zlepšuje môj manžel a ľudia okolo mňa.

Na Slovensku si sa stala pomerne známou blogerkou. Rozdiel je však ten, že ty bloguješ o boji s rakovinou s veľmi pozitívnou energiou. Prečo si sa rozhodla o svojej novej životnej situácii písať? Pomáha ti to?

Písať som začala na podnet mojej veľmi dobrej kamarátky Nikol, ktorá ma k tomu doslova vyprovokovala. Dlho som váhala, či svoj prvý blog vôbec uverejním. A tak som na začiatku písala bez zverejnenia identity. No začali sa objavovať názory, že som rakovinu nikdy nemala, a to čo píšem sú nezmysly. Aj z tohto dôvodu sme sa s manželom rozhodli zverejniť, že sme „skutoční“ a že som skutočne onkologickým pacientom. Mojim cieľom, bolo a je ľudom ukázať, že s rakovinou sa dá žiť aj tak trocha inak a netreba sa jej báť.

Písať pre mňa znamená pomáhať iným. Aj to bolo a je mojim cieľom. Ja som sa so svojou chorobou vyrovnala aj vďaka môjmu manželovi, je ten najlepší psychológ.

Zobraziť celú galériu (5)

zdroj: archív EM

Tvoje príspevky sršia neskutočným humorom a pozitivitou. Kde sa to v tebe berie? O pozitivite by si mohla učiť viacerých Slovákov…

Priznávam, kedysi som bola skôr pesimista ako optimista. A zrazu, keď prišla diagnóza rakovina, miesto toho, aby som upadla do svojho pesimistického „módu“, som od prvého momentu nevidela inú možnosť ako tú, že to zvládnem. Myslím, že aj toto bol jeden z dôvodov, prečo mi rakovina vstúpila do života. Aby som mohla vidieť veci tak trocha inak a hlavne pozitívne. A veľkú zásluhu na tom má aj môj manžel. Bez neho by som nezvládla ani jeden z dní, ktoré spolu zažívame za posledných 7 mesiacov. A hlavne, celý ten čas ma sprevádza doslova príkaz mojej rádiologičky: „Neklaďte si zbytočné otázky!“ Sú zbytočné, je potrebné bojovať.

Tú pozitivitu často oveľa ťažšie hľadajú príbuzní, sama mám s tým skúsenosť. Ako reagovalo tvoje okolie a čo podľa teba pomáha rodine túto ťažkú situáciu spracovať?

Mojim rodičom sme diagnózu tajili takmer 2 týždne. Chceli sme sa vyhnúť zbytočným otázkam a hlavne, nemali sme s mojimi lekármi uzavretý postup liečby. Nakoniec sme im to oznámili dva dni pred operáciou prostredníctvom skype. Nech je technológia v dnešnej dobe akokoľvek vyspelá, povedať rodičom „Mami, oci, mám rakovinu…“ v 1 750 km vzdialenej obývačke nebolo jednoduché.

Myslím, že takáto informácia, ale aj všeobecne akékoľvek vážnejšie ochorenie dieťaťa a je jedno v akom veku sa rodičom spracováva veľmi ťažko. Ak sa to vôbec úplne dá. Čo sa týka mojich rodičov, sama presne neviem, kde sa v nich berie taká sila. Myslím si, že je to aj vďaka dnešnému elektronickému svetu a tomu, že sa môžeme porozprávať a vidia ma „live“ na skype. Určite v tom veľkú úlohu zohrala aj naša dovolenka na Slovenku počas chemoterapie, kedy skutočne videli, že fungujem, takmer rovnako ako pred tým.

Priateľom sme diagnózu rakoviny oznámili ihneď. Chvíľku bolo ticho a potom prišla štandardná slovenská otázka „Si robíš srandu?“, avšak s vulgárnejším podtónom. Mala som tesne po 28 narodeninách a nikto to nečakal… Veď kto by aj počítal s tým, že v jeho okolí, ak nie on sám, sa s touto diagnózou v takomto veku stretne. Viem, že sa báli, a nie len o mňa, ale aj faktu sa čokoľvek spýtať. Ale myslím, že rýchlo pochopili, že u mňa to bude všetko tak trocha inak.

Zobraziť celú galériu (5)

zdroj: archív: EM

Tebe zrejme najviac pomohol tvoj – dnes už manžel, ktorého na blogu často spomínaš, a s ktorým si sa vzala počas liečby. Svadbu si zrušila a aj tak ste sa zobrali. Znie to ako z rozprávky.

Keď mi lekári diagnostikovali túto chorobu, neodporúčali nám cestovať a ani sa vziať. Svadbu sme teda zrušili a odložili na neurčito. Moja prvá chemoterapia bola skutočné dobrodružstvo, na dala sa zvládnuť. A tak sme sa rozhodli, že po druhej odcestujeme na Slovensko a vezmeme sa. V piatok som absolvovala najsilnejšiu chemoterapiu a v sobotu sme ako dvaja blázni odcestovali na Slovensko. A zvládli sme to a vzali sme sa.

Vždy som si myslela, že muži ako on existujú len v rozprávkach alebo romantických filmoch. A ten môj je naozaj skutočný. Napriek tomu, že som sa stala onkologickou pacientkou, prišla o vlasy a aj o jeden prsník, sľúbil mne a ostatným, že bude so mnou v dobrom aj v zlom… Obdivujem ho za to všetko, čo pre mňa robí a každý deň ďakujem, že som sa mohla stať jeho ženou.

Zobraziť celú galériu (5)

zdroj: photoguys.eu

Celkovo je v našej spoločnosti rakovina vnímaná ako obrovský strašiak a prekliatie. Ako to vnímaš ty?

Rakoviny sa netreba báť. Pretože práve strach ju živí… Každá choroba, ktorá nám do života príde, sa nám snaží niečo ukázať. Niečo, čo sme robili zle, čo je potrebné zmeniť. Nemusíme zmeniť nič, no môžeme chcieť zmeniť všetko. A nech sa to zdá akokoľvek šialené, rakovina je pre mňa darom. Dar začať žiť nový život. Ale je len na nás, ako sa k tomu postavíme.

Čo ti povedali lekári na Slovensku?

O tom, že mám hrčky v prsníku som vedela a pravidelné sonografické prehliadky prsníkov nenasvedčovali nič závažné. Záver znel vždy rovnako – cysty a fibroadenóm. Napriek tomu, že som žila tretím rokom vo Francúzsku, sonografie prsníkom som podstupovala vždy na Slovensku. Až do chvíle, kedy som začala mať obrovské bolesti a volala mojej gynekologičke vo Francúzsku. Ultrazvuk, okamžitá biopsia a už to išlo… To, či pochybil lekár pri sonografickom vyšetrení alebo patrím k 2% žien, kedy sa rakovina vyvinie neuveriteľne rýchlo, je ťažko povedať. A nikdy som na túto otázku ani nehľadala odpoveď. Rakovina prišla, je tu a treba bojovať.

O rakovine hovoríš ako o niečom, čo ti zmenilo život najmä v dobrom zmysle slova. Pozeráš sa teraz na svet “tak trocha inak”? Čo sa najviac zmenilo?

Vraví sa, že keď má človek problém s krížami, kráča nesprávnou cestou a mal by zmeniť smer. No a rakovina nám tiež niečo ukazuje a hovorí…

Vďaka rakovine sa v mojom živote zmenilo veľa. Moje myslenie, prístup k životu, priority… Zrazu som pochopila, že život je o mne, o tom, či som šťastná a spokojná ja. Pretože ak ja nebudem stotožnená sama so sebou a nebudem v mojom živote sama sebe prioritou, nebudem môcť rozdávať skutočnú lásku, ľúbosť, radosť a pokoj.

Napriek slovenským koreňom dnes žiješ vo Francúzsku. Vedela by si porovnať úroveň zdravotníctva z pohľadu onko pacienta alebo máš skúsenosť len s francúzskymi lekármi?

Je smutné, že to musím povedať, ale tu je to iný svet. Na Slovensku som niekoľko rokov pôsobila v zdravotníctve a mám možnosť porovnávať. Cez toaletný papier, operačnú sálu, starostlivosť, komunikáciu, či dostupnosť termínov. Netvrdím, že lekári na Slovensku nie sú vzdelaní. Máme skutočne skvelých odborníkov a mala som možnosť s niekoľkými z nich aj pracovať. Ale systém, ktorý na Slovensku v zdravotníctve momentálne funguje, alebo skôr nefunguje je skutočne zlý. A trpia tým najmä pacienti a ich príbuzní. Dovolím si tvrdiť a nech to znie akokoľvek, je šťastie, že mám rakovinu vo Francúzsku.

Zobraziť celú galériu (5)

zdroj: photoguys.eu

Zvyčajnou súčasťou onko liečby je chemoterapia či ožarovanie. Je to naozaj taký “torture” ako sa vraví?

Histológia v mojom prípade preukázala triple negatívny tumor. Konkrétne dva. Pri tomto type nádoru a v mojom prípade lekár zvolil kombináciu chirurgického odstránenia prsníka. Následne 15 cyklov chemoterapie a 25 ožiarov.

Momentálne podstupujem poslednú časť zabezpečovacej liečby a teda ožiare. Ja moju liečbu vnímam ako dobrodružstvo. Človek totiž nikdy nevie, čo ho čaká. Vedľajšie príznaky sú na niekoľko strán a hlavne každý pacient je iný a žiadny lekár nevie zaručiť, čo bude. Celú liečbu zvládam jednoznačne vďaka manželovi. A chemoterapiu som si prepiekla. Sestričkám som ako poďakovanie na druhú chemoterapiu priniesla obyčajný hrnčekový koláč. A na ďalšiu syrových slimákov a takto som si vytvorila piatkovú koláčovú tradíciu. Zbožňujem piecť a aj vďaka tomu som sa na tie moje chemoterapie neskutočne tešila.

V jednom zo svojich postov si tiež spomínala, že si spočiatku bola proti chemoterapii. Čo zmenilo tvoj názor?

Nikdy som nebola zástancom liekov a chemoterapia pre mňa predstavovala chemické peklo. A zrazu som mala pred sebou čierne na bielom, že mám jeden z najagresívnejších typov rakoviny. Vedela som, že chcem žiť, a že pri mojom type nádoru operácia a ožiare stačiť nebudú.

Mnohí pacienti či ich okolie dnes viac ako medicíne dôverujú alternatívnej liečbe a rôznym “zaručeným” liekom na rakovinu. Aký je tvoj postoj k tejto téme? Skúšala si aj ty nejaké prírodné doplnky?

Som zástancom konzervatívnej liečby ( teda chirurgie,chemoterapie a rádioterapie), ktorú je vhodné doplniť alternatívnou liečbou, samozrejme pod dohľadom lekárov. Ako každý chorý pacient, som aj ja skúšala niekoľko doplnkov. No mala som to šťastie, že som natrafila na lekárku, ktorá je zároveň akupunkturistkou, homeopatkou a nutričnou poradkyňou. Takmer celú liečbu som pod jej dohľadom. Dovolím si tvrdiť, že aj vďaka alternatíve, doplnkom a liečbe, sa mi darí liečbu úspešne zvládať.

Ty si si svoje pravidelné procedúry “spríjemnila” rituálom pečenia tort pre sestričky. Pokračuješ v tejto svojej vášni? :)

Moja piatková koláčová tradícia mi chýba, to je pravda. Ale dôvod prečo vznikla, mi chýbať určite nikdy nebude. Na ožiare chodím každý deň na tú istú kliniku, kde prebiehali aj moje chemoterapie. Pečenie bolo mojou terapiou a pokračujem v tom. Síce nie každý piatok, ale vždy im raz do týždňa niečo dobré prinesiem. Majú to ako prekvapenie, nikdy nevedia, kedy ich prídem pozrieť.

#alimentationcontrelecancer #jedlomprotirakovine #sanslactose #sansgluten #milkfree #bezlepku #bezlaktozy #glutenfri #glutenfree #glutenfreevegan #veganfriendly #spenat #epinard #spinach #purreedepommedeterre #rosedepotimarron #tekvicovaruzicka #cancer #cancerdusein #rakovinaprsnika #rakovinouzivotnekonci #worldveganday

Príspevok, ktorý zdieľa Tak trocha inak (@tak_trocha_inak), Nov 1, 2017 at 6:04 PDT

Aké sú tvoje ďalšie plány, sny? Prípadne, ako stráviš sviatky? 

Je toho veľa. Ale nakoľko je moja liečba naplánovaná aj na začiatok januára, s manželom ostávame počas sviatkov vo Francúzsku. Prvýkrát sme obaja spolu cez sviatky doma, takže verím, že si oddýchneme. A na konci januára sa chystáme na Slovensko. Prioritou je teda momentálne ukončenie zabezpečovacej liečby a úspešné ukončenie tejto veľmi zaujímavej a dôležitej kapitoly môjho života.

Spomínala si, že chorí ľudia ťa často oslovujú a pýtajú si od teba rady. Je to veľmi pekná pomoc.

Mamina sa mi smeje, že už od škôly som všetkých zachraňovala a pomáhala. A pomáhať ľudom bolo vždy mojím snom. No niekedy je to náročné. Rovnako, nie som lekár, ani odborník. A hoci niektoré z problémov, s ktorými sa na mňa ľudia obracajú konzultujem aj s lekármi na Slovensku, nedokážem ľudom pomôcť tak ako by chceli. A to sa nie vždy stretne s pozitívnou odozvou.

Popri blogovaniu som až do minulého týždňa aj normálne pracovala. A skĺbiť domácnosť a tiež všetko týkajúce sa stránky na sociálnej sieti je niekedy skutočne zložité. Manžel ma však neuveriteľne podporuje a ja mu za to nesmierne ďakujem.

Zobraziť celú galériu (5)

zdroj: archív EM

Ako si vnímala pojem šťastie pred diagnostikou ochorenia a ako ho vnímaš teraz?

To, čo som vďaka rakovine pochopila je, že je dôležité byť šťastný. Pretože ak nebude sám človek šťastný, nebude môcť urobiť šťastného nikoho iného, hoci pre to bude robiť všetko na svete.

Máš na záver nejaký odkaz pre ľudí, ktorí bojujú s ťažkým ochorením a nevedia v sebe nájsť toľko sily?

Nech v sebe neživia strach a hnev. A tiež si dovolím citovať moju rádiologičku „Neklaďte si zbytočné otázky!“ Ľudia sa ma mnohokrát pýtajú, či som si nikdy nepoložila otázku, prečo práve ja, či sa nehnevám na lekárov na Slovensku, ktorí mohli zvoliť iný postup diagnostikovania. A tiež otázky, či hnev sú zbytočné. Pripravujú nás o dôležitú energiu a čas, ktorý môžeme tráviť úplne inak.

Čítajte viac z kategórie: Rozhovory