„Mladí sú leniví, vo vojne by zahynuli!” Skôr by do nej však nemal kto ísť, píše Vanessa Teluchová

Éra povinnej vojenskej služby sa skončila pred sedemnástimi rokmi. Pre deti nového milénia je to niečo, o čom sa dozvedajú z počutia, čo v nich nezanecháva hlboké „ryhy“ či krásne spomienky na dva roky v povinnej vojenskej službe, ako to pociťujú otcovia či starí otcovia.

Povinná vojenčina mala, ako sa hovorievalo, urobiť z chlapcov poriadnych chlapov, čo však nie vždy bolo pravidlom. Každý chlapec, ktorý dovŕšil 19 rokov, musel najskôr na dva roky, potom na rok či deväť mesiacov, „narukovať“ do vojenskej služby. Posledných 214 vojakov odišlo z vojenčiny do civilu 22. decembra v roku 2005. Odvtedy na Slovensku nemáme žiadnu základnú vojenskú službu s krátkou fabulovanou praxou, ale len profesionálne ozbrojené sily.

Poväčšine sa u nás stretneme len s dvomi druhmi názorov na vojenskú službu. Jedna skupina mužov tvrdí, že sú to ich najlepšie roky života, keď si užívali mladosť, navzájom sa v kasárňach doberali, klamali veliteľom a uťahovali si z nich. No potom sa nájde presný opak týchto slov a pocitov, a sú takí, ktorí hovoria o šikanovaní, odsudzovaní, zlom zaobchádzaní či nesmierne dlhom období prežitom v úzkostiach a depresii.

Išlo naozaj o „prežije len silnejší jedinec“?

Nájde sa mnoho „obetí“ povinnej vojenskej služby, ktorí sú vojenčinou dodnes poznačení. Ako pre redakciu Startitup uviedol bývalý účastník vojenskej služby v Nitre Henrich, „na vojne ma šikanovali, smiali sa mi, preplo mi z toho a skončil som na psychiatrii“.

„Keď neužívam lieky, neviem povedať jednu súvislú vetu, mám invalidný dôchodok a stará sa o mňa mama, a to mám 46 rokov. Keď niekedy lieky vysadím, skočím si na pivo, ale vtedy nedokážem komunikovať. Myšlienkami som stále vo vojne.“

Takých, ktorí na vojenčinu spomínajú ako Henrich, je viacero. Je, žiaľ, pochopiteľné, že nikto nedokáže ublížiť človeku tak ako človek človeku. Myšlienka v opozitom vyjadrení je to veru silná, pán Andrej (Danko, pozn. red.).

Vojnoví fotografi zachytili tie najemotívnejšie zábery z Ukrajiny

GALÉRIA+ 9

Povinnú vojenskú službu brala väčšina mužov ako „štúdium“ po strednej škole, ktoré si musia pretrpieť a o pár mesiacov sú späť doma. V rámci nej robili všetky pomocné práce, ako sú varenie, upratovanie, stráženie, kúrenie, ale v prvom rade simulované vojenské cvičenie. Za to dostávali mesačne približne štyristo korún, čo je v prepočte 13,28 €.

Ak bol jeden šikanovaný, iní museli byť automaticky počas vojenčiny „na koni“. Vladimír hovorí, že sa doteraz stýka s chlapmi, ktorých spoznal na vojenčine a nedá na nich dopustiť. „Sú to muži, ktorí mi ‚na vojne’ ukázali, ako tvrdo musím pracovať, aby som niečo dosiahol, ale aj to, že ak nechceš byť šikanovaný, musíš byť ‚šikanátor’.“

Spomína, ako si uťahovali z veliteľov a generálov. „Raz, keď sme mali s druhým brancom službu v kuchyni, obaľovali sme rezne a pre väčšiu srandu sme namiesto rezňov obalili pár starých handier, ktoré sme vypražili a nakoniec odniesli podplukovníkovi. Jasné, dostali sme parádny trest – čistiť záchody zubnou pastou, ale stálo to za to.“

zdroj: TASR/Milan Kapusta

„Mladí potrebujú vojnu“

Tak teda, mať či nemať vojenský výcvik? Ísť či nejsť na vojenčinu? Jedni spomínajú super zážitky, iní doživotné traumy. Mnohí ľudia z generácie X, naši rodičia, ktorí nosili kľúčik na krku, označovaní aj ako generácia Husákových detí, hovoria nám, deťom – mileniálom a post mileniálom, že sme leniví, nevychovaní, rozmaznaní a jediné, čo potrebujeme, je povinná vojenčina.

Áno, tam by chlapcov hneď naučili, že prvé, čo treba ráno urobiť, je ustlať si, že je potrebné vstať na prvý budík a nie na desiaty, ak vôbec, ale aj to, že účel svätí prostriedky. Tu sa však treba zastaviť. Nie je účel ako účel. 

Kremeľ: Okupované oblasti Ukrajiny budú k Rusku pripojené v piatok

Výraz „účel svätí prostriedky“ je spájaný s takzvaným machiavelizmom, teda označením cynického konania v politike. Zástancovia tohto prúdu tomu slovnému spojeniu veria. Sú ochotní dopúšťať sa akéhokoľvek pochybného morálneho konania predovšetkým preto, že jediné, čo chcú, je vyhrať a dosiahnuť cielený prospech.

Machiavelli mal totiž názor, že politika sa odohráva v reálnom svete a nie vo svete morálnom, morálne správnom. To nám sčasti, niekomu väčšej, niekomu menšej, môže pripomínať hneď niekoľko žijúcich, v súčasnosti pôsobiacich, a stále viac a viac nedotknuteľných politikov, napríklad Vladimíra Mečiara, ale aj takého Vladimira Putina.

Vládni svetu

A nie nadarmo meno Vladimír znamená „vládni svetu“. Putin si to zrejme zobral až príliš k srdcu a bezpochyby s týmito slovami večer zaspáva. Našťastie, svet racionálne uvažujúcich ľudí ho na Vladimir či dokonca Vladimirovič – „ešte viac vládni svetu“ – nevidí.

V dnešnej dobe je veľmi povrchné povedať o akomkoľvek vojakovi, že si za to, že teraz bojuje, môže sám, alebo že vraždí národ, ktorý si len chce ubrániť svoje územie. Áno, z nášho pohľadu je jednoduché posudzovať, kritizovať a hodnotiť vojnu na Ukrajine. Musíme však pamätať na to, že Ukrajinci sú hrdý národ.

Ak by chcel akýkoľvek štát zaútočiť na ten náš, tí, ktorí teraz stoja v prvých radoch a kritizujú Ukrajincov či Rusov za to, že z vojny utekajú a emigrujú, by boli pravdepodobne prví, ktorí by stáli na hraniciach s prosíkom u Poliakov či Maďarov a určite aj Ukrajincov, aby sa zľutovali a prijali ich do krajiny.

Hovorí o tom aj prieskum „Ako by reagovali Slováci na vojnu“ od agentúry Focus, ktorý bol publikovaný v politickej diskusnej relácii Na telo ešte v začiatkoch Ruskej invázie na Ukrajinu. Z tohto prieskumu vyplýva, že len 13 % ľudí by bolo ochotných brániť Slovensko so zbraňou v ruke. Až 58 % žien by v prípade vypuknutia vojny na našom území ušlo do inej krajiny, boli to ženy vo veku 18 až 34 rokov. 48 % zo všetkých respondentov uviedlo, že by na Slovensku ostali, ale bojovať by určite nešli.

Ešte pred tým, než bol tento prieskum publikovaný, som dostala od známych hneď niekoľko slovných „útokov“ na moju osobu len preto, že som tvrdila, že Slováci by v prípade vojny neboli takými hrdinami, akými sú Ukrajinci. Tvrdili, že je to lož, pretože každý bude za svoj národ bojovať. No tak, ako som si tým v prípade Slovenska nebola istá vtedy, nie som si ani po zverejnení výsledkov ankety a už vôbec nie, keď vidím, že stále existuje húf Slovákov, ktorí tvrdia, že Ukrajinci „sa bijú“ medzi sebou…

Je jednoduchšie posudzovať iné krajiny, ktoré fyzicky bojujú vo vojne, ako zhodnotiť naše vlastné verbálne útoky. Staršia generácia hovorí, mladí sú leniví, vo vojne by zahynuli. V tomto prípade, v prípade Slovenskej republiky, nejde o to, že „sú leniví a zahynuli by“, vidieť tu totiž jasne, že v tej vojne by nemal kto zahynúť, pretože takmer všetci, česť výnimkám, by si zbalili „švestky“ a utekali do západnej Európy. 

Niet sa čomu diviť. Za čo by mali naši muži bojovať? Možno za svoje rodiny, územie, dom, deti, majetok. Ale určite nie za krajinu, ktorú uniesol Robert Fico. Uniesol krajinu, ktorá by vyzerala inak, keby ju neviedol populista. Určite nebudú bojovať za oligarchov, ktorí rozkrádajú štát, ani za Matoviča, ktorý je posadnutý najlepším a vždy pravdovravným sebou.

Ak by sa aj na Slovensku opäť zaviedol povinný vojenský výcvik, myslím, že by to všetkým bolo len na srandu králikov, pretože už nežijeme v dobe, v ktorej bolo možné a beztrestné „ťapnutie“ pravítkom po ruke. Starší môžu hovoriť, že generácia mileniálov je nevychovaná, drzá, hlúpa a arogantná. Len…

Len by som rada pripomenula, že tá istá generácia bola najzodpovednejšia, čo sa týka testovania či očkovania v pandémii COVID-19. Sú to tí istí mladí ľudia, ktorí bojujú za budúcnosť krajiny, za klimatickú zmenu.

Rusi z celej krajiny protestovali proti mobilizácii. Polícia zadržala vyše 1 300 z nich

GALÉRIA+ 7

Rovnakí mileniáli, ktorí nespochybňujú vojnu na Ukrajine, nie sú proruskí a nevyvolávajú zbytočné hádky na sociálnych sieťach, za ktorými vždy stojí hlavný adept, 54-ročná Oľga z Hornej Dolnej – niečo ako náhodný generátor slov, bez urážky. A ako sa hovorí, nie každý, čo vie kričať, je súci do vojny.

Neponižujem statočnosť našich otcov, matiek a starých rodičov, ktorí za nás a pre nás v 1989 vybojovali slobodu a sľúbili si vernosť, veď aj vďaka nim sme teraz v EÚ, v NATO. Ponižovanie generácií navzájom len oslabuje jednotu krajiny a dôveru v lepšiu budúcnosť.

Vojenský výcvik neznamená absolútny zvrat v osobnosti človeka či v jeho návykoch. Tam je prvoradá disciplína. A tú si vedia, bezpochyby, vybudovať a časom k nej dospieť aj už toľko spomínaní mileniáli. Možno len potrebujú viac času a dôvery.

Komentár vyjadruje názory autora, ktoré nereprezentujú postoje celej redakcie.

Čítajte viac z kategórie: Komentár