Nikdy neštudoval umenie, no jeho diela visia pri van Goghovi. Autista Matthew maľoval len 7 rokov

Matthew Wong, s diagnózou depresie, Tourettovho syndrómu a autizmu, udržiaval väčšinu svojich vzťahov cez sociálne médiá. Dokonca aj jeho najbližší ho vnímali ako ťažko pochopiteľnú dušu. V troch rokoch od jeho smrti prepadol umelecký trh horúčke za jeho dielami, s cenami stúpajúcimi do závratných výšok. Informuje o tom aj web newyorker.

Ateliér dnes funguje ako tichý pamätník jeho prerušeného života. Wongova matka Monita chráni jeho odkaz s horlivosťou strážcu pokladu. Stále o ňom hovorí v prítomnom čase, akoby odmietala prijať konečnosť jeho odchodu. „Môj syn tvorí polovicu mňa samej,“ priznáva. Naďalej platí nájom za priestor v nádeji, že tu založí Nadáciu Matthewa Wonga.

Syntéza reality a sna v diele výnimočného samouka

Tento čínsko-kanadský umelec prekračoval hranice medzi východným a západným umením, inšpirovaný rovnako van Goghom ako čínskym majstrom Shitao. Wongove plátna otvárajú brány do sveta, kde realita splýva s imagináciou. Roky prichádzal do svojho ateliéru maľovať bez toho, aby o tom ostatní nájomníci tušili. Skrývajúc svoju, pre verejnosť ťažko pochopiteľnú, osobnosť, ktorú tak málokedy verbalizoval, no plne odkrýval v obrazoch.

V intenzívnom tvorivom prúde vytvoril diela závratnej lyrickosti, hlbokej melanchólie a žiarivej úprimnosti. V jeho obrazoch sa fantázia prelína so skutočnosťou ako rieka farieb. Experimentoval s množstvom umeleckých odkazov, zdieľajúc presvedčenie raných modernistov, že olej na plátne môže priniesť nové formy vyjadrenia.

 

 

 

 

 

View this post on Instagram

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

A post shared by Matthew Wong Foundation (@matthewwongfoundation)

Počas Wongovho života sa jeho diela dočkali pozoruhodného uznania. Výnimočné pre samouka, ktorý držal štetec v ruke len sedem rokov. V troch rokoch od jeho smrti prepadol umelecký trh horúčke za jeho dielami, s cenami dosahujúcimi milióny. „Jeden z najimpozantnejších sólových newyorských debutov, aké som dlhšie videl,“ napísal kritik Jerry Saltz v roku 2018. Po Wongovej samovražde ho New York Times označil za „jedného z najtalentovanejších maliarov jeho generácie“.

Múzeá začali jeho umenie zaraďovať do významných výstav. Jeho diela sa ocitli v Art Gallery of Ontario, Dallas Museum of Art, MOMA aj Metropolitnom múzeu umenia a mnohých ďalších. V súčasnosti sa jeho diela nachádzajú na výstave v Albertine, kde ju má prepojenú so svojim vzorom Van Goghom. Organizuje sa v spolupráci s Van Gogh Museum v Amsterdame, Kunsthaus Zürich a Nadáciou Matthewa Wonga od 14. februára do 19. júna 2025.

Medzinárodné uznanie a inšpirácia

Medzi mnohými zdrojmi inšpirácie bol Vincent van Gogh najsilnejším. Wong a van Gogh museli dlho hľadať svoje poslanie. Obaja používali farbu a expresívne ťahy ako prostriedok vyjadrenia emócií, nie reality. Wong sa stotožňoval s van Goghovým životným príbehom. Obaja bojovali s duševnými démonmi, nachádzajúc v tvorbe svetlo v temnote. Wongove maľby naďalej rozprávajú príbeh človeka, ktorý sa prostredníctvom umenia snažil prepojiť svoj vnútorný svet s vonkajším.

„Vidím sa v ňom (Van Goghovi). Tú nemožnosť patriť do tohto sveta.“  Tieto Wongove slová odhaľujú spriaznenosť, ktorú cítil s holandským majstrom. 

Zanechal nám mapu svojej duše, ktorá napriek krátkej životnej ceste vytvorila svety naplnené krásou a hĺbkou, oslovujúce divákov aj po jeho odchode. Jeho imaginárne krajiny sú živé a farebné, no súčasne melancholické. Na začiatku kariéry Wong napísal o záujme o „zvyšky a stopy ľudskej činnosti“. Jeho ateliér sa stal umeleckým dielom aj po jeho smrti, nemým svedectvom. 

 

 

 

 

 

View this post on Instagram

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

A post shared by Matthew Wong Foundation (@matthewwongfoundation)

Krajiny túžby a nedosiahnuteľného

Po rokoch strávených v rušných metropolách ako Hong Kong, Los Angeles a New York našiel Matthew Wong v roku 2016 útočisko v Edmontone. Odstup od veľkých centier umenia mu umožnil sústrediť sa na tvorbu bez rozptýlenia a povinností. V tichu svojho ateliéru maľoval imaginárne krajiny, často vznikajúce v priamom kontakte s prírodou. Wong vo svojich dielach zachytával portugalský koncept „saudade“ – melancholickú, túžobnú nostalgiu po mieste, osobe alebo veci, ktorá už neexistuje alebo ešte len má prísť.

Konflikt medzi túžbou niekam patriť a nemožnosťou nájsť toto miesto formuje mnohé Wongove obrazy vrátane diela „Old Town“. Idylická prírodná krajina sa v jeho podaní stáva vzdialeným miestom túžby alebo utópiou, ktorá nemá v reálnom živote miesto. Ako sám umelec povedal: „Niečo hlboko cítené, no zároveň v nemožnej, neprekonateľnej vzdialenosti – paradox, ktorý podľa mňa tvorí jadro mojej vízie.„

 

 

 

 

 

View this post on Instagram

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

A post shared by Matthew Wong’s Infinitely Vast Conversation (@matthew_wong_jpg)

Atmosféry melanchólie a kolektívna diagnóza

Atmosféry melanchólie jedinečným spôsobom spájajú diela Matthewa Wonga a Vincenta van Gogha. Obaja umelci využívali maľbu ako prostriedok na vyjadrenie svojich emócií a farbu na sprostredkovanie určitých pocitov či nálad. Vo Wongovom diele sa osamelé postavy objavujú ako leitmotívy, často umiestnené ako miniatúrne štafáže do okolitého priestoru – najmä v krajinách, na poliach a v lesoch. Stelesňujú opustenosť, samotu a sociálne odcudzenie, aspekty reflektujúce jeho vlastný život.

Pre Wonga však melanchólia nepredstavovala len individuálnu skúsenosť, ale kolektívno-sociálnu diagnózu, atribút doby: „Verím, že v súčasnom živote existuje inherentná osamelosť alebo melanchólia, a na širšej úrovni cítim, že moja tvorba hovorí o tejto kvalite, okrem toho, že je odrazom mojich myšlienok, fascinácií a impulzov.“ Wong tak svojimi obrazmi zachytával nielen osobnú, ale aj univerzálnu skúsenosť odcudzenia človeka v modernom svete.

 

 

 

 

 

View this post on Instagram

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

A post shared by Matthew Wong Foundation (@matthewwongfoundation)

Modrá symfónia a dialóg naprieč storočiami

V poslednom roku svojho života sa Wong takmer výhradne venoval tvorbe modrých obrazov, medzi ktoré patria diela ako „Path to the Sea“ a „Night Crossing“. V tomto modrom období opäť nadviazal na „veľký dialóg medzi umelcami všetkých čias“, tentokrát s tvorcami, ktorí mali špeciálnu afinitu k tejto farbe – Pablo Picasso so svojím modrým obdobím, Yves Klein s revolučnou „International Klein Blue“, či Ad Reinhardt s jeho abstraktnými kompozíciami.

Modrá farba, tradične spájaná s melanchóliou, hĺbkou a nekonečnom, sa stala ideálnym prostriedkom na vyjadrenie Wongovej duševnej krajiny. Jeho modré plátna pôsobia ako vizuálne básne o túžbe a strate, navigujúc medzi intímnou osobnou výpoveďou a univerzálnym jazykom farby, ktorý rezonuje naprieč generáciami umelcov. Táto chromatická voľba umocňuje pocit nedosiahnuteľnosti a vzdialenosti, ktorý Wong považoval za „jadro svojej vízie“.

 

 

 

 

 

View this post on Instagram

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

A post shared by Matthew Wong Foundation (@matthewwongfoundation)

Postavy na okraji vlastných svetov

Charakteristickým znakom Wongovej tvorby je umiestňovanie osamelých postáv ako leitmotívov do rozľahlých krajín. Tieto figúry pôsobia ako miniatúrne štafáže v okolitom priestore – na poliach, v lesoch, pri mori. Stelesňujú pocity opustenosti, samoty a sociálneho odcudzenia, ktoré umelec dôverne poznal. Postavy, často zredukované na siluety alebo len náznaky ľudskej prítomnosti, reprezentujú paradoxný stav – túžbu patriť do sveta a súčasne nemožnosť nájsť v ňom svoje miesto.

Táto tematika rezonuje s Wongovou vlastnou skúsenosťou života s autizmom a depresiou, no presahuje individuálnu úroveň. Ako umelec poznamenal, vnímal melanchóliu ako „kolektívno-sociálnu diagnózu“ – charakteristický znak našej doby. Jeho obrazy tak ponúkajú nielen osobnú výpoveď, ale aj hlbšiu reflexiu o stave súčasného ľudstva, ktoré napriek technologickému prepojeniu čelí rastúcemu odcudzeniu.

 

 

 

 

 

View this post on Instagram

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

A post shared by Matthew Wong Foundation (@matthewwongfoundation)

Odkaz presahujúci čas

Umenie Matthewa Wonga nám ponúka vzácny dar – možnosť nahliadnuť do duše človeka, ktorý vnímal svet s mimoriadnou citlivosťou. Jeho plátna, žiariace svojou technickou brilantnosťou a emocionálnou hĺbkou, zostávajú ako subtílne mosty medzi samotou a spojením, medzi osobnou bolesťou a univerzálnym porozumením. V tichom ateliéri na okraji Edmontonu, odrezaný od rušného sveta umenia, vytvoril za sedem krátkych rokov dielo, ktoré bude rezonovať ďaleko za hranicami jeho krátkeho života. Jeho maľby nepotrebujú vysvetlenia – hovoria priamo k srdcu, dotýkajú sa našej vlastnej skúsenosti s odcudzením, túžbou a krásou, ktorú nachádzame uprostred melanchólie.

Keď sa pozeráme na jeho modré horizonty, osamelé postavy kráčajúce neznámou krajinou alebo stromy žiariace v temnote, možno v nich rozpoznáme aj vlastnú cestu – túžbu patriť a súčasne poznanie, že niektoré miesta zostávajú len v našich snoch. Matthew Wong nás učí, že v tomto paradoxe spočíva nielen bolesť, ale aj hlboká krása ľudskej existencie.

Čítajte viac z kategórie: Zaujímavosti