Samuel Trizuljak prešiel z Cambridge na Oxford. Medzitým bol na stáži v kancelárii Kisku

Začnem klasickou otázkou, prečo práve Cambridge?

Ešte pred Cambridge som študoval v Anglicku dva roky na strednej škole. Na strednej – New Hall School som mal spolužiaka Chorváta, ktorý sa mi zdal celkom šikovný. Zobrali ho na Cambridge na rovnaký odbor, o ktorý som mal záujem ja. Povedal som si, keď zobrali jeho, mohli by aj mňa.

Ako si sa dostal na strednú?

Cez Nadáciu otvorenej spoločnosti, oslavovali teraz 25. výročie. Každý rok pošle nadácia 5 až 10 slovenských detí na školy v Anglicku. Cítil som sa na tej škole ako v Rokforte, aj to tam tak vyzeralo. :) Boli tam zaujímaví ľudia z celého sveta.

Čiže štipendium si mal hradené z nadácie.

Nadácia sprostredkuváva kontakt so združením súkromných anglických škôl. Vedia ti preplatiť celé školné.

Čo všetko ti hradili?

Všetko – školné poplatky, internát, a aj letenky.

Mal si čas aj na nejaké tie brigády?

Počas strednej som tam veľmi brigádovať nestíhal. Sú tam rozvrhy od 8.00 hodiny rána do 20.00 hodiny večer. Keď sme mali prázdniny, prišiel som na Slovensko a venoval som sa dobrovoľníckym aktivitám.

To je celkom zaujímavá vec aj na Cambridge a Oxforde. Nedovolia ti brigádovať škole počas školského roku. Na to, aby si dostala prácu, potrebuješ potvrdenie o návšteve školy. Keď beží semester, máš sa venovať škole. Školský rok totiž trvá na Oxforde a Cambridge 6 mesiacov. Je to rozdelené na tri trimestre po dva mesiace. Čiže 6 mesiacov makáš v škole a zvyšných 6 mesiacov máš priestor na to, aby si robil, čo chceš. Väčšinu času som trávil prázdniny na Slovensku. Brigády a stáže som teda absolvoval doma.

Aké stáže si si vyskúšal?

Prvé stáže som mal vo veľkej developerskej firme. Ďalšie leto som stážoval na Ministerstve financií na sekcii medzinárodných vzťahov.

Čo ti to dalo?

Zaujíma ma verejné dianie a politika na Slovensku. Jedna stáž bola odborná – štátna služba, kde sa vymýšľajú politiky, troška apolitická. A potom som si povedal, že vyskúšam niečo rýdzo politické, kde sa píšu príhovory, organizujú návštevy a tak som strávil mesiac v kancelárii prezidenta. Povedal som si, že vyskúšam obe veci a zistím, ktorá ma viac baví.

Musí byť ťažké sa tam dostať.

Bol som tuším prvým stážistom, ktorý tam bol, odkedy nastúpil Kiska. Prezident je perfektný v tom, že dáva mnoho príležitostí mladým ľuďom. Rád rozpráva o tom ako sa mladí majú snažiť a „hecovať“ k výkonom. Odkedy som tam bol ja, sú tam tuším dvaja stážisti mesačne.

Ako sa ti tam páčilo?

Bolo to super v tom, že si vedel zvnútra nahliadnuť do politického diania na Slovensku. Sedíš v kancelárii a vidíš ako dvermi prechádzajú ministri, občas tam prídu nejakí ľudia z neziskoviek a občas sa stane niečo vo svete a Kiska sa k tomu musí vyjadriť. Takže máš pocit, že si v politike na najvyššom leveli na najvyššej úrovni.

Druhým zaujímavým náhľadom bol výjazd do regiónu. V tomto je Kiska tiež úžasný – snaží sa byť medzi ľuďmi a komunikovať s nimi. A ja som mal tú možnosť ísť s ním na výjazd na sever východného Slovenska. „Obehali“ sme Prešov, Stropkov, Bardejov.

Čo bolo tvojou úlohou počas ciest?

Najprv som pomáhal s prípravou cesty. Zaujímavým faktom bolo, že kdekoľvek prezident reční, musí byť zapichnutá slovenská vlajka. Tak ja ako stážista som mal na starosti vlajku umiestniť.

Aká atmosféra panovala v kancelárii prezidenta?

Výborná, mali sme perfektný tím. Nazerať do sveta politiky ma celkom bavilo. Myslím si, že tak dobrého prezidenta sme ešte na Slovensku nemali.

Vráťme sa do školy. Si na Oxforde, čo je témou tvojej diplomovej práce?

Minulý rok, keď som bol na Slovensku, ma zaujalo študovať hĺbkovo slovenské dejiny. Interesantné bolo pre mňa bolo medzivojnové obdobie, kedy sme boli súčasťou nezávislejšieho zriadenia. Predtým sme patrili k Uhorsku – tam sme nemali až tak veľa práv.

V rámci ČSR mali Slováci prvýkrát taký poriadny spoločenský život. Toto ma na tom bavilo študovať už minulý rok. Zaujíma ma politika a kultúra v medzivojnovom období a ako sa vyvíjali veci v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane a ako sa postupne radikalizuje v 20. a 30. rokov až po neslávny koniec vyhlásenia Tisovho štátu. Zároveň ma baví ako si to v tej dobe komunikujú politici s rôznymi profesormi a básnikmi, aké diela čítajú. Snažím sa nahliadnuť do intelektuálneho priestoru.

Diplomovku budem písať o spisovateľovi, filozofovi, teológovi, ktorý sa volal Ladislav Hanus. Bol to jeden z najviac „rozpísaných ľudí“ v tom čase. Mal dvojo novín, kam aj sám prispieval. Chcem sa pozrieť na to, aké boli jeho názory na politické alebo kultúrne dianie. Pri tomto človeku sa mi vynára otázka, aký mal vzťah k politickému dianiu a zvlášť ku slovenskému štátu – nakoľko sa so štátom identifikoval, hoci sa štát dopúšťal rôznych neospravedlniteľných vecí ako v židovskej otázke.

Predmetom mojej diplomovky bude skúmanie mojej postavy, ktorá v tom období veľa píše, má veľký výtlak, a na to, ako sa tá osoba vysporiadava s aktuálnym dianím.

Máš slovenskú tému, nebolo by to v tom prípade lepšie študovať na Slovensku?

Často mi túto otázku kladú kamaráti. V niečom by to možno bolo lepšie. Skôr by som povedal, že v niečom by to bolo jednoduchšie ako chodenie do archívov, do univerzitnej knižnice, kde sú všetky medzivojnové noviny a časopisy. Potrebujem mať k tomu prístup a hrabať sa v tom a zisťovať, o čom diskutujú. Ale toto je niečo, čo viem stihnúť počas prázdnin, prípadne aj konzultácie s historikom na Slovensku.

Čo je však zaujímavé na Oxforde, je fakt, že je tu rušnejšie akademické prostredie a tým, že som na svetovej univerzite, píšu sa tu tie najkvalitnejšie historické knižky vôbec. Som tu jednoducho v centre diania. A je to dobré v tom, že profesor mi vie povedať „ok, ty sa zaoberáš ako vyzerali katolícke politické strany na Slovensku a ja ti viem povedať o tom, čo sa dialo vo Francúzsku, v Taliansku, v Nemecku.“ Viem si to porovnávať.

Myslím si, že na Slovensku by bolo ťažšie nájsť niekoho, kto by mi dával širší rozhľad alebo kontext pre to dianie.

V čom vidíš najväčší rozdiel v štúdiu na Slovensku a v Anglicku?

Na Slovensku na strednej škole, ak ťa baví dejepis alebo noska alebo humanitný odbor, tak je to o tom, že sa veľa vecí musíš naučiť naspamäť. Skúška z dejepisu vyzerá tak, že zopakuješ pár dátumov. Má to široký rozsah. Keď tu maturuješ z dejepisu, maturuješ z dejín sveta.

V Anglicku, keď maturuješ z dejepisu, tak dva roky si na seminári a za tie dva roky preberieš štyri témy – križiacke výpravy, americkú vojnu vo Vietname… Študuje sa málo tém, avšak do hĺbky. Môžeš kriticky rozoberať, čo sa tam dialo. Na skúškach máš povedať, aký je tvoj názor na to, čo sa tam vtedy dialo.

Podporujú tvorbu kritického myslenia.

Áno, to si pekne zjednodušila. Presne tak to je. To, čo chýbalo mojim spolužiakom v Anglicku bol širší rozhľad. U nás na geografii ťa naučia všetky hlavné mestá, toto tí moji spolužiaci na strednej nemali šajnu. Pamätám sa, že sme sa hádali, či je Zurich v Maďarsku alebo v Rakúsku.

Na vysokej škole som na Slovensku nikdy nebol, takže to mám len z počutia. Na Slovensku je sito. Naberú veľa ľudí a potom priebežne triedia, cedia…

Na Oxforde to funguje tak, že škola si dá na tom záležať. Veľa času strávi na tom, aby si vybrala kvalitných študentov. A potom sa im venuje poriadne. Málokedy sa stane, že by niekto prepadol.

V Anglicku si robí väčšina ľudí len bakalára, stačí im to na to, aby sa zamestnali. Na Slovensku je to také, že každý potrebuje mať titul a potom, keď ho má každý až po magistra – keď každý má magistra aj ty ho musíš mať, vzhľadom na trh práce ti nestačí bakalár.

Všetci sa na tie školy ponáhľame, aj keď by sme mohli robiť skvelé veci aj bez vysokej školy. Len ten náš systém je taký zacyklený, že všetci na tú školu idú na 5 rokov a nudia sa tam, pričom by mohli svoj čas tráviť zaujímavejšie.

Na Slovensku je kopu dobrých fakúlt, kde sa dajú vyštudovať špičkové veci. Často sa stáva, že na Oxforde sa objavia Slováci, ktorí majú bakalára z matfyzu alebo prírodovedeckej fakulty.

Jednu vec, ktorú by som odporučil študentom na Slovensku je, že nie je dobré sa tlačiť za každú cenu na vysokú školu do zahraničia. V Anglicku sa na vysokej škole veľa platí, treba si na to brať študentské pôžičky.

Zobraziť celú galériu (3)

zdroj: archív Samuel Trizuljak

Mala som možnosť robiť rozhovor s Mirom Gašpárekom z Imperialu, ktorý mi vravel, že pôžičku má od britskej vlády a je možné ju splácať až po ukončení štúdia. Ako si to myslel?

Ja mám presne takú istú pôžičku, ktorú som si zobral na bakalára. Každému ju dajú. Máš na to nárok, a kým sú Briti v EÚ, tak aj my máme na ňu nárok. Uvidíme, čo bude po brexite.

To čo myslel tým, že je to drahé je fakt, že celkový dlh za školné je vyše 30 000 libier, ktoré by si mohol použiť na niečo iné v tvojom budúcom živote, ak by si vyštudoval ten istý odbor doma zadarmo. Okrem toho, náklady na živobytie vyjdu v Londýne možno 10 000 libier ročne alebo aj viac. V Cambridge a Oxforde možno 7 000 libier ročne.

Ako fungujú procesy na Oxforde?

Každý to má inak v závislosti od toho, čo študuje. Ja mám kurz, ktorý mi dáva veľa slobody naložiť s vlastným časom tak ako ja potrebujem. Mám do týždňa jednu alebo dve prednášky. Raz za týždeň sa stretnem s mojím školiteľom, s ktorým sa porozprávame, čo som tento týždeň prečítal. Zvyšok času trávim sám v knižnici a pracujem – čítam, čo potrebujem alebo priebežne si píšem nejaké poznámky.

Čiže cez svoj voľný čas sa venuješ štúdiu samostatne.

Áno, samoštúdium. Nie je to moc o šikovnosti, no každý odbor, ktorý študuješ, má vymyslené curicculum. Keď som bol na bakalárovi, prvé čo som študoval, bola ekonómia. Mali sme tam každý deň aspoň tri hodiny prednášok a okrem toho som mal tri hodiny intenzívnych seminárov. Takže veľmi záleží na tom, aký odbor študuješ, niektoré sú intenzívnejšie a niektoré sú menej intenzívne v tom, že ti niekto pripraví rozvrh. Ja si ten rozvrh musím urobiť sám, keďže pracujem sám na svojom výskumnom projekte.

Magisterské štúdium sa tam ešte nejako delí?

Je tam rozdelenie na „taught degrees“ a „research degrees“. V „research degree“ musíš mať ty predstavu o tom, čo ťa baví. Tu už sa predpokladá, že nepotrebuješ chodiť toľko na prednášky. A už máš len priestor sa venovať tomu, čo potrebuješ.

Ak by sme to rozdelili nejaký percentuálny podiel?

Neviem toto povedať. Research degrees je pomenej.

Výskumný projekt je teda diplomovou prácou. Čo máš v pláne po vysokej?

Skôr, či neskôr mám v pláne sa vrátiť na Slovensko. To je jedna z vecí, ktorú som si utvrdil. Chcel by som si tu rozbehnúť pracovný život.

Prečo?

Lebo ma zaujíma politické a spoločenské dianie na Slovensku. Záleží mi na tom, čo sa deje v prostredí, v ktorom som vyrastal. Keď študujem politiku a históriu, tak ma zaujíma, čo sa dialo u nás, na Slovensku. Druhou vecou je zázemie, mentalita – tá je mi bližšia po tých rokoch na Slovensku. V Bratislave mám širokú rodinu. Je ťažké nastúpiť do autobusu a nestretnúť nikoho z rodiny. Takže aj to ma ťahá. :)

Zobraziť celú galériu (3)

zdroj: archív Samuel Trizuljak

Čo sa týka mentality, kde vnímaš najväčšie rozdiely ak porovnáš ľudí v Anglicku a u nás?

Na Slovensku je črtou ľudí, že sme bezprostrední. Niekoho stretneš, chvíľu sa pobavíte a o pár minút vieš, ako na tom s tým človekom si. Buď si sadnete, môžete si rozumieť ako kamoši alebo si s tým človekom lezieš na nervy a už nikdy sa s ním nemusíš rozprávať. Ja tomu vravím bezprostrednosť.

Briti sú formálnejší, držia si dištanc, dlhšie trvá, kým si človeka pustia k sebe. Je to niekedy náročné, ľudí dlho poznáš a stále nevieš, či sme alebo nie sme kamoši, či spolu môžeme riešiť aj vážnejšie veci alebo spolu riešime len domáce úlohy. Tí ľudia prežívajú vzťahy a kamarátstva inak.

Dalo by sa povedať, že sú mierne pokryteckí?

To je také pokušenie si ich takto zaškatuľkovať, že sú pokryteckí, povrchní, že im chýba hĺbka… občas som s tým zápasil, no samozrejme to tak nie je. Sú rovnaké ľudské bytosti ako sme my. Keď si dá človek záležať, dá sa „prelúpať“ cez vrstvy formálnosti. Mám veľmi dobrých kamarátov Angličanov, Škótov, Welšanov. Jednu vec, ktorú som sa naučil, bolo tú situáciu prijať – prijať fakt, že sú takí.

Vrátim sa k politickým vedám a spoločenskému dianiu. Čo by sme si vedeli od Britov vziať a vedeli to aplikovať?

Jedna vec, ktorá je super na ich politickom zriadení je, že oni majú demokraciu niekoľko sto rokov, odkedy tam vznikla snemovňa lordov. Fascinujúce na britskej histórii je, že oni majú nepretržite demokratický rozmer svojej krajiny, demokratickú tradíciu.

Sú hrdí na inštitúciu, ktorú majú. Po čaji a kráľovnej je parlament a suverenita britského parlamentu, je pri srdci mnohých. To, čo je jedným z problémov na Slovensku alebo skôr faktom, že nám sa tu posledných 100 rokov menili režimy zhruba každých 20 až 30 rokov. Keď si pozrieš na Slovensku 20. storočie, prešli sme z rakúsko-uhorskej monarchie do Československej republiky, potom sme tu mali fašizmus počas 2. svetovej vojny, po vojne krátku demokraciu a potom nastal na 40 rokov komunizmus. Skáčeme zo systému do systému, nebola tu príležitosť pre to, aby tu dlhodobo fungovali inštitúcie, a aby sme si ich vážili.

Tak toto je pre nás taký pokoj, že od 1989… alebo od 1998 – odkedy sme sa zbavili Mečiara. Mali sme 25 rokov na to, aby sme sa naučili s naším parlamentom fungovať, vážiť si to a neohýbať pravidlá. V tomto sú Briti pekným príkladom.

Má na tieto zmeny vplyv aj geografická poloha?

V niečom to je osud takých malých krajín. Briti majú šťastie, že sa nachádzajú na ostrove, kde sa občas niekomu chce urobiť nejakú výpravu, napríklad Nemci to tam troška rozbombardovali.

Tu v strednej Európe je to náročnejšie, s Nemeckom z jednej strany, s Ruskom z druhej strany, plus ešte Maďarsko pod nami, s ktorými sme mali dlho spoločné zriadenie… Dnešok je príbeh nielen Slovenska, ale je to aj príbeh Čiech, Maďarska. Sú to dejiny nášho regiónu.

Zobraziť celú galériu (3)

zdroj: archív Samuel Trizuljak

Akým projektom si sa venoval počas štúdia na výške?

Čo ma baví, je prepájať zahraničných Slovákov a pestovať k nim vzťah k tomu, čo sa na Slovensku deje. Jedna z vecí, ktorá sa opakuje v mojom životopise je, že som vymyslel akciu, kde sa tí ľudia môžu stretnúť a pobaviť o tom, čo sa na Slovensku deje. Prvou vecou bola konferencia, ktorú sme zorganizovali pred troma rokmi s jedným kamarátom v Londýne, kam sme pozvali nejakých politikov, nejakých podnikateľov a slovenských akademikov.

Došlo asi 200 študentov – Slovákov a pár Čechov. Celý víkend sme diskutovali o tom, prečo sa nevrátiť domov, a či existujú na Slovensku zaujímavé príležitosti pre ľudí, čo majú vyštudované dobré školy v zahraničí a majú dobré pracovné skúsenosti. Odvtedy sa roztrhlo vrece s konferenciami v Londýne, čo je super. Každý rok tam bola jedna alebo dve akcie, ktoré sa podobne ako ja snažia dať Slovákov dokopy. Jedna super akcia je LSE – central european conference, bude o mesiac. Som rád, že sa podaril nastoliť trend konferencií, a že to pokračuje doteraz.

Čomu sa ešte venuješ?

Tento rok budem piatykrát organizovať letnú školu SALAŠ. Je pre Slovákov študujúcich v zahraničí. Je pod záštitou Kolégia Antona Neuwirtha. Ľudia tu v priebehu roku môžu študovať teológiu, históriu, filozofiu. Táto inštitúcia otvára dvere pre študentov zo zahraničia na jeden týždeň. Sú pozvaní hostia, ktorí sú politikmi, novinármi, profesormi. Diskutujeme spolu s nimi o tom, čo sa za posledný rok dialo.

Aké máš plány dobudúcna?

Hlavná vec, ktorú si odnášam je, aké môže byť perfektné študovať históriu našej krajiny alebo kontinentu a rozprávať o tom, ako nás naše dejiny urobili tým, kým sme dnes. Zobrať si nejaký text a diskutovať, čo to vlastne pre nás znamená, kto sme ako Slováci alebo ako Bratislavčania. A toto by som chcel možno raz priblížiť slovenským študentom.

Možno by som raz viedol kurz niekde na vysokej škole. Chodím teraz občas na strednú školu robiť prednášku, kde mám aj diskusiu so študentami. Chcel by som vytvárať príležitosti pre to, aby mohli slovenskí študenti objaviť našu históriu. Uvidím, ako sa mi to podarí skombinovať s hlavnou prácou, či to bude niečo v biznise alebo politike.

Čítajte viac z kategórie: Rozhovory