„Mečiar každého oje**l.“ Pravdu o „otcovi národa“ som našiel v krčme v Dolnej Porube, píše Pavel Knapko

Logická hádanka: Ak chceš na slovenskej dedine získať elementárnu vedomosť o miestnych pomeroch, teda, kto s kým, kde, ako a za koľko, do ktorej z „lokálnych“ inštitúcií zavítaš?

Poďme poporiadku: Obecný úrad treba navštíviť ešte za tónov kikiríkajúceho kohúta, pretože po obede, a aj poobede zachytiť starostu na úrade je často až olympijský výkon.

Ďalej máme kostol: V ňom určite nie je núdza na informácie, no problém je so „stránkovými“ dňami. Dedinské svätostánky skrátka nie sú otvorené nonstop 24 hodín, sedem dní v týždni.

So „stránkovými“ hodinami ale nemá problém víťaz „ankety“. Krčmárka väčšinou pustí informáciu, pretože vy za poctivú „seknutú“ desinu s borovičkou zase pustíte drahocenné euríčko a štamgasti už len z povahy svojich titulov sa otvorenej dišpute nebránia skrátka akosi prirodzene.

zdroj: TASR/Vladimír Benko

Výnimkou nie je ani Dolná Poruba, v okrese Trenčianske Teplice. Za bežných okolností by išlo o anonymnú dedinu, ale to len v prípade, ak by nešlo o „rajón otca národa“. Práve tu vieš totiž naraziť na Vladimíra Mečiara vo svojom prirodzenom prostredí, či už ako derie gumy na svojom Wrangleri po miestnych komunikáciách alebo v miestnej samoške dopĺňa základný „inventár“.

Minul som obecný úrad, pri kostole zabočil vľavo a obchod obišiel. Vo vzduchu visel vzdialený cingot prázdnych pollitrákov, ktorý lákal na „jedno spenené“ smädných pocestných. Krčma s honosným menom Furmanský dvor počas obeda hostila len hŕstku skalných.

Jedným z nich bol aj Peter, práve hypnotizoval zvyšok peny na vyprchanom Radegaste. Ak si mu položil otázku, odpovedal. Fajn vlastnosť. Otázka bola spolu s desinou na stole, Peťo si požmolil dolnú peru, a len tak mimochodom s kamenným pokojom pištoľníka utrúsil všeobjimajúcu pravdu o Vladimírovi Mečiarovi.  

Mečiarove 90-ky 

Ak sa opýtaš pamätníka 90. rokov na Slovensku, čo mu napadne pri spomienke na divoké deväťdesiatky, môže to byť práve: Televízia Markíza, Mikuláš Černák a Vladimír Mečiar. Teda zastúpenie novej éry popkultúry, novej kapitoly zločinu a názornej ukážky deformovania politického systému doslova údermi bývalého boxera.

Práve Mečiar si totiž rané Slovensko pomýlil s boxerským ringom a demokraciu postsocialistického strihu s boxerským vrecom. A čo veterána deväťdesiatok napadne práve v spojení s Mečiarom? Pravdepodobne: Únos syna Michala Kováča ml., vražda Róberta Remiáša či mečiarovské odpustky, známe aj ako amnestie. 

Kontroverzné odpustky

Iným v pamäti zostala napríklad Mečiarova pamätná parlamentná reč v súvislosti so závermi vyšetrovania práve ohľadom prípadu Róberta Remiáša. „Skutok sa nestal, to znamená žiadne ovplyvňovanie, objednávanie vraždy nebolo. Rozhodol o tom ten, ktorý je oprávnený rozhodnúť. Ostatní ste gágaji, táraji a pre mňa prďúsi,“ rozohnil sa Mečiar v roku 2006 v parlamentnom pléne. 

Ikonický Mečiarov prejav však súvisel už so spomínanými amnestiami, ktoré sa pre moderné Slovensko stali akousi nezacelenou jazvou či tŕňom v päte. Problémovým odpustkom dal Mečiar zelenú v roku 1998. Súviseli napríklad s prípadom únosu prezidentovho syna do Rakúska, ale aj s vraždou Róberta Remiáša.

Dlhodobo sa tak okolo amnestií vynáralo viacero iniciatív, ktoré sa snažili kontroverzné odpustky zrušiť. Tak sa ale nakoniec stalo až v roku 2017 po zmene ústavy. Zmietnuť amnestie zo stola sa tak podarilo až na ôsmy pokus. Hlasovanie by sa dalo nazvať historickým momentom aj preto, že koalícia s opozíciou „spojili sily“ a za stopku pre amnestie tak bolo až 112 zo 146 prítomných zákonodarcov.

Zrušenie amnestií tak znamenalo zrušenie premlčania skutkov, s ktorými súviseli. Vzbĺkla nádej, že spravodlivosť bude makať tak, ako má, a činy maskota divokých 90. Vladimíra Mečiara budú prešetrené tak, ako sa patrí. Najmä, ak ide o únos Michala Kováča ml., do ktorého sa mala zapojiť práve SIS v čase Mečiarovej vlády.

Tak, ako sa nádeje v spravodlivý proces rozhoreli, následne aj pohasli a stíhanie v súvislosti so zneužitím právomocí verejného činiteľa sa opätovne otvorilo, no v roku 2021 vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave trestné stíhanie zastavil.

zdroj: TASR/Michal Svítok

Bača Vlado

Mečiar je už roky spájaný s Trenčianskymi Teplicami, kde si našiel svoje útočisko dodnes v dobre známej vile Elektra. „Za medveďmi“ utekal ale do vrchov za neďalekou Dolnou Porubou.

Z Mečiara sa tak na staré kolená stal zemepán, pánko v baranici, ktorý pozerá zadumane do ohňa, vie oceniť poriadnu „chlapskú robotu“ a riadi sa všeobecnými múdrami ako za prácu čakaj plácu a keď fajčí hora, bude ráno pršať.

Spory s domácimi

Bača Vlado dokonca poskupoval pôdu, zasadil stromy a dokonca v lesoch zriadil pálenicu. Od nej to je, čo by si kameňom dohodil, k Mečiarovej chalupe, pri ktorej vyrástlo aj multifunkčné ihrisko. Nebol by to ale Mečiar, ak by si trochu „konfliktu v duši“ nepreniesol z veľkého ihriska vládnych roztržiek aj do lokálnych vôd Dolnej Poruby.

Práve pozemky posiate po dolnoporubianskych pastvinách sa stali jadrom sváru medzi Mečiarom a niektorými domácimi. Podľa Pravdy nebol Mečiar žiadny troškár a do majetkového portfólia si chcel poskupovať až 52-tisíc metrov štvorcových pozemkov. To nebolo po chuti práve niektorým miestnym a s Mečiarom sa o pozemky dokonca súdili.

zdroj: Startitup

Paranoja v Porube

„On sa tu moc neondie,“ odpovie Peťo na otázku, či Mečiara občas zazrie aj v dedine a uchlipne z piva. Vedľa krčmy s hukotom prejde pár školákov. Furmanský dvor zíva prázdnotou, stoly zatiaľ obsadili len štamgasti ako Peter. „Občas ide za starostom, a tam sa s ním hore vypráva,“ hodí očkom k neďalekému obecnému úradu.

Dôchodca sa o expremiéra príliš nezaujíma, berie ho ako súčasť chodu dediny, ekosystému. Ostro okomentuje súčasnú vládu, tú minulú, a do toho istého koša hodí aj tú budúcu. „Tu na dedinách si to človek veľmi nevšíma, akurát z televízie. Však keby v tej vláde aj Boh bol, tak čo,“ zafrfle si do pivnej peny. 

Prizná, že sa s Mečiarom pozná, dokonca bol aj u neho „hore“ nad dedinou na chalupe. Z Petra cítiť vyprchanú frustráciu, tú rokmi už zrejme nahradila akási letargia.

Mečiar v Porube nie je už žiadnou atrakciou, len súčasťou koloritu. Keď sa ale s miestnymi pustíš „o Vladovi“ do reči, akoby reagovali podľa rovnakého scenára. Vysvetľujem, že Mečiara nájsť v Porube či Tepliciach je naozaj oriešok, ozýva sa podobná odpoveď.

Či ide o krčmárku, dôchodcu Peťa či poštárku, ktorej „odišla“ žiarovka v svetlomete na aute, analýza je totožná: „Asi o vás vedel dopredu.“ Latentná atmosféra paranoje sa po Porube prevaľuje ako vyschnutý krík po westernovom mestečku. 

Všeobjímajúca pravda

O Mečiarovi sa už čo-to popísalo, analýzy, komentáre, dokumenty či televízne reportáže. Roky zapĺňal titulky novín, neskôr spravodajských portálov. S niekým je zadobre, ak mu ale niekto bagandžou stúpi na achilovku, je schopný oprášiť aj boxerský pravý hák. Ktovie, ako by reagoval na otázku: „Kde ste vzali na Elektru dnes?“ aj po rokoch mimo aktívnej politiky.

Peťo si odpije z piva. Keď sa reč dostane na lokálne konflikty domácich s Mečiarom, Peter len hodí plecami. Ak chcete vedieť pravdu o Mečiarovi, skočte do Poruby na Radegast. Pivo nie je bohviečo, ale možno tam stretnete Peťa. „No každého proste oje*al,“  povie vám. Ani nechce, aby ste mu vzali pivo. 

zdroj: Startitup/Dominik Bízik

Vladov odkaz

Peťo má pravdu. Platí to na celej čiare. A nielen ľudí v Dolnej Porube. Aj teba, mňa, všetkých. Zostala po ňom dekáda káuz, divokej privatizácie, bratania sa s mafiou a dekáda slobody s pachuťou uneseného štátu. Mečiar s eleganciou Houdiniho vykĺzol z osudového zovretia a postupne aj z okovov všeobecného záujmu.

Čas pomaly otupuje hrany a najmä historickú pamäť národa. Náckovia v parlamente by vedeli rozprávať. Gardistické uniformy v šatníku vymenili za obleky, hajlovanie za hlasovanie v pléne. Zabudlo sa na Tisa, zabudne sa aj na Mečiara. Z expremiéra bude už len bača s pálenicou.

Ten veľký chlapík, čo derie gumy na svojom Wrangleri. Decká poflakujúce sa vedľa múrika pri kostole zaujme fajný džíp. Šofér im už nie je ani povedomý a niekde nad Porubou a aj nad celým Slovenskom sa znáša Vladov odkaz prerozprávaný Peťom z Poruby: „Každého skrátka oje*al.“