Michal Meško: Desím sa dňa, keď budeme mať pocit, že sa už nič nedá zlepšiť

Ahoj, Michal. Na akých novinkách práve pracujete v Martinuse?

Aktuálne sa chystáme na nové kníhkupectvá, ktoré budeme tento rok otvárať. Vlani sme si uvedomili, že po siedmich rokoch bol rok 2016 prvým, keď sme neotvorili žiadne, preto nám to trochu chýbalo. Tento rok by to mali byť minimálne dve – prvý Martinus v Banskej Bystrici a druhý, väčší v Martine. 

Štatistiky hovoria o tom, že Martinus stále kontinuálne rastie. Ako sa vám minulý rok darilo z pohľadu rastu a tržieb?

Dôležité je práve slovo „kontinuálne“. Nikdy nám totiž nešlo o rast za každú cenu. Medziročný rast bol opäť okolo 20 percent. Súvisí to aj s čoraz väčším rozvojom našej českej divízie, kde nám internetový obchod pekne rastie. Darí sa nám aj na Slovensku, ale samozrejme to už nie sú stopercentné medziročné rasty ako kedysi. Pri našich číslach sa narobíme aj na desiatich percentách. 

Foto: websupport.sk

Práve český Martinus.cz nedávno oslávil piate výročie. Vedel by si porovnať vaše postavenie na trhu a knižný trh v Česku a na Slovensku?

Konkrétne čísla nezverejňujeme, ale už je to pre nás relevantná divízia, ktorá robí slušné čísla. Keď sme s českým Martinusom začínali, všetko sme si predstavovali „ako Hurvínek válku“. Vraveli sme si, že to, čo funguje na Slovensku, len preložíme do češtiny a všetko pôjde tak, ako sme si nakreslili. Samozrejme to tak nebolo a ešte teraz dobiehame naše vzletné plány na prvé dva roky. Zistili sme, že aj keď sme kedysi boli jednou krajinou, trh a ľudia sa v oboch štátoch líšia. Bestsellery sa ani zďaleka nestotožňujú, prekrývajú sa vždy len dve-tri knižky. Knižný trh je totiž veľmi lokálny. Napríklad taká kauza Gorila, ktorá na Slovensku valcovala kníhkupectvá, v Česku nefungovala. 

Kde sa český Martinus nachádza na pomyselnom rebríčku kníhkupectiev?

Na Slovensku ani v Česku bohužiaľ neexistujú transparentné rebríčky. Verím, že sme v top 5-ke alebo jej veľmi dýchame na krk. Určite nemáme takú pozíciu ako na Slovensku, čo je ale super, pretože musíme o to viac makať. 

Foto: instagram.com/Michal Meško

Boli ste jedným z prvých kníhkupectiev, ktoré začali predávať e-booky. Koľko percent z tržby dnes tvoria?

E-booky nám aktuálne prinášajú tržby v rádoch jednotiek percent. Z hľadiska celkových čísel je to stále maličký objem, no nie je ani zanedbateľný. Myslím si, že na slovenskom knižnom trhu budú tento rok tvoriť asi jedno percento objemu. Paradoxne sú však e-booky jedným z našich najrýchlejšie rastúcich prvkov. 

Pred niekoľkými rokmi sa vravelo, že nastane e-booková revolúcia, no nestalo sa tak. Čo podľa teba brzí tento „technologický pokrok“?

Kniha je nesmierne sofistikovaný vynález. Sám stále preferujem čítanie papierových kníh. Zároveň som však aj vášnivým „elektronickým čitateľom“, najmä na dovolenkách alebo večer, keď nechcem ostatných rušiť svetlom. Čítačku si vieš dať jednoducho do tašky a môžeš v nej mať aj sto kníh. Oba tieto nosiče majú svoje výhody, no ukazuje sa, že kniha ľuďom stále vytvára pocit akejsi hmotnej hodnoty. Papierové a elektronické knihy si však navzájom pomáhajú – papierové zostávajú stabilné a elektronické sú akýsi bonus.

E-booky sú dosť asociované s Amazonom, ktorý je ich najúspešnejším predajcom. Bol pre Martinus niekedy Amazon inšpiráciou?

Keď sme v roku 2000 začínali, nebolo ešte veľa internetových obchodov ani kníhkupectiev. Amazon, rovnako ako Barnes & Noble, ale aj slovenský Dunaj a česká Vltava, boli našimi vzormi. Učili sme sa od nich ako „od veľkých chlapcov“ a v mnohom sme sa inšpirovali. 

Foto: facebook.com/Martinus.sk

Narozdiel od Amazonu ste sa však od kníh nikdy nevzdialili…

Pomerne intenzívne sme nad tým rozmýšľali okolo roku 2005, keď sme boli na križovatke, či chceme byť viac internetovým obchodom alebo kníhkupectvom. Vtedy sa to ponúkalo, pretože sme už boli rozbehnutí a internetových obchodov nebolo veľa. Mohli sme zaplniť medzeru na trhu a predávať všetko od kosačiek po pracie prášky. Nakoniec prevážil fakt, že sme vyrástli z kníhkupcov a náš e-shop nevznikol preto, lebo to bolo sexy, ale preto, aby sme zákazníkom poskytli širšiu ponuku a obslúžili aj ľudí mimo Martina.  

Ako toto rozhodnutie vnímaš s odstupom času?

Keď sme sa rozhodli byť internetovým kníhkupectvom, mnohé nám to uľahčilo. Spätne si spomínam, ako nám spadol kameň zo srdca. Nemuseli sme sa na nič hrať ani rozmýšľať, ku komu hovoríme – vedeli sme, že hovoríme k ľuďom ako my, ktorí milujú knihy. Zároveň sme neskôr mohli začať otvárať kamenné kníhkupectvá, a nie showroomy či výdajne. Mohli sme začať robiť kampane, ako Knižní hrdinovia či Knižná šifra, a nie práčková šifra. Samozrejme to neznamená, že keby sme sa vtedy rozhodli inak, nemohli by sme dnes byť 10-krát väčší. Nikdy sme však toto rozhodnutie neoľutovali. 

Foto: facebook.com/Martinus.sk

Vyvrátili ste tiež predpovede, že kamenné kníhkupectvá vymrú. Naopak stále otvárate nové a nové…

Po bitke je každý generál a možno to teraz vyzerá vizionársky, že sme v roku 2009 začali otvárať kamenné kníhkupectvá a zaviedli osobné odbery z e-shopov. Toto všetko je dnes veľkým „buzzwordom“ biznis konferencií, propaguje sa stieranie hraníc medzi online-om a offline-om. My sme to nevedomky robili prakticky od začiatku. Jednoducho nám to dávalo zmysel. 

Kamenné predajne sme otvárali preto, lebo nám chýbal kontakt s ľuďmi a chceli sme mať priestor, kam budú môcť zákazníci prísť na besedu s autorom, či si len polistovať v knihách. Po otvorení Martinusu na Obchodnej sa vlak rozbehol a my sme zistili, že nás to baví a stále sa máme čo učiť. Práve tak môžeme byť každý rok úspešnejší. Dnes máme deväť kamenných kníhkupectiev a v horizonte najbližších rokov ich môže byť 14 – 15. Tvoria viac ako tretinu nášho celkového obratu a jedného dňa sa to môže dostať až na polovicu.

Foto: facebookc.com/facebook.com/FOXFORD

Ako do konceptu kamenných kníhkupectiev zapadali kaviarne Foxford?

Keďže sme sa chceli stretávať s ľuďmi, uvedomili sme si, že je dobré mať aj príjemný priestor, kde by si ľudia mohli sadnúť na besede s autorom. Zároveň sme videli koncept kníhkupectiev s kaviarňami, ktorý fungoval v zahraničí a už aj na Slovensku. Toto spojenie sa nám páčilo, ale niečo nám tam chýbalo. Kaviareň bola od kníhkupectva často oddelená drôtikom, niekedy zároveň s nápisom „nevynášať nápoje“. Bol to priestor mimo priestor.

Keď sme preto otvárali Martinus s kaviarňou Foxford na Obchodnej, snažili sme sa postaviť medzi nimi čo najmenej bariér, aby sa neoddeľovali, ale dopĺňali. Zbožňujem, keď sedím v kaviarni a všade vidím knihy. Rovnako aj to, keď prídem ráno do prázdneho kníhkupectva a v pozadí počujem espresso stroj a cinkanie pohárov. Tie dve veci si navzájom vlievajú obrovský život. Má to pre nás veľký zmysel, či už biznisový alebo emočný. 

Keď si v Martinuse začínal, mal si priestor na kreatívne nápady. Ako je to dnes, keď kníhkupectvu šéfuješ?

To môžem našťastie dodnes. Asi sa treba spýtať kolegov, aký „neobľúbený“ rypálek som (smiech). Mojou výhodou je, že môžem lietať ako včielka z jedného miesta na druhé a všade trochu rypnúť. Robím v podstate všetko a nič, baví ma zúčastňovať sa na rôznych procesoch a prispievať svojimi nápadmi. Kolegovia ma preto občas preventívne nezavolajú, aby som im do toho nekecal. (smiech) Mne to ale nevadí, pretože v drvivej väčšine prípadov vzniknú perfektné veci a ja len prídem na hotové.

Foto: facebook.com/Slovensko.Digital

O tebe je známe, že si chcel ako mladý odísť študovať do USA, ale nepodarilo sa ti to. Je tvoja podpora iniciatív ako Progresívne Slovensko či Slovensko Digital motivovaná tým, že chceš, aby mladí nemuseli utekať do zahraničia?

Je prirodzenou túžbou každého človeka, aby sa mal on aj ostatní lepšie. Zároveň však chcem veriť, že sa nikdy nebudeme mať tak dobre, aby sme nevideli aspoň malý priestor pre zmenu. Desím sa dňa, keď bude mať niekto v Martinuse pocit, že už sa nedá nič zlepšiť. Podobne je to aj s krajinou. Do USA som chcel ísť preto, lebo som začal veľmi citlivo vnímať politickú situáciu na Slovensku. V tom čase tu bol mečiarizmus a ja som mal pocit, že je to tu stratené. To, že som tu zostal, mi však veľmi pomohlo, pretože som videl, že aj z takého marazmu sa dá vyhrabať. Teraz mám opäť pocit, že už relatívne dlhý čas sa držíme na spodnej strane sínusoidy a mali by sme sa začať hýbať hore. 

Progresívne Slovensko otvorene podporuješ. Je možné, že by si sa v budúcnosti zapojil aktívnejšie?

Zatiaľ to neplánujem. Vnímam túto aktivitu relatívne dlho, pretože sa s mnohými zaangažovanými poznáme dlhé roky. Nie som však vo fáze, keď by som sa mohol zapojiť aktívne, preto sa snažím pomôcť svojou troškou. Ľudia z Progresívneho Slovenska sú mi hodnotovo veľmi blízki, preto by som bol rád, ak by sa im podarilo posunúť krajinu vpred. 

Foto: facebook.com/Michal Truban

V jednom rozhovore si povedal, že pozitívne veci sa dajú robiť aj zdola. Stále tomu veríš?

Každá jedna drobnosť zdola má potenciál niečo zmeniť, otázka je, ako veľmi. Je veľa vecí, ktoré nás v každodennom živote štvú a politici ich nevyriešia. Nedajú do zákona, že predavačka v obchode sa na teba má usmievať. Ďalšia vec sú potom systémové zmeny, ktoré zdola nedokážeš spraviť. Predstavme si, že by sa naša krajina zmenila z tej, v ktorej sa tvárime, že z kopy uhlia neubúda oveľa viac, než všetci spolu spálime, pretože si niekto ešte berie bokom, na takú, v ktorej zdroje investujeme do riešenia problémov. To môžeme robiť na systémovej úrovni a okrem toho na seba môžeme byť ako ľudia lepší.

Do PS sa zapojili viacerí úspešní ľudia zo sveta biznisu. Majú podľa teba akúsi spoločenskú zodpovednosť, kvôli ktorej by mali pretaviť svoj vplyv aj do verejných vecí?

Už to, že niekto pomáha vytvárať pracovné miesta, je dôležité. Nie je to povinnosť, ale rozhodnutie každého človeka, a v mnohých to prirodzene dozrie. Uvedomia si, prečo sú úspešní a že existuje spôsob, ako niečo odovzdať ďalej. Paradoxné je, že mnohí z ľudí, ktorí sa snažia na Slovensku niečo úprimne zmeniť, by svoje rodiny dokázali bez problémov zabezpečiť. Majú dosť peňazí na to, aby ich poslali do elitných škôl a zabezpečili im najlepšiu zdravotnú starostlivosť. Mohli by bez problémov žiť vo svojej bubline. Chcú však žiť v spoločenstve ľudí, a nechcú svoje deti pripraviť na to, že keď sa raz dostanú do reálneho sveta, tak ich prefacká. Preto sú motivovaní pomáhať zlepšovať krajinu pre všetkých.

Keď hovoríme o biznise, ty sám sa často pohybuješ v startupovom svete. Ako vnímaš nové nápady a projekty, ktoré tu vznikajú?

Je to maličký, rodiaci sa ekosystém, ktorý postupne kvasí. Zároveň je tu aj generácia startupistov, pre ktorých je to viac životný štýl a sexy nálepka, ako reálna snaha niečo urobiť. Máme tu zopár šikovných projektov, veľmi sa teším zo Startup Awards, ktorí sa posunuli z nadšeneckej akcie na podujatie, na ktoré sa chodí pozrieť prezident a prezentujú sa tam projekty s nadregionálnym potenciálom. Zrejme nikdy nebudeme Silicon Valley, ale svojou troškou vieme prispieť k tomu, aby tu vzniklo zopár ďalších Esetov, Pixelov, Sygicov či Slidov.

Foto: instagram.com/Michal Meško/ blog.martinus.sk

Máš medzi nimi svojho favorita?

Určite Slido, ktoré vnímam od prvého momentu na Startup weekende. Podrobne som sledoval ich výkon a klobúk dole Peťovi a jeho tímu. Prešli si celou startupovou klasikou vrátane pivotov a investorov, zažili aj chvíle, keď rozmýšľali, či má zmysel pokračovať. Verím, že už prešli prvou fázou filtra a sú na rastúcej trajektórii. 

Okrem iného si nadšený športovec, pravidelne beháš. Ako ti beh pomáha v živote a biznise?

Pri slove športovec by sa môj niekdajší učiteľ telesnej schuti zasmial. Ale áno, v porovnaní s tým, aký „zemiak“ som bol v škole, som dnes svetová hviezda. Posledných 4-5 rokov behám pravidelne a vidím na sebe, že keď týždeň vynechám, mám zlú náladu a som bez energie. Stačí mi obuť si topánky, zabehnúť 5 km a som ako vymenený. Verím, že to má aj zdravotný efekt, môj otec vždy hovoril, že telu treba dávať toľko, koľko od neho vyžaduješ. Beh pomáha aj sociálnej aktivite, pretože bežcov je dnes veľmi veľa, s martinusákmi máme navyše bežeckú skupinu Mrcina.

Takže vedieš úspešný Martinus, stíhaš behať, okrem toho si aj manžel a otec. Zrejme máš skvelý time management…

Myslím si, že nikto nie je stopercentne spokojný s tým, ako jednotlivé veci zvláda. Nemám žiaden tip, sám v tom niekedy plávam a treba ma trochu prefackať a pripomenúť mi priority. Dôležité je neustále hľadať ten jemný balanc, aby ani jedno netrpelo príliš. 

Foto: facebook.com/Michal Meško

Čítajte viac z kategórie: Rozhovory