Michal Meško: Na Slo­ven­sku po­znám ma­ličké vy­da­va­teľ­stvo, ktoré malo na stole Har­ryho Po­ttera a ne­zob­rali to

Michal Meško prišiel do Martinusu ako stredoškolák a dnes je z neho jeden z najúspešnejších CEO na Slovensku. O získaní svojho ocenenia Manažér roka na svojom Facebooku napísal:

„Včera sa podarila celkom milá vec. Získal som ocenenie TREND TOP Manažér roka 2018. Keď som sa dozvedel o nominácii do užšieho výberu, pomyslel som si, že to nie je úplne dobrý nápad. Druhýkrát som si to pomyslel, keď som si mal včera uviazať kravatu, čo teda nie je úplne moja disciplína. Nakoniec som na pódiu stál s perfektnou kravatou. No to iba vďaka tomu, že mi ju uviazala moja Andy. A rovnako je to s touto cenou. Včera som ju mohol držať iba preto, že Martinus držia stovky skvelých ľudí.

Oni vedia celý príbeh lepšie ako ktokoľvek iný. Oni vedia to, čo hlasujúci v anketách netušia. Že od dokonalého manažéra mám neraz veľmi ďaleko. Oni poznajú moje dobré dni, moje blbé dni. Oni presne vedia, v ktorých veciach mi to hádam ide, no ešte lepšie vedia, v čom nie som dobrý, a že je aj pár oblastí, kde úplne prepadám. A oni ma držia.“ Je to skromný, mladý a veľmi ambiciózny líder, s ktorým sa nám len nedávno podarilo urobiť parádny rozhovor.

 

Pozrite si tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Michal Mesko (@michalmesko), 7 Nov 2018 o 5:29 PST

Nerozprávali sme sa o pú­ta­vom prí­behu Mar­ti­nusu, ktorý už ur­čite každý fa­nú­šik Star­ti­tup a úspeš­ných pod­ni­ka­te­ľov na Slo­ven­sku po­zná (pri­po­meň si ho na­prí­klad TU). Reč bola o kni­hách a ako to sám Mi­chal na­zval, kniž­nom svete u nás. Prí­jemné čí­ta­nie.

Svet vy­da­va­teľs­tiev u nás má väč­ších a aj men­ších hrá­čov, skúsme si ich za­ra­diť.

Slo­ven­sko ako také je z hľa­diska veľ­kosti trhu re­la­tívne ma­lým hrá­čom a od­ha­duje sa nie­kde na úrovni 90 – 100 mi­li­ó­nov eur ročne, čo je v prí­pade jed­nej ceny knihy za­ok­rúh­le­nej na­prí­klad na 10 eur pri­bližne 10 mi­li­ó­nov pre­da­ných kníh. Z toho vy­plýva, že tu ne­máme množ­stvo veľ­kých vy­da­va­te­ľov. Me­dzi tých naj­väč­ších patrí Ikar, Slo­vart, Al­bat­ros Group so svo­jimi viacerými vydavateľskými znač­kami. Po­tom je tu mnoho menších, ktoré ro­bia aj zau­jí­mavé knihy, aj do­kážu mať cel­kom zau­jí­mavé best­sel­lery. Napríklad Tat­ran, Pre­me­dia, Ab­synt ide pekne do­predu, Ma­ren­čin.

Majú v najb­liž­šej dobe šancu do­be­hnúť svo­jich veľ­kých kon­ku­ren­tov?

Ne­mys­lím si. Ne­mys­lím si, že túto veľkú trojku, ktorá vy­dáva stovky ti­tu­lov ročne, majú šancu do­be­hnúť, ale ne­mys­lím si ani, že by mali ne­jakú veľkú am­bí­ciu tak uro­biť. Najmä kvôli tomu, že tie veľké vy­da­va­teľ­stvá sú na­ozaj pl­no­for­má­tové. Zna­mená to, že vy­dá­vajú všetko od en­cyk­lo­pé­dií cez po­é­ziu, kla­sickú be­let­riu a do ne­ja­kej miery aj od­borné veci. Ikar a Al­bat­ros majú na­vyše vlastné „podz­načky“ a zá­ro­veň sku­pujú ďal­šie vy­da­va­teľ­stvá, čím ešte viac roz­ši­rujú svoje port­fó­lio a upev­ňujú svoju po­zí­ciu na trhu.

Tie os­tatné, na­zvime ich stredne veľké vy­da­va­teľ­stvá, majú často svoj užší zá­ber. Buď sa sna­žia za­me­ria­vať na knihy síce rôz­neho ob­sa­ho­vého za­me­ra­nia, ale všetko s am­bí­ciou, aby to boli na­ozaj best­sel­lery. Na­prí­klad Tat­ran sa za po­sledné roky veľmi sú­stre­dil na túto stra­té­giu a mys­lím, že im to cel­kom vy­chá­dza. Alebo spo­mí­naný Ab­synt. Je veľmi dobrý prí­klad, kde si už pri vzniku vy­da­va­teľ­stva po­ve­dali, že chcú ísť sme­rom non-fic­tion, re­por­táž­nej li­te­ra­túry a tomu prí­buz­ných vecí a mys­lím, že to ro­bia vy­ni­ka­júco, že im to veľmi dobre vy­chá­dza.

Exis­tuje v kniž­nom svete po­jem ako he­ad­hun­ter? Ako sa vy­da­va­teľ­stvá do­zve­dajú o ši­kov­ných, kva­lit­ných au­to­roch?

Asi by tieto otázky bolo lep­šie sme­ro­vať na nie­kto­rého z vy­da­va­te­ľov, takže sa ospra­vedl­ňu­jem, ak ne­po­viem všetko presne a správne, pre­tože to vy­da­va­teľ­ské mám len spro­stred­ko­vané (úsmev). Po­kiaľ viem, čím väčší vy­da­va­teľ, tým viac ru­ko­pi­sov do­stáva a možno te­raz len stre­lím, no mys­lím si, že sú to de­siatky týž­denne. V kniž­nom svete sa ho­vorí, že keby nie­kto ve­del po­ve­dať, že tento au­tor sa chytí a toto bude best­sel­ler, tak je to s pre­hľa­dom na­jús­peš­nej­šie vy­da­va­teľ­stvo nie len na Slo­ven­sku, ale ce­lo­sve­tovo.

A preto to možno ne­rád vo­lám len trh, pre­tože je to živý pre­po­jený or­ga­niz­mus. Je zvláštne a zá­ro­veň krásne, že ne­viete vo­pred od­had­núť, čo sa chytí. Môžu byť au­tori, ktorí sú me­diálne známi a majú všetky pred­po­klady na to, aby ich dielo bolo úspešné. Po­tom ich knižka vy­jde a až tak sa ne­pre­dáva. Na­opak môže sa zísť šťastná zhoda okol­ností a člo­vek, pre kto­rého je to prvá kniha, vy­tvorí best­sel­ler. Ni­kdy pred­tým ne­pí­sal, ale zíde sa so správ­nym vy­da­va­te­ľom, ktorý ho správne na­sme­ruje a po­môže mu vy­kre­sať niečo skvelé.

Aj Ro­wlin­gová, ktorá sa chcela od­pú­tať od Har­ryho Po­ttera, mala mať všetky pred­po­klady byť úspešná so svo­jou kni­hou Prázdne miesto – veď kto už by mo­hol viac pre­dá­vať než meno Ro­wlin­gová, no tá kniha bola z hľadiska predajnosti oproti očakávaniam veľ­kým skla­da­ním. Takže aj toto je pekný prí­klad, ktorý ilus­truje, že autor môže byť aj su­per známy a kniha sa ne­musí po­da­riť.

Fun­guje to však aj na­opak. Na Slo­ven­sku po­znám ma­ličké vy­da­va­teľ­stvo, ktoré malo na stole Har­ryho Po­ttera a ne­zob­rali to, pre­tože ne­mali pe­niaze alebo si skrátka po­ve­dali, že nie, až to na­ko­niec zo­bral Ikar. A netýka sa to len Slovenska – práve Harryho Potter pôvodne odmietlo aj viacero britských vydavateľstiev. Ta­kisto je tu Evita, ktorá na­pí­sala svoju prvú knihu a z vy­da­va­teľs­tiev, ktoré oslo­vila, ju ni­kto nech­cel vy­dať, tak sa jed­no­du­cho na­štvala, po­ve­dala si, že ona tomu verí a stalo sa z toho vy­da­va­teľ­stvo, ktoré bolo svojho času v danom seg­mente jednotkou.

Roz­umiem. Celé fun­go­va­nie vy­da­va­teľs­tiev však ale nie je len o kni­hách. Tak ako vy nie ste len kníh­ku­pec­tvo, ale máte aj iné ak­ti­vity, kto­rými svoj brand pod­po­ru­jete. Čo to na­prí­klad je? Ako sa do­stá­vajú pod kožu či­ta­te­ľom?

Nuž, ne­na­padá ma nič také, čo by bolo nám po­dobné – na­prí­klad my máme kníh­ku­pec­tvo a aj ka­viarne, čo je na prvý po­hľad úplne iný biz­nis. Sa­moz­rejme na to, aby vy­da­va­teľ­stvá po­má­hali svo­jim au­to­rom, svo­jim kni­hám, čo je teda jed­nou z ich kľú­čo­vých úloh, tak sa­moz­rejme ro­bia iné ak­ti­vity – knižné ka­ta­lógy, an­ga­žujú svojich autorov do rôz­nych besied, rozhovorov v médiách, do­stá­vajú ich do kníh­ku­pec­tiev.

Jed­nou zo zau­jí­ma­vých vecí je pro­jekt Mám ta­lent jed­ného z vy­da­va­teľs­tiev. Je to por­tál pre za­čí­na­jú­cich au­to­rov, kde môžu publikovať svoje veci a získať na ne spätnú väzbu. Je to prí­klad zau­jí­ma­vého typu ak­ti­vity, ktorá síce nie je priamo vy­da­va­teľ­ská, ale je to presne je­den z tých spô­so­bov, ako sa au­tor a vydavateľstvo môžu nájsť. Priamo z toho projektu vzišlo via­cero kni­žiek.

Keď sme ho­vo­rili o tom, ako hľa­dajú vy­da­va­teľ­stvá svo­jich au­to­rov, prav­de­po­dobne aj naši či­ta­te­lia oča­ká­vali, že je to práve tak, že am­bi­ci­ózni au­tori sami po­sie­lajú svoje ru­ko­pisy vy­da­va­te­ľom, hoci aj mi­ni­málne kvôli tomu, aby zís­kali fe­ed­back. Ako sa ale vy­da­va­teľ­stvo do­stane k za­hra­nič­nému au­to­rovi?

Ke­dysi sa cho­dilo na za­hra­ničné veľ­trhy do Frank­furtu, do Lon­dýna a po­dobne. Jedna hala bola vy­sta­vo­va­cia a druhé po­scho­die bolo ve­no­vané pod­pi­so­va­niu. To boli vy­slo­vene kon­trak­tačné veľ­trhy, ktoré si ne­pred­sta­víme na­prí­klad ako našu Bib­li­otéku, ale stretla sa tu vy­da­va­teľ­ská špička z ce­lého sveta a všetko sa to mlelo (úsmev). Ku­po­vali sa tu práva, li­ci­to­valo sa. Mys­lím, že dnes to už fun­guje viac on­line, čiže nie pár­krát do roka, ale každý väčší au­tor alebo vy­da­va­teľ­stvo, majú svo­jich agen­tov, ktorí ich za­stu­pujú a naše vy­da­va­teľ­stvá majú ta­kisto dosť silnú sieť kon­tak­tov. V prí­pade pre­doš­lej spo­lu­práce sa na ňu len nad­viaže, ale v prí­pade väč­ších au­to­rov sa ich li­cen­cie dra­žia.

Ke­dysi to bolo tak, že bola kniha, ktorá už vy­šla v za­hra­ničí, mala tam úspech a až po­tom sa do­stala sem. Dnes to už fun­guje inak. Au­tor, a pri­tom vô­bec ne­musí byť známy, ide na­pí­sať knihu, ktorá síce ešte ne­vyšla, ale rovno po­ve­dzte, koľko za ňu za­pla­títe. Je to veľmi de­li­kátna hra a nie­kedy sú tie sumy na­ozaj enormné. Aj na slo­ven­ský trh tie naj­sil­nej­šie mená po­skytnú práva na slo­ven­ský pre­klad, vy­da­nie, za stredné až vyš­šie de­siatky ti­síc eur.

Spo­me­nuli sme po­jem kon­trak­tačné trhy.

Mys­lím, že je to už skôr taký his­to­rický, ro­man­tický ná­zov. Na­prí­klad vy­da­va­teľ­stvo Slo­vart ich za­viedlo strašne dávno. Dnes knižný trh fun­guje úplne inak, všetko sa to­tižto deje prie­bežne. Ke­dysi, a to si ešte ja ako štu­dent, ktorý pri­šiel v Mar­tine za San­tu­sov­cami do Mar­ti­nusu, pa­mä­tám, že každý deň cho­dili do kníh­ku­pec­tva iní vydavatelia a dis­tri­bú­tori. Prišli s veľ­kou do­dáv­kou, v kto­rej mali svoje malé kníh­ku­pec­tvo. Boli to vlastne ob­cho­ďáci, ktorí po­nú­kali množ­stvo to­varu a cit kníh­kupca tu bol kľú­čový.

Dnes sa to po­su­nulo do ro­viny, kedy je cit do veľ­kej miery ve­dený vý­poč­tami, šta­tis­ti­kami a al­go­rit­mami, ale aj my sami vi­díme, že sa to nedá sto­per­cen­tne na­hra­diť. V tomto ohľade našu prácu nepovažujem za „data dri­ven“ (rozhodovanie čisto podľa čísel), ale skôr „data as­sis­ted“ (čísla majú poradnú úlohu k vlastnému názoru a intuícii). Mys­lím si, že v ži­vote ne­fun­guje, že po­čí­tač mi niečo po­vie a ja to tak skrátka spra­vím, a pri kni­hách vonkoncom nie. Veľmi však fun­guje kom­bi­ná­cia člo­vek a po­čí­tač. Prí­stroj človeku po­vie, že má ob­jed­nať 50 ku­sov, ale podľa ná­zoru kníhkupca sa už knihe tak ne­bude da­riť alebo na­opak po­čí­tač niečo na jeho vkus pod­cení, tak kníhkupec počet upraví.

Po­jem kon­trak­tačné dni, aby som sa vrá­til späť k otázke, vznikli ako pro­jekt vy­da­va­teľ­stva Slo­vart v pred­via­noč­nom ob­dobí ke­dysi veľmi dávno. Tu sa vy­slo­vene pod­pi­so­vali ob­jed­návky na via­nočnú se­zónu, takže sem cho­dili kníh­kupci z ce­lého Slo­ven­ska  a po­ze­rali, čo Slo­vart pripravuje a ten zas podľa toho ve­del, koľko čoho vy­tla­čiť.

Je aj u nás niečo ako roz­diel v re­gi­ó­noch? Mar­ti­nus ne­máte len na zá­pade Slo­ven­ska, ale po ce­lej kra­jine.

Uvie­dol by som dve ka­te­gó­rie. Na­prí­klad Do­mi­nik Dán sa pre­dáva rov­nako tam aj tam. Keď vy­chá­dza jeho nová kniha, bude prav­de­po­dobne jed­not­kou v Bra­ti­slave, Ko­ši­ciach aj Lu­čenci. Čo ale býva roz­dielne…V Nitre sme mali nejaký čas najp­re­dá­va­nej­šiu knihu Zo­bor, ktorá bola vy­slo­vene spätá s touto lo­ka­li­tou. Ak sme z nej pre prí­klad pre­dali 100 ku­sov, tak asi 95 v Nitre. Aj na kni­hách teda vidno, čím ten re­gión žije a akú má kul­túru. Nie je to však o tom, že ak voj­dete do kníh­ku­pec­tva v Ko­ši­ciach a tu na zá­pade, tak akoby ste vošli do iného sveta. Po­pu­la­rita kníh sa však stále jemne môže od­li­šo­vať.

To je zau­jí­mavé. Ako sme na za­čiatku ho­vo­rili, že náš slo­ven­ský trh nie je taký veľký a tiež sú tu už vi­di­teľné roz­diely, tak ako je to na iných, tr­hoch, na­prí­klad v Ame­rike.

A tu sa dá pekne pre­mos­tiť. Na­prí­klad Mar­ti­nus je aj v Česku a hoci si stále ho­vo­ríme, že sme si blízki, v rámci reb­ríč­kov ob­ľú­be­nosti náj­deme len pár spo­loč­ných kníh. Každá kra­jina žije nie­čím iným, inými prí­behmi a kau­zami a to, čo sa v reb­ríč­koch pre­krýva, sú možno za­hra­ničné fe­no­mény. Ne­raz sa stane, že to, čo je veľmi úspešné v Česku, sa len pre­loží do slo­ven­činy a nemá to ani zďa­leka po­dobný ohlas či na­opak.

S tým sú­visí aj moja ďal­šia otázka. Je slo­ven­ský či­ta­teľ zvyk­nutý čí­tať v češ­tine, ne­skôr aj an­glič­tine?

Dl­ho­dobo sle­du­jeme, že pre­daj čes­kých kníh u nás tvorí 20 – 25 % všet­kého pre­daja na Slo­ven­sku, čo je dosť vy­soké číslo a bolo ešte o niečo vyš­šie. Pre český trh je to veľká vý­hoda v tom, že ok­rem svojho 10-mi­li­ó­no­vého trhu tu majú ešte ďalší, 5-mi­li­ó­nový. Českí vy­da­va­te­lia sú teda v lep­šej po­zí­cii z hľa­diska toho, čo si môžu do­vo­liť vy­dať, v akých ob­je­moch a tak ďa­lej.

Ob­rov­ská vý­hoda Slo­ven­ska, ktorú si nie­kedy až ne­uve­do­mu­jeme je, že máme ne­uve­ri­teľne veľa kníh v do­má­cej reči, ak za ňu ok­rem slo­ven­činy po­va­žu­jeme aj češ­tinu. Zna­mená to pre či­ta­teľa mož­nosť vy­be­rať si ešte aj z kníh na čes­kom trhu, ktorý je omnoho väčší. Českí čitatelia z niečoho takého ne­pro­fi­tujú, pre­tože pre Če­chov čí­tať po slo­ven­sky už nie je také prirodzené. Ale áno, aj naša mlad­šia ge­ne­rá­cia už môže mať prob­lém s čí­ta­ním v češ­tine. Ne­vy­ras­tali to­tižto ešte na­prí­klad ako ja, s čes­koslovenskou te­le­ví­ziou či roz­hla­som.

Čo sa týka an­glič­tiny, tak tá je dl­ho­dobo na vzo­stupe. Pri­búda teda ľudí, ktorí čí­tajú v ori­gi­náli a opäť si mys­lím, že to sú­visí s tým, že dnešná ge­ne­rá­cia je viac a viac gra­motná as­poň v jed­nom cu­dzom ja­zyku, a preto siahnu po kni­hách v an­glic­kom ori­gi­náli skôr, než stihne vy­jsť v pre­klade. Na druhú stranu, ba­víme sa o jed­not­kách per­cent spomedzi všetkých predaných kníh na Slo­ven­sku.

Ne­trpí slo­ven­ský vy­da­va­teľ tým, že keď vy­chá­dza kniha najprv v češ­tine, vrhne sa po nej či­ta­teľ skôr, než vy­jde v slo­ven­čine a po­tom už slo­ven­ský pre­klad vô­bec ne­pot­re­buje?

Deje sa to už stále me­nej. Aj práve kvôli tomu, o čom sme ho­vo­rili pred chví­ľou, že slo­ven­ský či­ta­teľ si už tú knihu v češ­tine tak ne­užije ako na­prí­klad star­šia ge­ne­rá­cia. Zá­ro­veň si toto slo­ven­skí vy­da­va­te­lia uve­do­mujú a ro­bia všetko preto, aby ti­tul na Slo­ven­sku vy­šiel o niečo skôr než v Česku alebo mi­ni­málne vo veľmi blíz­kom ter­míne. A toto sa deje po­merne často. Pa­mä­tám si veľa si­tu­ácií, kedy sve­tové best­sel­lery vy­šli na Slo­ven­sku aj o pol­roka skôr než u na­šich su­se­dov. Pár dní ani týž­deň by ne­roz­ho­do­val vô­bec, ale šesť me­sia­cov, to už áno.

Ako dlho vo­pred vie či­ta­teľ či vy­da­va­teľ o tom, že daný au­tor vy­dáva novú knihu?

Pri veľ­kých me­nách sa zvy­čajne o tom vie aj viac ako rok. Za­hra­ničný agent má tak mož­nosť li­ci­to­vať a po­dobne.

Keď sme ho­vo­rili o ja­zy­koch… s nimi sa mi spá­jajú e-knihy. Mnoho či­ta­te­ľov na ne pre­sed­láva. Vší­mate si to vy ako pre­dajca?

E-knihy na slovenskom trhu dlhodobo pekne rastú, aj tento rok ešte v desiatkach percent medziročne. Stále je to však rast z ma­lých čí­sel, za­tiaľ čo trh kla­sic­kej knihy je už nie­koľko ro­kov veľmi sta­bilný. Ob­jem e-kníh, ktoré sa tu ročne pre­dajú, tvo­ria len 1 – 2 % zo všet­kých pre­da­ných kníh za to ob­do­bie. V Ame­rike do­konca v po­sled­ných ro­koch na­stali po­klesy. O tom, čím je to spô­so­bené mô­žeme dis­ku­to­vať. Nie je to ani tak, že o tie 2 % sa zníži pre­daj pa­pie­ro­vých kníh. E-knihy sú skôr do­pl­n­kom k papierovej knihe. My sme za­čí­nali asi so stov­kou e-kníh a dnes ich máme v po­nuke okolo 15 000.

S tým sa spája aj téma on­line pre­daja vs. ka­menné ob­chody. Keď sme my za­čali ot­vá­rať ka­menné kníh­ku­pec­tvá, ľu­dia ne­chá­pali, prečo to ro­bíme. Bol to rok 2009 a kríza za­čí­nala kvit­núť. Dnes sa to dá chá­pať ako akýsi vi­zi­onár­sky plán, veď aj Ama­zon dnes ot­vára ka­menné kníh­ku­pec­tvá a je teda možné ozna­čiť to za správne roz­hod­nu­tie. Dô­vod bol však úplne jed­no­du­chý. Na in­ter­nete sme ohromne na­rástli a mi­mo­riadne nás to ba­vilo, ale za­čalo nám stále viac chý­bať to, z čoho sme vy­rástli – naše malé kníh­ku­pec­tvo, ktoré sme mali v Mar­tine. Dnes nám ka­menné kníh­ku­pec­tvá ro­bia tak­mer rov­naký ob­rat ako in­ter­net, takže sa to vy­rov­nalo. A nie kvôli tomu, že by in­ter­net kle­sol, naopak, oba „kanály“ nám rastú súbežne.

Je to tak, že e-knihy vy­chá­dzajú skôr ako pa­pie­rové knihy?

Už sme to pri nie­kto­rých kni­hách tes­to­vali, ale vo vše­obec­nosti to väč­ši­nou ro­bíme na­raz. Ne­raz sa stane na­opak, že e-kniha vy­chá­dza ne­skôr ako pa­pie­rová kniha, pre­tože jej vy­da­va­te­lia ešte stále akoby úplne ne­uve­rili.

Vieme po­ve­dať aj to, ako to fun­guje pri zisku au­tora z pre­daja kníh?

Tých mož­ností je via­cero a zá­leží od toho, aký už úspešný ten sa­motný au­tor je. Sú takí, ktorí až mu­sia zo­hnať pe­niaze na to, aby bola ich kniha vô­bec vy­daná, pre­tože nie­kedy je to skrátka tak, že oni viac než nie­kto iní chcú, aby to vy­šlo (úsmev). Au­tor môže naj­skôr do­stať zá­lohu na­prí­klad 2000 eur, pri­čom je v tom dajme tomu za­hr­nu­tých pr­vých 2000 pre­da­ných ku­sov a čo­koľ­vek nad tento rá­mec zna­mená, že ďa­lej do­stáva z kaž­dého pre­da­ného kusu ne­jakú sumu. To je ten najz­vy­čaj­nejší mo­del. Mys­lím si, že je to pri­bližne 7 – 15 % z ceny knihy. Ak stojí kniha 10 eur, tak au­tor môže do­stať od 70 cen­tov do 1,50 eur za každý kus. Sa­moz­rejme, čím je au­tor zná­mejší a úspeš­nejší, tým sa per­centá hýbu vyš­šie.

Vy ako pre­dajca kon­zul­tu­jete s vy­da­va­te­ľom to, čo si mys­líte, že na trhu bude fun­go­vať, že budú či­ta­te­lia chcieť?

Často sa nás pý­tajú, čo si o nie­čom mys­líme, sle­dujú, ako sa nie­ktoré veci u nás pre­dá­vajú a často s nami kon­zul­tujú ná­klady – koľko by sa toho u nás mohlo pre­dať a po­tom si vy­po­čí­tajú, koľko budú tla­čiť v pr­vom ná­klade. Naša ko­mu­ni­ká­cia je re­la­tívne in­ten­zívna, často až denná de­bata.

Kto sú slo­ven­skí najp­re­dá­va­nejší au­tori sú­čas­nosti?

Domi­nik Dán, Jožo Karika, Juro Červenák či Táňa Keleová-Va­sil­ková.

Moja po­sledná otázka znie. Aké prí­behy dnes chcú čí­tať Slo­váci?

Sú to de­tek­tívky, ro­man­tické prí­behy, za­čí­najú rásť det­ské knihy. Je­diný po­sun za po­sled­ných 5 – 10 ro­kov je, že Slo­váci chcú čí­tať viac slo­ven­ských au­to­rov, za­tiaľ čo ešte pred­ne­dáv­nom to bola skôr pre­kla­dová li­te­ra­túra. Bo­hu­žiaľ ne­máme presné šta­tis­tiky, ale je to veľká časť, možno aj po­lo­vica.

Ďa­ku­jeme Mi­chal.