Mladá slovenská chirurgička: Pôvodne ma lákala pitevňa, pacienti liečbu komplikujú, keď klamú (ROZHOVOR)

Zuzana Mesárošová je mladá ambiciózna Košičanka, ktorá vyštudovala medicínu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Aké sú podľa teba top mýty o štúdiu medicíny? 

Mýty sú rôzne, napríklad anatómia je vraj najťažšia skúška a ak ju dáš, už si skoro doktor. Alebo že musíš byť bifľoš, ak chceš študovať medicínu.

Ja nie som bifľoš, ledva som zvládla prijímacie skúšky, niektoré skúšky som opakovala viackrát, neurológiu päťkrát. Ale pravdivý je mýtus o zadku z ocele, naozaj je nutné odsedieť si to nad knihami.

Čo bolo z tvojho pohľadu najzaujímavejšou časťou štúdia? 

Asi tie prvé zaujímavé momenty začali na anatomickej pitve, kedy to nebolo už len o knihách a atlasoch, ale mohli sme prebádať rôzne štruktúry a niekedy aj orgány na vlastné oči.

No a potom napríklad letná prax – pre mňa teda hlavne chirurgia, kedy som mohla na operačné sály a dokonca asistovať, absolvovala som výbornú stáž z chirurgie na Klinike onkologickej chirurgie v Národnom onkologickom ústave v Bratislave – prvýkrát som brala pacientovi krv, absolvovala vizitu či zavádzala permanentný močový katéter pacientke.

Výborné boli aj ďalšie stáže z chirurgie, kedy som mohla preväzovať komplikované rany pod dohľadom lekára napríklad na chirurgii v Ružinove.

Ty si chirurgička, a aj keď si chcela zostať pracovať na Slovensku, nebolo to také jednoduché. Čo ťa napokon priviedlo do Čiech?

Po ukončení vysokej školy som jednoznačne vedela, že sa chcem venovať chirurgii, len som si nevedela vybrať medzi všeobecnou a traumatológiou. Chcela som ostať pracovať na Slovensku, no nikde v okolí Žiliny v tej dobe nehľadali nových kolegov, tak som si zapla mapu a pozrela, kam je ešte prijateľné dochádzať. A našla som Třinec.

Na ich webovej stránke som našla ponuku práce na chirurgickom oddelení a poslala svoj životopis. Áno, tak jednoduché to bolo. Po ústnom pohovore s primárom ma prijal, a ja som mala šancu dokázať, čo viem.

Myslím, že v môj prospech hrala skúsenosť z projektu Netopier – kedy študenti 5. a 6. ročníka medicíny chodia asistovať na sál a pomáhajú na centrálnom príjme v Univerzitnej nemocnici – akoby služby počas štúdia medicíny.

Najskôr ťa lákala pitevňa, no napokon ti učarovala chirurgia. Čo ťa na nej fascinovalo? 

Na medicínu som šla s tým, že nechcem byť v kontakte s ľuďmi, takže cieľom bola pitevňa. Lenže počas štúdia som zistila, že patológ musí okrem samotnej pitvy pozerať do mikroskopu a popisovať histológiu – keď niekomu napríklad vyberú znamienko alebo žlčník. Súdny patológ zase musí dokonale poznať zákony a často spolupracuje s políciou a chodí na súd vypovedať – čiže nič pre mňa.

K chirurgii som sa dostala hlavne cez letnú prax, a už to bola láska, nevedela a neviem si predstaviť robiť niečo iné. Často som hovorila, že ak ma nevezmú na chirurgiu, radšej pôjdem robiť predavačku do potravín. Keď už som bola „veľká“, tak som sa prihlásila do spomínaného projektu Netopier, ktorý ma k chirurgii a urgentnej medicíne priblížil o krôčik bližšie. 

Musí mať človek na túto prácu naozaj silný žalúdok? Ako to vnímaš ty? Čo ti pomáha „neodpadávať” nad otvorenými ranami či pri operáciách? 

Asi áno. Ja by som nedokázala byť zubár alebo očný lekár, ale netuším, prečo mi naozaj neprekáža hnis, krv, stolica a iné. Proste to tak nevnímam, takže pri škaredých ranách určite neodpadávam, možno sa len ksichtím, keď smrdia.

Myslím, že lekár musí byť odolný aj psychicky – skoro denne sa stretávame so smrťou pacientov, aj keď teraz je to oveľa intenzívnejšie, alebo pacientom oznamujeme, že majú nádor, prídu napríklad o prst na nohe a iné.

Ak je niekomu zle z krvi alebo hnisu, nemá zmysel sa prekonávať, treba si proste vybrať napríklad rádiológiu – ale nie intervenčnú. 

zdroj: Zuzana Mesárošová

Pripravuje škola študentov napríklad na pohľad na otvorený ľudský mozog? 

Ak má človek šťastie, hneď v druhom ročníku na anatomickej pitve. Inak sa štúdium venuje všeobecnému lekárstvu – ak sa niekto chce venovať neurochirurgii, musí byť proaktívny.

Vzhľadom na veľký počet študentov nás nepúšťali na sál všetkých 12 zo skupiny, ale napríklad moji spolužiaci absolvovali týždeň praxe na neurochirurgii v Žiline a nevedeli si prístup vtedajšieho primára vynachváliť.

Keď si bola v tomto odbore ešte len nováčikom, stretla si sa s niečím, čo ťa naozaj prekvapilo, a v škole ste sa s tým nestretli?

Ja som v tomto odbore nováčikom ešte stále, pracujem len niečo cez 3 roky – aj keď ak zrátam hodiny nadčasov, tak aj viac. Počas štúdia nám lekári alebo odborní asistenti hovorili, že medicína je ženského rodu, a je v nej preto možné všetko. Ak vytrhneme ten sexistický kontext, je to naozaj pravda.

Momentálne to vidíme pri pandémii covidu. Jeden vírus a množstvo rozličných priebehov u pacientov. Skoro denne sa stretávam s novými vecami, čerpám nové skúsenosti.

Mnohé ochorenia sú tiež záhadou, ale aj samotní pacienti prekvapujú stále, niektorí svojou nevedomosťou, alebo cielene klamú. Napríklad príde pacient s bolesťou brucha a neprizná sa, že spadol, alebo si to nepamätá, lebo bol opitý – a hľa, krvácanie do dutiny brušnej z roztrhnutej sleziny.

Prišlo už tebe alebo niekomu z tvojho tímu pri zákroku nevoľno?

Myslím, že nikomu, kto robí na chirurgii, neprišlo zle. Ale vzhľadom na prekrývanie oborov je v rámci atestácie povinná prax na chirurgii.

Mali sme takto jedného kolegu z neurológie, laparoskopické výkony, kde sa díval na monitor, a to zvládal bez problémov, ale pri totálnej gastrektómii – operácii, kedy sa odstraňuje žalúdok, sa robí rozsiahly rez priečne cez celé brucho, takže hneď ako ho primár spravil, kolega sa otočil a zahlásil: „Tak toto ku*va nie…“ a zo sálu odišiel.

zdroj: Unsplash

Aký druh zákrokov najčastejšie riešite? 

Ja pracujem na menšom pracovisku ako je fakultná nemocnica, preto máme všeobecný zámer – od všeobecnej chirurgie cez traumatológiu – skvelé pre zručnosť a získanie vedomostí, časom sa môže človek špecializovať.

Najčastejšia plánovaná operácia je laparoskopická cholecystektómia – miniinvazívne odstránenie žlčníka. Na kostnom sále asi zlomeniny členku a zápästia. Na ambulancii sú to rôzne ošetrenia, napr. zarastajúcich nechtov, ošetrenie hnisavých ložísk, dokončenie úrazovej amputácie prstov, repozícia zlomenín a sadrovanie.

Ako vyzerá tvoj bežný pracovný deň? 

Ak som na oddelení, tak ráno o 7 začíname vizitou pacientov na oddelení, 7:30 máme poradu, kedy sa rozoberajú pacienti zo služby, jednotliví pacienti na oddelení, finalizuje sa operačný program – môže sa stať, že pribudne akútny výkon, ďalej si prehliadame RTG snímky a CT vyšetrenia z predchádzajúceho dňa, 8:30 štandardne začíname operovať, medzi operáciami píšeme operačné protokoly, prepúšťacie správy, vizity, riešime pacientov na oddelení, telefonáty s rodinami, snažíme sa zaistiť vyšetrenia, a ak je priestor, nasleduje obed.

Potom opäť oddelenie, skontrolovať novoprijatých pacientov, poobedná vizita, skontrolovať rozpis liekov.

zdroj: Unsplash/Vidal Balielo

Niekedy je to veľmi hektické a treba k pacientom na oddelenie odbiehať aj medzi operáciami. Niektorí pacienti si vyžadujú aj medziodborovú spoluprácu.

Pred koncom pracovnej doby je opäť porada, kde sa referujú prijatí pacienti, stav pacientov na oddelení, pacienti na jednotke intenzívnej starostlivosti, komplikovanejšie alebo akútne operácie a operácie, ktoré je nutné spraviť na službe.

Ak som na ambulancii, je to jednoduché, ošetrujem pacientov od 7 rána do poobednej porady, niekedy ošetrím 20 pacientov a niekedy aj 50, záleží, či len vyťahujeme stehy alebo vyšetrujeme komplikovanejšie stavy.

Koľko hodín denne pracuješ, koľko trvala tvoja najdlhšia operácia? 

Štandardná pracovná doba je 8 hodín plus prestávka na obed. Ak v ten deň slúžim, tak k tomu pripočítame 15,5 hodiny – dokopy 24 hodín. Ďalší deň je nutné dokončiť nejakú prácu a ak toho nie je veľa, tak na náhradné voľno odchádzam domov skôr ako 15:30.

Moja zatiaľ najdlhšia operácia bola myslím niečo cez 3 hodiny, komplikovaný výkon pri nádore konečníka, ale s dobrým koncom – doslova.

Čo ti pomáha zvládať stáť pri operačnom stole aj niekoľko hodín vkuse? 

Asi to, že sa sústredím na prácu a zaujíma ma. Ale hneď ako skončí práca, tak človeka prepadne hlad, smäd, potreba (malá či veľká), a samozrejme, je nutné sa trochu ponaťahovať.

zdroj: Zuzana Mesárošová

Ako prebieha príprava na operáciu? 

Teoretická príprava na operáciu prebieha neustále, v podstate od prvého ročníka medicíny – človek sa musí neustále učiť, opakovať si nadobudnuté vedomosti – to je to najhoršie – tú anatómiu ste sa už učili, ale aj tak si ju musíte konštante opakovať – presne preto, aby ste boli pripravený kedykoľvek a na čokoľvek.

Praktická príprava prebieha od bodu nadobúdania praxe – už len šitie nekomplikovaných rán na ambulancii je tréning pre zložitejšie výkony. Ak je priestor, tak je dobré si oprášiť operačný postup so skúsenejším kolegom a pozrieť sa aj do knihy či atlasu.

Potom už to je len o chirurgickom umytí rúk, dezinfekcii, oblečení sa do sterilného plášťa a rukavíc a príprave operačného poľa na pacientovi.

Príprava pacienta má rôzne etapy, jednak psychická – musíme ho poučiť o operácii, samotnom priebehu, možných komplikáciách, veľa pacientov má strach z bolesti, takže im vysvetľujeme, že bolesti sa báť nemusia – na to sú lieky, stačí si povedať.

A taktiež fyzická – pacient by sa mal pred operáciou, pokiaľ je plánovaná, fyzicky pripraviť – ako napr. na maratón, taktiež pri operáciách čreva je to „vyčistenie čreva“, bandáž dolných končatín a podobne.

Aká bola najťažšia operácia, ktorú si riešila? 

Človek by sa divil, ako vie potrápiť aj pokročilý zápal slepého čreva, ale pre mňa osobne šitie prvej črevnej spojky – veľmi ma to bavilo, ale tých 5 dní po operácii, kedy sa ukáže, či spojka bola ušitá dobre alebo prepúšťa stolicu a rozvíja sa náhla brušná príhoda s nutnosťou ďalšieho výkonu a celkového skomplikovania pre pacienta – to sú také chirurgické muky, ale taktiež to dobre dopadlo.

zdroj: Zuzana Mesárošová

Koľko operácií zväčša realizuješ v priebehu jedného mesiaca? 

Nemám to zrátané – niekedy ich mám viac, niekedy menej, často operujem na príslužbách, a to akútne výkony. Ja si sledujem počet operácií kvôli atestácii – napríklad musím spraviť 300 výkonov na bruchu a ďalšie, aby som k nej mohla pristúpiť.

Máš aj obľúbený chirurgický inštrument?

Krokodíl – sú to také veľké kliešte, používame ich pri úrazovej chirurgii.

Si spokojná s pracovnými podmienkami v Česku? Ako hodnotíš platové ohodnotenie tvojej profesie?

Podmienky si pochvaľujem, vďaka práci lekárskych odborov sa zlepšujú. Veľa ľudí má ilúzie o zarobených miliónoch, no to tak to určite nie je. Svoj čas, energiu a v podstate život vymieňame za výplatu a každý máme len 24 hodín denne. Človek sa s tým musí stotožniť, že ak chce byť dobrý lekár, musí veľa času stráviť v práci – jednoducho ak sa to chcem naučiť, musím v tej práci byť.

Asi preto mi veľmi vadí, ak si niekto neváži našu prácu, no napriek tomu ma to veľmi baví. Ak mám porovnať Slovensko a Česko – myslím, že to je podobné ako na Slovensku, plat lekára v nemocnici záleží od nadčasov, čo strávi v nemocnici, niekedy to je až 60 % platu.

Čo ťa na tvojej práci najviac baví? Čo je, naopak, tou menej zaujímavou časťou?

Jednoznačne ako chirurgička poviem, že operovanie, asistovanie, ale aj drobné zákroky na ambulancii. No a ak sa mi niečo podarí, napríklad pekne odoperovať žlčník, tak to som naozaj spokojná. Najhoršia časť je papierovanie, to naozaj neznášam. V tejto dobe je nutné všetko zapísať, mať rôzne súhlasy, niekedy aj nesúhlasy, recepty, maródky, poukazy, ortézy…

zdroj: Zuzana Mesárošová

Pociťuješ pri tvojej práci aj psychický tlak? Ako sa s tým vyrovnávaš? 

Nemám vyslovene pocit, že je to tlak. Je to veľká zodpovednosť a niekedy je práce naozaj veľa, vie to byť náročné ako fyzicky, tak aj psychicky, napríklad ak zomrie pacient alebo mu musíte oznámiť zlú správu, ale po takom dni sa treba zresetovať, mne pomáha fyzický pohyb, dobré jedlo a rodina.

Sníva sa ti niekedy o práci? 

Často. Niekedy sa tak veľmi teším, že snívam dopredu, niekedy zase po únavnom dni hovorím zo sna a niekedy je to naozaj smiešne, čo porozprávam. Momentálne čítam takú chirurgickú bibliu – knihu Top Knife, a nedávno sa mi snívalo o pacientovi s masívnym krvácaním, ako popisovali v knihe.

Zaúčaš ty alebo tvoji kolegovia nových mladých chirurgov priamo v teréne?

To sa ani inak nedá. Lekárov je málo, nie je priestor na to, aby sme stáli za chrbtom atestovaného lekára a len sa dívali. Navyše, pozeraním človek vlastnú skúsenosť nenadobudne.

Momentálne to funguje tak, že čerstvý absolvent pracuje pod dozorom skúsenejších lekárov, ja osobne som sa od svojich kolegov naučila asi všetko, kedykoľvek sa môžem pýtať a som veľmi vďačná za zdieľanie ich úspechov aj neúspechov.

Ako sa zmenil tvoj pracovný život počas pandémie? 

Pre chirurga trochu zvláštny čas. Sú zrušené plánované operácie, máme infekčné oddelenie, pri operáciách covid pozitívnych pacientov musíme mať pod sterilným plášťom skafander, pri operáciách kostí ešte olovenú ťažkú vestu – ochrana pred RTG žiarením.

Navyše, mnoho praktických lekárov ordinuje len po telefóne alebo vôbec, takže na ambulancii máme veľa pacientov, ktorým zastupujeme praktického lekára. Najväčší bonus pre chirurga sú zatvorené krčmy a diskotéky – znížil sa počet opitých a bitkárov po nociach.

Tento článok bol pôvodne vydaný 23. januára 2021.