Mária Virčíková – úspešná podnikateľka a programátorka vyvíja roboty, ktoré pomáhajú ľuďom

Pôvodne si študovala na španielskom bilingválnom gymnáziu. Prečo si dala zbohom jazykom a rozhodla sa pre technické smery?

Jazykom sa nedáva zbohom. Rozprávam niekoľkými, angličtina je dnes samozrejmosťou a španielčinu milujem. Avšak učiť sa po španielsky a študovať španielčinu sú dve rozličné veci. Na strednej škole som nepatrila do partie dievčat s čistými jednotkami. Aj keď som urobila prijímacie skúšky na filozofickú fakultu na španielčinu, cez leto som si to rozmyslela. Nebavilo by ma robiť preklady alebo tlmočiť. Chcela som tvoriť. Niečo za sebou zanechať – ako architekt, ktorý navrhne most, ako spisovateľ svoje knihy alebo ako umelý inteligent svoju umelú inteligenciu.

Vyštudovala si kybernetiku a umelú inteligenciu na Technickej univerzite v Košiciach. Na základe čoho si si vyberala tieto odbory?

Pôvodne som bola pripravená ísť študovať architektúru, avšak začínali o týždeň alebo o dva neskôr. Povedala som si, že na týždeň pôjdem vyskúšať kybernetiku a ostala som. Myslím, že to bolo kvôli tomu, že sme sa zišli veľmi dobrá partia.

Témou tvojej dizertačnej práce bola emocionálnu inteligenciu robotov. Ako prebiehal tento výskum? Prečo si si zvolila práve túto tému?

Umelá inteligencia je fascinujúca oblasť, tiež veľmi interdisciplinárna a to sa mi páči. U mňa to nebolo o čistom programovaní. Veľa som čítala o ľudskej inteligencii z perspektívy psychológov a neurovedcov. Postupne som sa prepracovala medzi komunitu výskumníkov z oblasti interakcie človek-robot, ktorá v tom čase vznikala. Umiestňovali roboty medzi ľudí a skúmali, ako sa majú roboty správať, aby čo najlepšie mohli ľuďom slúžiť. Stretávali sme sa na letných školách a konferenciách a diskutovali sme, ako navrhovať experimenty alebo kde a ako by roboty mohli ľuďom pomáhať, napríklad deťom s autizmom alebo starším. S poznatkami, ktoré som nadobúdala v Amerike, v Cambridge, v Japonsku a inde som potom rozbiehala tento výskum na Technickej univerzite v Košiciach spolu so študentami.

So svojím tímom si vyvinula softvér, vďaka ktorému môžu roboti získať ľudské vlastnosti. Na akom princípe funguje?

Program s umelou inteligenciou sa, laicky povedané, dokáže učiť zo skúseností. Robot pozoruje správanie sa človeka a toto ľudské správanie napodobňuje, učí sa pozorovaním. Využívajú sa rôzne prístupy strojového učenia, ako dnes čoraz známejšie neurónové siete.

Využili ste tento nápad aj v nejakých konkrétnych prípadoch?

Na univerzite som vyvinula robotický tanec, ktorý nie je predprogramovaný, ale človek hodnotí ako robot tancuje dovtedy, kým nie je s tancom spokojný. Navrhli sme robotického učiteľa angličtiny, ktorý sleduje, ako sa dieťa počas výučby správa, či sa nenudí, ako rýchlo sa učí nové slovíčka a robot svoj štýl výučby prispôsobuje konkrétnemu dieťaťu. Podobne sme navrhli robota, ktorý s deťmi cvičí. Po príchode do MATSUKA sa venujem návrhu správania sa robotov naplno. Vyvíjame holografického robota v rozšírenej realite, ktorý slúži ako recepčný, ako promótor produktov a značiek, predajca, zabáva deti v hračkárstvach a do budúcna bude slúžiť možno ako spoločník v domovoch ľudí.

V poslednom roku svojho doktorandského štúdia si pôsobila ako konzultantka pre Google. Čo bolo náplňou tvojej práce?

Dlhšie sa zaujímam o startupy a ako vďaka technológiám vybudovať firmu so svetovým potenciálom. Google spolutvoril základy Slovenskej aliancie pre internetovú ekonomiku (SAPIE), pri čom som pomáhala.

Tvoja práca zahŕňa vo veľkej miere aj programovanie, čo väčšina berie ako „čisto mužskú“ záležitosť. Ako tvoje okolie reaguje na to, že vynikáš aj v tejto oblasti? 

Ženy sú super programátorky, vieme to z histórie aj zo súčasnosti. To, že programovanie je mužská záležitosť je mýtus a predsudok, bohužiaľ dosť častý. To vieme aj v združení AjTyvIT, kde podporujeme dievčatá, aby sa nebáli IT. Organizujeme rôzne workshopy a súťaže a ukazujeme dievčatám, aký je svet IT pestrý a zaujímavý.

Prednášala si na konferenciách v Japonsku, Austrálii, Číne či USA, no napokon si sa rozhodla ostať na Slovensku. Nelákali ťa lepšie pracovné podmienky, ktoré by si mohla mať v zahraničí?

Neviem, či by som mala lepšie podmienky. Možno vyšší plat, ale na druhej strane, neviem, či by som mohla mať takýto pohodlný život. Chodievam do práce na bicykli, mám krásne zázemie v dome ako na dedine desať minút od centra a žijem kultúrou. Cestujem veľa, ale o to radšej sa vraciam domov do Košíc.

Vlastné výskumy ti dávajú dosť priestoru na realizáciu, no okrem toho si sa venovala aj vzdelávaniu študentov na Technickej univerzite. Prečo?

Na TUKE už neučím, trošku mi to chýba. Stretávam sa však s niekoľkými študentami mimo univerzity a veľa diskutujeme. Chodievam však prednášať na iné univerzity a konferencie. Práca s mladými ľuďmi, ktorí sa chcú posúvať ďalej, je inšpiratívna. Raz by som sa chcela vrátiť do akademického prostredia. Asi nebudem mať množstvo publikácií a ďalšie tituly, ale možno budú moje skúsenosti z podnikania zaujímavé.

Získala si viaceré ocenenia ako TOP študentská osobnosť Slovenskej republiky či umiestnenie v rebríčku časopisu Forbes. Ktoré úspechy považuješ za svoje najvýznamnejše?

Nedávno som prednášala  v Lucerne v Prahe na konferencii „Machine learning“ medzi top speakrami z Facebooku, Google, alebo New York Times.

Si spoluzakladateľkou technologického štúdio MATSUKO. Na čo sa zameriava?

Firma MATSUKO sa pôvodne venovala vývoju počítačových hier a ich aplikáciami aj mimo herného biznisu. Momentálne sa venujeme vývoju aplikácií v zmiešanej realite, kde používame umelú inteligenciu. Hlavný produkt, ktorý vyvíjame, sú holografické roboty.

Akým smerom sa podľa teba bude v budúcnosti vyvíjať robotika? Nehrozí nám osud ako z antiutopického románu, v ktorom roboty ovládajú svet?

Ako spoločnosť sme stále závislejší na technológiách, ale roboty sa nevzbúria a neovládnu ľudskú rasu. Odporučila by som pozrieť seriál Black Mirror. Najviac sa podobá na moju negatívnu predstavu blízkej budúcnosti. Avšak mám aj pozitívnejšiu verziu, kde technológie ľudí posúvajú vpred a rozširujú naše možnosti, posilňujú naše fyzické aj intelektuálne schopnosti.

Máš ešte nejaký konkrétny cieľ, ktorý by si chcela dosiahnuť?

Chcela by som vybudovať v Košiciach svetovú firmu po vzore ESETU alebo Pixelfederation. Na to sa sústredím, držte palce ?

Čítajte viac z kategórie: Rozhovory