Martina vďaka 365-dňovej výzve nenakupovania vybudovala biznis s dôležitým posolstvom

Značku Bartinki, ktorá nesie posolstvo slow fashion módy, ste založili neplánovane. Nestrávili ste roky nad štúdiom módneho dizajnu, dokonca ste patrili k shopaholičkám. Aký bol váš vzťah k oblečeniu a nakupovaniu počas života vo Veľkej Británii?

Do Británie som prišla v roku 2005, tesne pred finančnou krízou. Bol to pre mňa trošku šok, keďže som vhupla do masového konzumu a sama som nadmernému nakupovaniu časom podľahla. Keďže som bola manažérkou privátnych nehnuteľností na prenájom, musela som sa stretávať s klientmi, takže som potrebovala dobre vyzerať.

Mala som na to peniaze, vždy som sa rada obliekala a tu bol obrovský výber – časom ma to prevalcovalo. Stres z práce a sebavedomie som si dodávala oblečením, vnútri som však cítila, že to nie je ono, že to nie som ja. Nadmerné množstvo oblečenia a plytký vonkajší prejav mi prestal vyhovovať a časom sa to vo mne zlomilo.

Dopomohla k tomu aj skutočnosť, že ste sa s priateľom, dnes už manželom, presťahovali do Holandska, kde ste sa rozhodli pre šatníkový detox. Čo vás k tomu viedlo?

Bolo viacero dôvodov, prečo som musela prestať nakupovať. Prvým bolo, že som zostala bez práce a nemala som peniaze. No na druhej strane som zistila, že mám taký plný šatník, že ani nepotrebujem nakupovať. Tretím dôvodom bolo, že tým, že som zostala doma, som začala sledovať „upcyling world“ a zistila som, že toho máme naozaj veľké množstvo. A tak sa mi aj prestalo chcieť nakupovať. Zo začiatku som len prestala chodiť do obchodov, aby ma to nelákalo a zistila som, že to ani nepotrebujem. Dnes mi nadmerné nakupovanie príde aj ako veľká strata času.

Ako ste 365-dňovú výzvu nenakupovania zvládali, najmä v kombinácii s „novým životom v neznámom meste“? Mali ste niekedy slabé chvíľky?

Zo začiatku som bola veľmi izolovaná, ako asi každý človek, ktorý sa nasťahuje do novej krajiny – nemala som tam priateľov ani rodinu, len manžela. Celý deň som sa snažila byť produktívna a užitočná, keďže som bola nezamestnaná a snažila som sa zabaviť, kým prišiel muž z práce. Téma upcyclingu zahltila veľkú časť môjho času, vzdelávala som sa v tejto téme najmä z amerických zdrojov, kde bol upcycling v tom čase, v roku 2011, už veľkým trendom.

Slabé chvíľky som samozrejme mávala, ale nie, čo sa nakupovania týka. Skôr mi chýbal domov a priatelia. Keď je človek sám, nemá odozvu a mňa prepadali pochybnosti, prečo to vlastne robím a či to má zmysel, keď ani neviem, čo robím.

Z jedného roka bez nákupov sa stal životný štýl a neskôr viedol aj k vzniku značky Bartinki – ako sa to celé zbehlo?

Do detoxu som bola donútená okolnosťami, ale urobila som si z toho na uľahčenie výzvu – vydržať rok bez nákupov. Spočiatku som mala myšlienky ísť nakupovať, ale samej sa mi ani nechcelo. Postupom času boli z jedného roka dva, až sa to stalo mojím životným štýlom. Zistila som, že je to veľmi oslobodzujúce – nezabíjať čas v nákupných centrách. Človek naozaj môže ten čas využiť na niečo iné.

Tak som si upcyclovala, najprv som len pre seba niečo vyrábala, ale zistila som, že by som si chcela znovu osvojiť zručnosť ušiť si veci vlastnými rukami. Najprv som vyrábala doplnky – mini kabelky, brošne – také malé kúsky, dnes mi to príde smiešne. Len tak som si na jednom zahraničnom portáli otvorila konto a skúsila svoje výrobky predať. A oni sa postupne začali predávať!

Pre obchodík som si musela vymyslieť názov. Pamätám sa, ako som sedela v jedálni a vravím manželovi: „Čo keby sa to volalo Bartinka?“ Je to vlastne spojenie môjho a manželovho mena, on je Bart, ja som Martina, Tinka, takže BARTINKA. Spočiatku nás tak volali kamaráti – prezývka na spôsob „Brangelina“. Manžel sa zasmial, že to je hrozné, nevedel na to reagovať, tak som to zmenila na Bartinki.

Spomínate si na prvý ušitý kúsok? Ako ste sa spriatelili so šijacím strojom?

Prvý šijací stroj som dostala od rodičov, keď som mala dvanásť rokov. Bolo to po páde komunizmu, vtedy to bola dobrá investícia, lebo sa rapídne začali zvyšovať ceny spotrebného tovaru. Jeden z prvých ušitých kúskov boli vesta a nohavice. Šila som ich asi dva týždne, veľmi systematicky, trápila som sa nad tým, pretože som to chcela mať perfektné. Keď si spomeniem, aká som bola zanietená, mám pred svojou dvanásťročnou JA veľký obdiv – že som to dokázala ušiť a celkom dobre a na laika kvalitne. Šiť rovno som sa učila na pásikavej látke, strih som mala asi z Burdy, bola som samouk, pátrala som. Ten šijací stroj mi zostal až do čias, kedy som si otvorila Bartinki, no bol už v dosť zlom stave.

Začiatky akéhokoľvek podnikania sú zväčša nesmierne náročné. Aké boli tie vaše? Aké prekážky ste museli prekonať?

Aj tie moje boli veľmi ťažké, pretože som nevedela, čo robím a robila som to s minimálnym rozpočtom. Netušila som, či z toho bude biznis. No zo začiatku som to ani neplánovala, bolo to moje hobby. Šila som pôvodne z mojich vecí alebo z takých, ktoré mi ľudia dali. Bolo to ženské oblečenie, ktoré som vedela na sebe vyskúšať. Moja počiatočná investícia do biznisu bola 200 eur do stroja z druhej ruky a pár eur do nejakých nití. Stroj nefungoval dobre, tak som čo-to pošila a zo zárobku si kúpila nový. Pochopila som, že na kvalitné šitie treba dobrú mašinu. Prekážky boli rôzne – tomuto remeslu som vôbec nerozumela. Nespravila som si žiadny prieskum trhu, jednoducho som do toho len nadšená vhupla na spôsob „Hurá, idem niečo robiť!“. Mala som jedno obrovské šťastie, že ma podporoval môj manžel. Nenútil ma hľadať si prácu, nechal ma doma tvoriť. Nemala som až také finančné obavy, ako keby som začínala sama.

Kedy sa dostavil prvý úspech?

Ide o to, čo za úspech považujeme. Pre mňa to bolo, keď som niečo predala alebo som dostala pozitívne reakcie. Ale aj to, keď som vytvorila náročnejší kúsok alebo moju prácu zverejnili v nejakom časopise. Úspechom bolo, keď už som mala našetrené dosť na to, aby som si mohla otvoriť môj malý obchodík, vytvoriť kolekciu. Veľkým úspechom bolo, keď som si už mohla dovoliť zamestnať aj krajčírku. Nedá sa hovoriť o nejakom konkrétnom úspechu, je to taká cesta, sled úspechov. Nikdy som svoju prácu nemerala na úspech, nič ani nepovažujem za finálny úspech. Je to stále vývoj a treba napredovať. Teraz, keď už by som mohla povedať, že viem, čo a ako robím, tak zisťujem, že stále neviem čo robím a ani ako to robím, pretože sú ďalšie sféry, ktoré môžem vylepšovať. Napríklad by som chcela prejsť k tomu, aby som počas procesu výroby neprodukovala odpad, resp. ho minimalizovala.

Vedeli ste od začiatku, že modely Bartinki budú vznikať podľa filozofie slow fashion?

Nedávala som si žiadne nálepky a ani som nešla podľa žiadneho trendu v biznise. Robila som to tak, ako som to vnútorne cítila, nálepky ako eco fashion alebo slow fashion prišli až časom. Vďaka upcyclingu sa zaraďujem k tomu druhému, nikdy som to však takto neriešila. Vyvíjala som sa ako človek, a tak sa vyvíjala aj moja tvorba. Potrebovala som sa ustáliť, ako človek aj ako dizajnér a ono to samo začalo prichádzať.

Holandsko je vraj zdrojom nechcených materiálov – v akom zmysle?

Nemyslím si, že je to len Holandsko, ale celý západný svet je preplnený konzumom a materiálom a začína to prenikať aj na Slovensko. Čo sa týka nechcených materiálov, je to spôsobené nezmyselným a nadmerným množstvom tovaru, tovar sa jednoducho stáva odpadom,  pretože ho nik nechce. Ak je aj poškodený, ľudia sa mu nebudú venovať, chcú sa toho zbaviť. Nemám problém dostať sa k rôznym druhom metráže, ktorá môže (ale nemusí) byť poškodená alebo chybná, ale viem s tým ako malá značka pracovať. Sú to obrovské množstvá, priam tony materiálu, sama nie som schopná to obsiahnuť a zrecyklovať. Je to frustrujúce, vidieť, ako to všetko ide preč a ja tam ako človek stojím a len pozerám.

Vo vašich modeloch sa objavujú aj netradičné materiály, ako koberce či gobelíny – kde ich zháňate? Ako sa k týmto materiálom dostávate? Využívate aj čisto nové?

Staré vintage materiály som v Holandsku zháňala na blšákoch, sú tam krásne zachovalé veci a dosť netradičné, čo sa týka dizajnu. Na Slovensku ich zháňam cez internetové bazáry, ale už mám aj vlastnú sieť dodávateliek. Aj samotní ľudia mi toho veľa dávajú, nie je problém si ich zohnať. Keď človek začne, tak sa to k nemu dostane. Samozrejme, využívam aj čisto nové materiály – tie nechcené odpadové, no to neznamená, že sú odpad, niečo nečisté.

Odpad môže byť aj čistý nový materiál. Je to, ako keby som si povedala, že tento úplne nový bal látky nechcem a hodím ho do koša. Stáva sa odpadom, no stále je to dobrý nový materiál. Aby bolo oblečenie ušité kvalitne a nadlho, galantériu, teda zipsy a nite, musím používať nové.

Rukopis vašej tvorby je vďaka mnohým faktorom veľmi špecifický, bolo ťažké preraziť v Holandsku? Odkiaľ máte najviac zákazníkov?

Holandsko je krajina minimalizmu, ale na druhej strane je tam aj dosť veľká skupina ľudí, ktorí sa nehanbia dať na seba niečo výnimočné a vedia sa dobre nastajlovať a byť iní. To boli zväčša moje zákazníčky, ktoré sa chceli odlišovať a chceli niečo unikátne. Tým, že som mala obchod v Holandsku, holandských zákazníčok bolo najviac. Online zákazky zväčša putujú aj do Ameriky a niektoré špecifické dizajny si objednávajú ľudia z Japonska. Ale aj na Slovensku mám veľa zákazníčok. Idú skôr po konzervatívnejšom dizajne, ale nájdu sa aj také, ktoré sa vyslovene neboja prejaviť a ukázať svoju unikátnosť cez oblečenie.

Je ťažké sa slow fashion módou uživiť?

Každé remeslo, ako aj to krajčírske, je náročné a v súčasnej dobe vôbec nie je jednoduché sa tým uživiť. Najmä ak je to v takej malej miere ako ja. Je to práca ako každá iná, človek musí tvrdo makať, aby to niekam dotiahol, Vybudovanie značky sa nedeje zo dňa na deň alebo za pár mesiacov, trvá to. Je to neustály vývoj.

Čo vás inšpiruje v tvorbe? Stále platí, že najprv zoženiete materiály, až potom im na mieru zhotovíte strih?

V tvorbe ma motivujú samotné materiály, pretože ich najprv potrebujem nazbierať, aby som z nich mohla potom niečo vytvoriť. Začínam materiálom, jeho limity podporujú moju kreativitu, aby som vedela aj z toho kúsku, čo mám, vytvoriť niečo hodnotné. Stále platí, že najprv zoženiem materiály a potom si ich poskladám, pripájam jeden k druhému, ako by som to mohla skombinovať.

Následne konzultujem s krajčírkou, či dané materiály sú vhodné na daný strih, ako to bude na ženskej postave sedieť a ako bude materiál pracovať. Z praktického hľadiska riešime, či je vhodný, aby sa to dalo nosiť a zároveň aby aj údržba hotového kúsku bola jednoduchá.

Výrazne sa angažujete v hnutí Fashion Revolution – aktuálne ste jeho koordinátorkou – ako ste sa k tejto pozícii dostali?

Celosvetové FashionRevolution sledujem už od ich začiatku, pretože problematike módneho priemyslu som sa venovala už predtým. Po páde továrne Rana Plaza vzniklo aj Fashion Revolution a to bolo miesto, kde som stretla ľudí s podobným zmýšľaním. K slovenskému Fashion Revolution som sa dostala pred asi rokom a pol, zistila som, že aj tu funguje síce menšia skupinka, ale s o to väčším nadšením. Zapojila som sa a neskôr, keď ma oslovila Simona Nečasová, ktorá Fashion Revolution na Slovensku rozbehla, tak som súhlasila. Všetko sa však deje aj s jej pomocou, je kvalitnou organizátorkou a event manažérkou.

Prečo potrebujeme módnu revolúciu?

Módnu revolúciu potrebujeme, pretože si ani neuvedomujeme, koľko problémov nám v súčasnosti prináša módny priemysel. Sme zvyknutí, že móda je niečo estetické, praktické, do čoho sa obliekame a že je to taká pozitívna súčasť našich životov. No v posledných rokoch sa táto situácia zmenila a veci sa zopsuli.

Ako sa hnutie Fashion Revolution za posledné roky na Slovensku posunulo? Čo sa vám podarilo dosiahnuť?

Fashion Revolution je na Slovensku zatiaľ štyri roky. Jednoznačne sa dá povedať, že hnutiu sa podarilo rozšíriť povedomie a informovanosť ľudí, omnoho viac dizajnérov a jednotlivcov sa zaujíma. Ľudia sa pýtajú na túto tému, to je základ. Posun v informovanosti je obrovský a situácia sa zlepšuje z roka na rok.

Niektoré africké krajiny, kam spokojne posielame naše nepotrebné oblečenie, takúto charitu už odmietajú, keďže im tam vznikajú obrovské sklady textilu, ktoré nevedia využiť ani spracovať. Ako je na tom textilný odpad na Slovensku?

Afrika má problémy s textilom, nie sú to len sklady, ale celé skládky a oblasti zamorené textilným odpadom. Čo sa týka odpadu na Slovensku, je to veľmi neobjasnená téma, textilný odpad sa ani neregistruje ako komodita, pretože spoločnosť ani legislatíva si ešte neuvedomujú novú situáciu, ktorú tu máme. Textilný odpad na Slovensku je takisto obrovský, no nielen čo sa týka domácností, ide  najmä o priemyselný textil – textílie v pneumatikách, textilné filtre a podobne.

Nie je žiadnym tajomstvom, že módny biznis je, hneď po ropnom, druhým najšpinavším na svete. Podporovať namiesto veľkých reťazcov radšej lokálnych dizajnérov, pri ktorých vieme, ako pracujú, snažiť sa recyklovať staré oblečenie, nenakupovať viac ako potrebujeme – to je zopár návodov, ako podporiť revolúciu. Čo okrem toho môže urobiť každý z nás v boji proti fast fashion?

Myslím, že základnou vecou každého z nás je zamyslieť sa nad sebou, nad svojím správaním a nad svojimi spotrebiteľskými zvyklosťami. Čo sa týka oblečenia, stačí otvoriť skriňu a znovuobjaviť svoj šatník a zistiť, či naozaj potrebujem nové kúsky alebo si vystačím s tým, čo mám. V súčasnosti máme všetci toho oblečenia naozaj tak veľa, že si vystačíme. Nespoliehala by som len na recyklovanie, v prvom rade by som znížila spotrebu, konzum – je to veľmi podstatné.

Nízka cena oblečenia dokáže ľahko prezradiť, v akých podmienkach vzniklo. Nemáte však pocit, že to občas platí aj opačne – že ceny niektorých módnych kúskov sú prehnane vysoké a nad finančné možnosti mnohých bežných ľudí? Ako sa v tom zorientovať?

V súčasnosti môže byť módny trh mätúci pre spotrebiteľa, lacnú módu vieme iste všetci špecifikovať. Čo sa týka drahších výrobkov, treba si aj tam dávať pozor, pretože drahé neznamená kvalitné alebo eticky vyrobené. Je to o informovanosti, človek sa musí aj samovzdelávať, zistiť si, ako to tá značka robí. Keď je to lokálny dizajnér, je jednoduché nakontaktovať sa s ním, pozrieť si jeho tvorbu, ako sa vyrába, za akých podmienok. Udržateľná móda je dostupnejšia, než si myslíme. Nehovorím o unikátnych špecifických kúskoch, aké vytváram ja.

Rozumiem, že tá cena je tam vyššia, ale sú aj bežné kúsky, ktoré sa vytvárajú lokálne z certifikovaných materiálov. Už aj na Slovensku sa viac a viac značiek začína na tieto veci orientovať, takže v tom nevidím zásadný problém. Ide o to, či sa ľuďom chce informovať a hlbšie sa pozrieť. Rovnako ako s potravinami, kedysi sme neriešili, čo jeme, len sme to jedli. Časom sa ľudia začali zamýšľať, čo kúpia, pozerajú, kde je čo vyrobené a ako. Rovnako je to s oblečením.

Práve sa skončil Fashion Revolution Week, ktorý bol nabitý zaujímavými akciami. Ktorá udalosť sa vám najviac vryla do pamäte?

Tých udalostí bolo viac. Výrazná bola kopa textilného odpadu na Námestí SNP, kde sme chceli ukázať, koľko sa na Slovensku vyhodí oblečenia každých 10 minút. Je to 460 kg. Veľmi zaujímavá bola diskusia v Novej Cvernovke, kde sme sa bavili o etickom prístupe v módnom dizajne. Preberali sme inováciu, motiváciu, ale aj copyright, duševné vlastníctvo a vykrádanie nápadov. Táto debata sa veľmi rozprúdila, a tak sme sa rozhodli, že v nej budeme pokračovať. Prišli aj mladí dizajnéri a študenti a je skvelé, že sa o to zaujímajú, na Slovensku je vykrádanie duševného vlastníctva bežná záležitosť, budeme sa v tejto téme angažovať a chceme zapojiť aj konkrétne právne poradenstvo.

Revolúcia sa však nekončí, práve naopak. Aké mate ešte plány v tomto smere?

Radi  by sme naše aktivity rozšírili a šírili informácie celoročne. Zakladáme občianske združenie a chceme ponúkať vzdelávacie aktivity pre školy, kde by sa stredoškoláci stretli s  problematikami, ktoré prináša módny priemysel a aké má dopady na sociálnu a environmentálnu sféru. Okrem toho plánujeme ďalšie akcie, napríklad 1. mája bude v Novej Cvernovke diskusia na tému Práca a textilný odpad a 5. mája budeme prednášať na konferencii Slovakia is Going Zero Waste. Bude sa tu preberať mnoho tém o živote bez odpadu na Slovensku, nebude chýbať mnoho zaujímavých rečníkov vrátane hlavnej tváre zero waste hnutia Bey Johnson. Budeme radi, keď sa k nám pridáte.

Téma udržateľnosti rezonuje nielen v módnom priemysle, ale aj v témach odpadu, kozmetiky, potravín, bývania a celkovo nášho každodenného správania. Má toto slovo miesto vo vašom živote aj mimo módy? Kde a ako sa prejavuje?

Téma udržateľnosti je pre mňa dôležitá, snažím sa vylepšovať svoj osobný prístup, snažím sa minimalizovať. Takisto sa snažím vylepšiť v stravovaní, kupujem prírodnú kozmetiku. Je to len o zmene vlastných návykov, človek síce občas prepadne svojim zvyklostiam, ale učí sa a napreduje. Neverím, že sa to dá stopercentne, ale ak sa každý z nás bude usilovať o minimalizáciu svojho odpadu, tak máme veľkú šancu.

Nedávno ste si v Bratislave otvorili ateliér – znamená to, že sa natrvalo vraciate na Slovensko?

Mám ateliér v Novej Cvernovke, aby som mala showroom a priestor, kde ma môžu zákazníčky navštíviť priamo v Bratislave, pretože naša dielňa je v Piešťanoch. Okrem toho je Nová Cvernovka úžasná komunita, kde cítim veľa podpory. Momentálne žijem medzi Slovenskom a Holandskom a snažím sa vybrať si to najlepšie z oboch svetov.

Aké sú vaše ďalšie sny a plány?

Rada by som sa viac venovala vzdelávaniu a osvete, veľmi ma to nadchlo aj v rámci Fashion Revolution. Myslím si, že na Slovensku je v tejto oblasti veľa práce. Čo sa týka značky, chcem pokračovať, no slovenský trh je úplne iný ako holandský, nechávam to plynúť. Človeku vždy prídu do cesty veci, ktoré sa majú stať. Mojím najväčším plánom je pokračovať v tom, čo robím teraz.