Štefan Hamran môže „opustiť loď“ Demokratov. Má rokovať s viacerými subjektmi
Lucia rozbehla biznis s vietnamskou kuchyňou. Má miliónové tržby, patrí k najúspešnejším ľuďom na Slovensku
Podnikateľka Lucia Thao Huong Šimeková pochádza z druhej vlny vietnamských imigrantov na Slovensku a všetci jej predpovedali, že bude pracovať na vietnamskom trhu alebo v bistre.
Chcela sa však dostať zo stereotypu a zakoreniť v krajine, v ktorej vyrástla – na Slovensku. Aj keď pracovala s nehnuteľnosťami, vždy ju to ťahalo k podnikaniu.
Nakoniec, pred piatimi rokmi, založila prvú Phočkáreň v Bratislave. Sieť gastroprevádzok sa odvtedy zmenila na biznis s tržbami na úrovni 3,5 milióna eur.
Čo je to Phočkáreň: Ide o vietnamskú sieť gastroprevádzok. Dôraz kladú na kvalitné suroviny, ktoré sa snažia nakupovať najmä lokálne. Lucia prvú prevádzku otvorila ešte ako študentka popri práci s nehnuteľnosťami. Prvý kontakt so zákazníkmi bol na festivale Grape, kde s manželom predávali polievku Pho Bo a vietnamskú špecialitu Bun Bo Nam Bo.
O FAIRPLEY
Sériu veľkoformátových biznisových rozhovorov FAIRPLEY produkuje Startitup v spolupráci s prestížnou súťažou
EY Podnikateľ roka, ktorá oslavuje nielen brilantnosť domácich firiem, no kladie dôraz aj na férovosť a poctivosť podnikateľov. Vyzdvihuje tých, ktorí pri svojom raste nerobili žiadne skratky.
EY Podnikateľ roka odštartoval už 18.ročník súťaže, kde môžeš nominovať podnikateľa zo svojho okolia, ktorý má víziu, odvahu a svojou tvrdou prácou a húževnatosťou vybudoval úspešnú spoločnosť. Prihlášky a nominácie je možné poslať ešte do 30. novembra 2023.
Vo videách a rozhovoroch FAIRPLEY budeme dávať priestor práve takýmto inšpiratívnym slovenským podnikateľom a upozorňovať aj na spoločensky udržateľný rozmer podnikania.
- Ako sa Lucia Thao Huong Šimeková dostala od nehnuteľností k podnikaniu v gastrosektore?
- Čím sa Phočkáreň líši od iných vietnamských bistier?
- Čo sa skrýva za úspechom Phočkární?
- Ako sa dá dosiahnuť zamestnanecká harmónia vo firme?
Začínali ste na festivale Grape v auguste 2017 s malým stánkom a bez festivalových skúseností. Prečo ste sa rozhodli odštartovať svoj biznis na festivale?
My sme to brali ako marketing. Išli sme otvárať naše bistro v obchodnom centre Bory Mall a v tom čase si aj veľa mojich známych ťukalo na čelo, že prečo neotvárame niekde v centre mesta.
Ale my sme videli ten náš koncept, ako ho máme nastavený a ako ho chceme rozvíjať. Bol nastavený na foodcourty, chceli sme sa nejakým spôsobom odlíšiť a dať najavo, že to chceme robiť inak.
Preto sme išli na Grape. Festivalu som sa pravidelne zúčastňovala ako návštevníčka aj s manželom a vedeli sme, že po „opici“ je najlepšie Pho.
Z Grapu ste sa presunuli do obchodného centra a postupne ste vybudovali sieť gastroprevádzok s tržbami na úrovni 3,5 milióna eur. Čomu vďačíte za tento úspech?
Na toto sa dá pozrieť z rôznych pohľadov. Ja to vnímam tak, že robím prácu, ktorá ma baví. A teda, aj keď sa objavia nečakané problémy, tak sa mi to ľahšie prekonáva a pristupujem k tomu s väčšou radosťou.
Prešli sme si rôznym vývojom, aj vnútorným, a dozrievame aj v riadení spoločnosti, či v našich plánoch. Máme tri prevádzky, ale stále sme malá sieť. Momentálne sú na Slovensku aj väčšie siete gastroprevádzok.
Tie tržby sú otázne. Ja neviem, aké majú reálne tržby ostatné prevádzky, či je to veľa alebo málo. Na jednej strane to vyzerá vau, ale na druhej strane som stále pokorná.
Keď ste otvorili koncept prvej Phočkárne, rozmýšľali ste od začiatku nad tým, že chcete postupne budovať sieť gastroprevádzok, alebo otváranie ďalších prišlo nejako prirodzene?
Úprimne, mali sme vypracovaný celkom detailný biznis plán. Vedeli sme, aký je náš trh, kam by sme chceli ísť ďalej a prečo vytvárame takýto koncept práve s takýmito produktami.
A niekde bola aj taká možnosť, že by sme sa chceli rozširovať. Nečakala som ale, že sa to stane mojím full-time jobom. Ja som popri zakladaniu Phočkárne ešte pracovala s nehnuteľnosťami, kde som tiež smerovala k tomu, že si vybudujem vlastnú konzultačnú spoločnosť. Ale, ako vidíte dopadla som inak.
Je zaujímavé, že ste sa od nehnuteľností dostali ku gastru.
Práve naopak, veľa som sa naučila počas môjho pôsobenia v komerčných nehnuteľnostiach. Mala som tam na starosti viacero oblastí od marketingu cez budgety až po klientov.
Musela som rozmýšľať komerčne a budovať biznis. To mi dalo, podľa mňa, veľmi dobrý základ, napríklad aj teraz viem robiť multitasking a tú firmu viesť v rôznych oblastiach.
Zároveň som sa tam naučila finančne plánovať a obhájiť si všetky náklady. Dnes rovnako pracujem s peniazmi a nejakým rozpočtom, pričom manažment financií je veľmi dôležitý. To bol jeden zo základných pilierov, ktorý mi predošlá práca dala.
Ďalším je manažment ľudí, marketing, ale aj vedieť, ako sa celkovo odlíšiť. Museli sme rozmýšľať nad tým, ako sa budova A odlíši od budovy B alebo C a pritom je to stále len budova. Museli sme proste rozmýšľať inak, a to sa snažím aplikovať aj vo Phočkárni.
Na Slovensku je veľa vietnamských prevádzok. Čo robíte vy inak, v čom sa odlišujete od iných?
Napriek tomu, že bolo veľa vietnamských prevádzok, videli sme potenciál sa k tomu postaviť inak.
V tom gastre sú to globálne trendy, ako dôraz na kvalitu surovín, čo je asi najdôležitejšie. Ďalej vizualita prevádzok, ale aj komunikácia na sociálnych sieťach a, samozrejme, komunikácia s hosťami priamo v prevádzke.
Snažíme sa, aby mali ľudia z nášho jedla zážitok, aj keď sa orientujeme na každodenné stravovanie. Chceme byť v živote tých ľudí.
Ako sa líši Pho na Slovensku a vo Vietname? Prispôsobujete ho slovenským zákazníkom?
Určite sú naše jedlá prispôsobené na slovenského zákazníka, pretože nie každú surovinu vieme nájsť takú čerstvú, ako by sme chceli. Preto robíme s tým, čo máme tu.
Dodám ale, že sa snažíme o čo najväčšiu autentickosť chutí, aby to chutilo tak, ako si to varíme doma. Preto aj mňa stále baví u nás jesť. Keď fotíme nejaké jedlá, tak sa mi hneď stále zbiehajú slinky, aj keď som tam stále. Svedčí o tom aj to, že denne predáme takmer 250 porcií cez obedy, ale závisí to od prevádzky.
Podľa čoho rozoznáme, či máme kvalitné a dobré Pho? Slovenské jedlo dokážeme posúdiť, ale vo vietnamskom sa Slováci vyznajú málo.
Tak ako je veľa receptov na bryndzové halušky, tak je veľa receptov aj na Pho. U nás je to hlavne o tom, že vývar varíme minimálne 10 hodín a je z hovädzích kostí, ktorých máme veľkú spotrebu.
Čiže sa snažíme základ urobiť čo najkvalitnejší. Potom treba mať kvalitné a vhodné rezance aj mäso, ktoré do toho ide. Ale naozaj 100 ľudí, 100 chutí.
Cena 10 € za obed v Bratislave je v dnešnej dobe úplne racionálna, mnohí Slováci s tým však môžu mať problém. Ako by ste im vysvetlili, že to stojí za to? Podľa čoho nastavujete vo Phočkárňach ceny?
Treba do toho zobrať viacero faktorov. Jedna vec sú suroviny do jedla, ktoré sú u nás drahšie, ale aj tie nájmy sú drahšie ako niekde v okresnom meste.
Druhou vecou je, že platíme našim zamestnancom férovo, platíme odvody a všetko, čo s tým súvisí. A to všetko ide do ceny Pho-čka.
Aj ja, keď sa idem niekde najesť, tak rozmýšľam nad cenotvorbou jedla, že prečo je niekde drahšie a inde zase lacnejšie. A naozaj, keď v tom človek začne podnikať, tak vidí, aké sú náklady a do čoho všetkého treba investovať.
Nielen do prevádzok, ale hlavne do zamestnancov. Keď majú oni radosť z práce, tak potom aj hosť má radosť z návštevy. To je pre mňa taký dôležitý pilier firmy, ktorý je postavený najmä na ľuďoch.
Spomínate, že si zakladáte na firemnej kultúre. Ako sa iné firmy môžu dostať do tohto štádia zamestnaneckej harmónie?
V každej firme sú problémy, čiže to nie je vždy harmonické. Všetko sa odvíja od toho, ako to mám vnútorne nastavené. To podľa mňa vnímajú aj naši zamestnanci.
To vnútorné nastavenie je takéto, že chcem, aby to medzi zamestnancami fungovalo a, aby sme mali dobré pracovné podmienky. Máme otvorenú komunikáciu a chceme od našich ľudí, aby nám dávali spätnú väzbu.
Čiže nielen ja, aby som prichádzala s kritikou, ak s niečím nie som spokojná, ale aby sa vyjadrili aj oni. To potom asi všetko do seba zapadne.
Čím by sa od vás mohli inšpirovať iní podnikatelia?
To je ťažká otázka. Skladá sa to z niekoľkých vrstiev a stále sa zamýšľam nad tým, ako vytvoriť takú firmu, aby v nej chceli ľudia pracovať.
My vytvárame také pracovné prostredie, ktoré je inkluzívne, nerobíme rozdiely, nediskriminujeme, snažíme sa ľudí podporovať aj mimo práce, máme rôzne benefity ako psychologická podpora, majú obed aj večeru, dokonca aj brigádnici, čo nie je samozrejmosťou.
Ďalej robíme teambuildingy a zamestnanci dostávajú vianočné odmeny. Ešte predtým, ako bola otcovská dovolenka, keď sa niekomu narodilo dieťa, tak si mohol aj ten muž vziať týždeň plateného voľna. Tak ľudsky ich podporujeme. Ide nám o dlhodobých zamestnancov a chcem, aby ľudia, ktorí začínajú u nás napríklad na pokladni a preukážu nejakú iniciatívu, tak môžu ďalej rásť.
Robím veci tak, aby som večer mohla ísť pokojne spať. Na tom si zakladám.
Na trhu pôsobíte 5 rokov. Ako hodnotíte súčasnú gastroscénu? Čo sa za tie roky zmenilo?
Myslím, že veľa gastroprevádzok tiež dospieva. Ja to vidím pozitívne, vidím, že si dávajú záležať na čistom podnikaní, férovej komunikácii. Vidím, že aj tam je posun za 5 rokov.
Kde sa vy vidíte o 5 rokov? Plánujete expanziu do zahraničia?
Mne otec vždy radil, že nemám nahlas hovoriť moje plány. Aj čo sa týka tých expanzií, tam je veľmi veľa faktorov, ktoré by to mohli ovplyvniť.
Viem však s určitosťou povedať, že chceme vytvoriť férové pracovné prostredie, kde sa zamestnanci budú radi vracať do práce, kde budeme vedieť naše hodnoty posúvať aj ďalej do spoločnosti, a tak možno vytvárať aj nejakú malú spoločenskú zmenu.
Chceme robiť dobré meno vietnamskému jedlu a vietnamskej menšine na Slovensku. To je to, čo máme v pláne. Čo sa týka nejakých expanzií – to je vždy najjednoduchšie otvárať nové prevádzky. My však chceme, aby ten „core“ bol najsilnejší.
Chýbalo jej kvalitné Pho
Lucia sa chcela vymaniť zo stereotypov vietnamských podnikateľov a nechcela pracovať v klasickom vietnamskom bistre alebo na trhu.
„Chcela som sa zakoreniť vo svojej rodnej krajine, ktorou je Slovensko. A taká bola aj moja cesta k Phočkárni. Okrem toho ma podnikanie vždy lákalo,“ spomína na svoje začiatky Lucia, ktorá bola víťazkou kategórie EY Začínajúci podnikateľ roka 2022.
Lucia Thao Huong Šimeková otvorila prvé bistro v obchodnom centre Bory Mall, keď mala 25 rokov. Ako sama hovorí, chýbalo jej kvalitné vietnamské Pho, ktoré si nikde na Slovensku nevedela dať.
Prvý kontakt so zákazníkmi mala na festivale Grape, kde podávala polievku Pho a vietnamskú špecialitu Bun Bo Nam Bo. Získala si zákazníkov, ktorí si obľúbili aj kamennú prevádzku.
Dnes má ďalšie prevádzky s približne 75 zamestnancami vrátane brigádnikov a chystajú sa expandovať. Základný vývar na Pho sa v Phočkárni varí minimálne 10 hodín a je z kvalitných surovín.
Lucia okrem toho otvorila franšízovú sieť Tuk Tuk. Kým Phočkáreň sa špecializuje na vietnamskú kuchyňu, v Tuk Tuk bistre si človek nájde celú Áziu.
