Nina Lexová: Najväčší problém v ľuďoch je strach, ktorý v nich často vyvoláva až nenávistné pocity
- Slovenka študuje v Moskve žurnalistiku zameranú na ruskú politiku
- Aktuálne robí stáž v Európskom parlamente, kde analyzuje ako Rusi ovplyvnili americké voľby
- Miluje menej mainstreamové cestovanie, kde rada spoznáva kultúru rôznych národností
- Spolupracuje aj s TV JOJ a TA3
- Je fanúšikom literatúry, baletu a ruských satirických novín
- Slovenka študuje v Moskve žurnalistiku zameranú na ruskú politiku
- Aktuálne robí stáž v Európskom parlamente, kde analyzuje ako Rusi ovplyvnili americké voľby
- Miluje menej mainstreamové cestovanie, kde rada spoznáva kultúru rôznych národností
- Spolupracuje aj s TV JOJ a TA3
- Je fanúšikom literatúry, baletu a ruských satirických novín
Žiješ už dlhšiu dobu v Moskve. Prečo ťa láka akurát toto mesto?
Do Moskvy som sa presťahovala v roku 2015, rok po konflikte na Ukrajine. Keďže patrím už do tej generácie, ktorá sa ruštinu neučila, chcela som sa naučiť jazyk a mať možnosť pozrieť sa na tento konflikt aj z pohľadu Rusov. Študujem tam žurnalistiku zameranú na ruskú politiku. Okrem toho ma lákala aj možnosť bližšie spoznať kultúru a mentalitu ľudí, ktorá sa výrazne líši. Čo sa týka cestovania, ponúka Rusko neuveriteľné možnosti. A som fanúšik literatúry, baletu a ruských satirických novín. :)
Ktoré krajiny si mala možnosť navštíviť a čo ťa v nich najviac zaujalo alebo zaskočilo? S kým si cestovala?
Ťažká otázka. Do rôznych krajín som cestovala s rôznymi cieľmi, to znamená aj odlišným spôsobom a rozdielnymi ľuďmi. Veľakrát cestujem aj sama. Asi také najväčšie zážitky, ktoré mi utkveli v pamäti, mám z autostopu do Sarajeva, Iránu, Krymu, z Murmanskej oblasti v Rusku a naposledy ma dostala aj Čína, keď som si škrtla zo svojho zoznamu „povinných destinácií“ jeden z najväčších ľadových festivalov na svete.
Pamätám si, ako ma zaskočil poľský kamionista, ktorý mne a expriateľovi Romanovi ponúkol spod sedadla červený melón. Rovnako ako šofér ma zaskočila aj samotná atmosféra mesta. Videli sme zaľúbené páriky, ktoré sa prechádzali v parku medzi kamennými hrobmi, alebo skvelé bolo ako sme liezli tri kilometre po bobovej dráhe a vyšli sme pri nejakých zvyškoch zbombardovaných budov. Bolo divné predstaviť si, že voľakedy na tomto mieste ľudia oslavovali úspešných športovcov.
Irán
Krajina bola perla sama o sebe. Cestovala som sem tiež s bývalým priateľom. Prišli sme a v autobuse sme sa každý rozdelili do svojej polovice autobusu. V časti pre ženy sme boli tri, v mužskej časti bolo „nasáčkovaných“ asi 40 mužov, niekde medzi nimi sa tlačil aj môj priateľ. Pri vychádzaní z autobusu sa ma Roman opýtal tú nepríjemnú otázku, kde vlastne bývame. Keď som odpovedala, že cez couchsurfing u nejakého Mohammada, tak som si vypočula pár nepekných slov a potom po nás prišiel Mohammad – asi najmilší človek, akého som kedy v živote videla.
Čo ti z Iránu utkvelo v pamäti?
Najsilnejší moment pre mňa bol, keď sme sa k nemu do Teheránu vrátili zo severu, kde som mala pár nepríjemných zážitkov a stretli sme v byte jeho rodičov. Nevedeli sme, či vôbec vedia, že ich syn robí couchsurfing. Tak sme si sadli, klasicky všetci na koberec. A čakali bez slov na Mohammada, predsa tam bola jazyková bariéra, ktorý spieval niekde v zbore.
Na ulici bolo asi 30 stupňov, jeho byt bolo jediné miesto, kde som si obyčajne mohla zložiť hidžáb bez toho, aby na mňa začal niekto kričať alebo ma naháňať. Teraz som sa musela potiť ešte aj tu. :) Po príchode Mohammada mu jeho otec povedal, aby som si kľudne dala šatku dole. A tak sme tam sedeli na tom koberci, ja s odhalenými vlasmi a tvárou, jeho mama v burke, Mohammad, jeho otec a Roman. Jedli sme, ako inak, lavaš (suchý chlieb, ktorý jedia k absolútne všetkému).
Krym
Na tomto polostrove som bola v lete 2015 u svojej kamarátky zo školy z Moskvy. Keď cestuješ po krajine, všade vidíš billboardy ako „Rusko vám postaví cesty“ a ruské vlajky s nápismi „Krym je náš“. Keď som sa jej pýtala, či jej nevadia takéto nápisy, tak sa ma len sucho opýtala: „Prečo? Chcete nám tie cesty postaviť vy?“
Aké máš ďalšie zážitky z Krymu?
Z takých tých turistických by som odporúčala Adžimuškaj a kameňolom, v ktorom sa pred vojnou schovávali domáci pred nemeckými vojskami. Bez slnečného svetla, prakticky bez vody. Dá sa tam vojsť len so sprievodcom, je to taký malý labyrint v tme. Nepríjemné bolo, keď sprievodca zasvietil baterkou a pred nami zrazu bola obrovská kopa detských hračiek. Predstava, že tie farebné veselé hračky znázorňujú deti, ktoré tu zomreli, ma doslova zamrazila.
Murmansk
Do Murmanska som cestovala v čase, kedy v meste doslova vládla tma – a to počas 40 dní polárnej noci. Cestovala som sem sama, zaujímalo ma, ako vplývajú takéto dni na ľudskú psychiku. Bola som tam 5 dní a musím povedať, že mi to dalo zabrať. Obyčajne spím tak 5 hodín, zrazu som potrebovala 10 hodín spánku. Misku ovsenej kaše som vymenila doslova za „kýbel“ a ešte furt som mala pocit, že potrebujem viac, aby som mohla vyjsť na ulicu a vôbec komunikovať so svetom.
Bývala som u jedného fotografa miestnych novín, opäť cez couchsurfing, veľmi vtipný chalan, ktorý prvé dva dni so mnou prakticky nekomunikoval a snažil sa pochopiť, čo tam hľadám.
Mesto je úplne absurdné. Má skoro 300 000 obyvateľov, ktorí bývajú v šedých sídliskách, roztrúsených po meste v rádiuse 10 km. V každom sídlisku nájdeš večierku a samozrejme lekáreň a kvetinárstvo. V centre mesta je jedna ulica s drahými reštauráciami, avšak netuším, kto tam chodí. :) Majú aj McDonald´s, ktorý nájdeš aj v TripAdvisore ako turistické „Must see“.
Eating my Big Mac in the world’s most northern @McDonalds restaurant in #Rovaniemi, #Finland: Checked! pic.twitter.com/HW91xBynje
— George Chen (@george_chen) 14. novembra 2015
Pred ním stojí tabuľka „Najsevernejší McDonald´s za polárnym kruhom“, s ktorou sa väčšinou fotia Číňania a Japonci. Keďže počasie v telefóne mi ukazovalo -12, došla som tam v trochu teplejších legínach, hrubšej mikine a obyčajnej vetrovke, že však v Moskve je chladnejšie. Keďže mesto je prístavné a zima vlhká, s pravidelnými metelicami, vždy, keď som sa vrátila domov, polhodinu som sa len triasla od zimy a cítila odpornú bolesť v prstoch. Najlepší zážitok v Murmansku je jednoznačne koncert v pivnici a potom stop v metelici, aby sme sa s Pavlom (môj couchsurfer) dostali k nemu domov alebo teda, do jeho sídliska.
Plaque marking northernmost McDonalds in the world. I can confirm the fries taste same as at your local drive-thru. pic.twitter.com/ex0tvyPqGi
— Mary Louise Kelly (@NPRKelly) 19. júna 2016
Ako si sa prepracovala k práci redaktorky?
Študovala som na strednej odbornej škole so zameraním na hotelierstvo, marketing a cestovanie. To ma priviedlo neskôr k PR a travel žurnalistike. Nerada by som sa ale zastavila na tomto bode. Takým vytúženým snom je byť niekto ako Joe Sacco (komiksový reportér, autor dokumentárnych komiksov „Bezpečná zóna Goražde“ alebo „Palestína“).
Všimla som si, že si nadviazala spoluprácu s JOJ a TA3. Aké reportáže robíš, a akým témam by si sa chcela v budúcnosti venovať?
Len nedávno som sa začala trochu „motať“ aj okolo televízie. Priznám sa, televízna žurnalistika mi zatiaľ veľmi nesedí, ale je to zaujímavý kolektív ľudí a ponúka veľa možností. Dostala som sa k tomu viac menej náhodou, chcela som vidieť, ako to v televízii vôbec funguje.
V rámci toho mi v JOJke ponúkli robiť reportáže z Moskvy, a podľa možností aj z iných ciest. Šlo predovšetkým o reportáže z nejakých kultúrnych udalostí v Moskve (Krešenie – to je sviatok, kedy sa Rusi krstia vo vode v -10 stupňoch, Deň Puškina a podobne).
Teraz som začala spolupracovať aj s TA3, ktorá mi v rámci môjho oboru a hlavne záujmov ponúka viac príležitostí. Tam by som sa chcela zamerať hlavne na politické udalosti (napríklad prezidentské voľby v Rusku 2018), či niektoré iné sociálne a politické problémy. (AIDS, kaukazské národy,..).
Čím ťa motivuje tento typ práce? Čo ťa naučila?
Predovšetkým ma to rozvíja ako človeka. A takisto sa mi ľahšie žije. Myslím si, že najväčší problém v ľuďoch je strach, ktorý v nich často vyvoláva až nenávistné pocity. Ten strach máme obyčajne z toho, čo nepoznáme. Z toho mi vyšlo, že keď budem v obraze a budem sa snažiť pochopiť veci okolo seba, nemusím sa toľko báť, a tým pádom aj hnevať. :)
Čo sa týka spolupráce s televíznymi médiami, budem úprimná, stáť pred kamerou je pre mňa skoro ako nočná mora. Asi to ma na nej najviac motivuje a stále ma učí pracovať samú so sebou. Vždy ma bavilo hodiny analyzovať, filozofovať, kresliť si a tak celkovo si žiť vo svojom svete. Zrazu máš zhruba tak dve minúty, do ktorých musíš napratať to najpodstatnejšie, pritom rozmýšľať, čo môže zaujímať diváka, z ktorých väčšina pozná tému okrajovo alebo dokonca vôbec. Do toho ešte zistíš, ako príšerne vyzeráš a koľko máš rečových vád. :) Je to však skvelé, televízia mi otvorila dvere k dokumentaristike.
Vrátim sa do Moskvy, čím sú tu ľudia charakteristickí? Videla si rozdiel v ľuďoch žijúcich v Moskve a na Kamčatke?
Moskva je niečo ako krajina v krajine. Rusko sa vo všetkých svojich oblastiach výrazne líši, a to som zatiaľ mala možnosť vidieť len veľmi málo. Málokto si v skutočnosti uvedomuje, aká je to obrovská krajina. Len na Kamčatku letíš 8 a pol hodín a máš tam 9-hodinový časový posun.
Kamčatka ma naozaj úplne dostala, minulý rok som tam bola dvakrát, raz v zime a raz v lete. Nemám rada porovnávanie, dokonca som zásadne proti tomu. Ich spôsob života sa výrazne líši, nenájdeš tam veľa kultúrneho vyžitia, uhorky sú drahšie ako kaviár, a ich hlavy sú zaťažené inými problémami ako sú tie naše. Pokiaľ ovládaš ruský jazyk, je to tam skvelé. Ľudia sú z teba nadšení, príroda tam je neskutočná a keď si v nej, uvedomuješ si, aký je človek bezmocný.
Prečo bezmocný? :)
Myslím si, že práve táto bezmocnosť robí z tamojších ľudí to, kým sú. Keď si hladný, dajú ti najesť, keď nemáš kde bývať, dajú ti posteľ. Uvedomujú si totiž, že by sa v rovnakej situácii mohli ocitnúť aj oni, a keď im nikto nepomôže, tak ich šanca na prežitie sa výrazne znižuje. Keď je teplo, tak musíš o kôš s odpadkami bojovať s medveďom, keď je zima a medvede spia, zabije ťa zima.
Ale ľudia sú z môjho pohľadu všade otvorení aj dobrí, veľakrát záleží aj od nás, akým spôsobom s nimi komunikujeme. Čo mi na ruskej mentalite vyhovuje všeobecne vzhľadom na to, že povedzme, nemajú v sebe „francúzsku diplomaciu“, je ich otvorenosť a úprimnosť.
U nás sa s človekom rozprávaš tri hodiny, a nevieš, čo si o tebe myslí. Rozprávaš sa s ním ďalšie tri dni, a stále si nemôžeš byť istý, či ti ten človek pomôže, či ťa nebude ohovárať za chrbtom. Rus ťa buď má rád alebo nemá. Buď je pre teba ochotný urobiť všetko, alebo ti povie, že pre teba neurobí nič. Je tam pár nepochopených, sú to väčšinou tí, ktorí boli na západe a snažia sa robiť biznis formou „urobím pre teba všetko“, a pritom neurobia nič. Takých nájdeš najmä v Moskve. :)
Videla som fotku z Európskeho parlamentu, absolvovala si traineeship, prečo, čo chystáš? :)
Momentálne som stále tu až do konca februára. Ide o klasickú stáž v Európskom parlamente. Robím na analytickej práci ako Rusi ovplyvnili americké voľby, kde sa snažím spraviť vývod aj na základe ruských zdrojov, a čo je hlavné, aj s možnosťou sledovať zdroje informácií Európskeho parlamentu.
Úprimne, nečakala som, že mi to dá až tak veľmi veľa a hlavne som si uvedomila, ako veľmi málo viem o Európskej únii. Napríklad veľakrát sa snažím analyzovať veci na základe informácií z rôznych krajín, ktoré všetky majú svoje záujmy, ale nikdy som nesledovala názor Európy ako jedného celku. Väčšinou ľudia riešia v súvislosti s Európskym parlamentom veci ako zmena letného času, alebo či budeme jesť kebab. :)
Vieš si predstaviť, že by si sa vrátila žiť naspäť na Slovensko? Čo ti chýba v Rusku z našej krajiny?
Neverím, že sa toto stalo skutočnosťou, ale ľudia a naša mentalita. :)
Na Instagrame som videla, že sa venuješ jóge a poledance. Aké športy si ešte vyskúšala?
Venujem sa rekreačne rôznym športovým aktivitám akými sú beh, jóga a v lete turistika. Toto ma drží stále, ale teda jógu vnímam skôr ako cvičenie a strečing, a nie ako meditáciu. Občas ma chytí nejaká „blbosť“ a doplním svoj voľný čas o skalolezenie, trampolíny alebo pole dance.. Momentálne je to antigravity jóga a alfa gravity. Neviem, či to u nás je, ak sa nemýlim, prišlo to z Ukrajiny a v Moskve sa to teraz začalo. Väčšinou sa týmto aktivitám venujem tak rok, kedy to začína mať konečne prvé výsledky a potom objavím niečo nové a mám pocit, že to nemôžem prepásť.
Čo je tá alfa gravity? Ešte som o tom nepočula.
Ide o fyzické cvičenia – taký workout vo vzduchu s prvkami pilatesu, jógy. Máš štyri laná, ktorých sa držíš alebo pripevňuješ špeciálnymi karabinkami a prakticky vo vzduchu robíš kotrmelce, plank, kliky, stojku. Záleží od úrovne, moja je zatiaľ dosť biedna. :) Je to dosť aj o psychike. Pri niektorých cvičeniach máš pocit, že daný cvik je nemožné urobiť so svojím telom a potom zistíš, že to ide a je to len blok v tvojej hlave.
Máš rada umenie, aký typ umenia sa ti najviac páči a prečo? Skúšala si tvoriť aj ty v nejakej, akejkoľvek oblasti?
Kreslím odmala, ako fanatička literatúry sa venujem komiksom. Voľakedy to bola predovšetkým manga, teraz viac inklinujem k Francúzom, Belgičanom a samozrejme americké superhero klasiky. A tiež sa venujem karikatúre, socialistická satira je moja topka.
Prečo? Je to spojenie literatúry a výtvarného umenia. Z umeleckých smerov je to surrealizmus, ale teda všeobecne umenie a jeho vývoj ma zaujíma, lebo sa na ňom odráža doba, v ktorej žijeme.
Čo si si dala vytetovať a z akého dôvodu?
Na chrbte mám leopardie škvrny.. lebo mám rada leopardy. :) Na prednej strane nohy mám bohyňu Artemis, trochu v štýle Alfonsa Muchy a teraz ma čakajú ešte tri hodiny pod ihlou, aby mi dokončili obrázok z Mononoke. Vzadu na stehne mám princeznú s vlkom, zboku je Duch lesa a kodamovia (malí bohovia stromov).
Prečo práve bohyňu Artemis? :)
Svojho času ma nesmierne fascinovala grécka a rímska mytológia. Artemis alebo Diana – bohyňa lovu a ochrankyňa lesov a žien bola pre mňa správnym kolobehom prírody. Loví a zároveň chráni. Takisto sa mi veľmi páčili povesti spojené s ňou. V jednej premenila lovca Akteona, ktorý ju špehoval nahú pri kúpaní, na jeleňa a jeho vlastní psi ho roztrhali na kusy. Hovorím, taký správny kolobeh prírody. :) Navyše je väčšinou zobrazená v sprievode psov a lesných zvierat a má luk.
Aké máš plány na tento rok, či už pracovné alebo súkromné?
Najbližšie moje plány sa týkajú ruských prezidentských volieb. V júni a júli sa tam odohrávajú MS vo futbale. Takže nuda by nemala byť. Rok a pol budem ešte určite v Moskve, aj keď už trochu začínam rozmýšľať, čo potom. Začala som sa učiť arabčinu, a teda láka ma to tým smerom, aj keď si uvedomujem, že kultúrne rozdiely budú v tomto prípade oveľa zložitejšie. Takisto by som sa chcela začať viac venovať kamere a dokumentárnej žurnalistike. Pokračovať v kreslení a ísť z Moskvy vlakom do Birobidžanu.
Súkromie? Neviem, to mi moc nejde, takže ho radšej vypĺňam prácou. :)
Prečo do Birobidžanu, čo ťa tam láka?
Láka ma cesta vlakom cez Sibír, ale najviac ma láka vidieť toto mesto, tiež ma fascinuje oblasť svojou históriou a aj súčasnou situáciou. Ide o židovskú autonómnu oblasť v Rusku, produkt komunistického plánu na vytvorenie vlastnej Židovskej republiky na východe Ruska (prakticky na čínskych hraniciach) v rámci Sovietskeho zväzu.
Je tam z môjho pohľadu zaujímavý psychologický moment. Na jednej strane môžeme povedať, že Stalin vytvoril sovietsky domov pre Židov a mnohí tam ušli aj pred prenasledovaním z Európy. Na druhej strane šlo o „skládku“, nachádzajúcu sa tisíce kilometrov od všetkého ostatného, a navyše vôbec nie ľahko obývateľnú. Vyzerá to ako pomoc a podpora, a v skutočnosti ide len o strategický plán, v ktorom sa ľudia využívajú ako tovar. Ďalej ma fascinuje, že doteraz hovoríme o židovskej autonómnej oblasti, v ktorej dnes nežije ani 1 % Židov. Trochu absurdné.
Čítajte viac z kategórie: Rozhovory