Monika učí rómske deti z osady: Online vyučovanie? Oni nemajú elektrinu, nieto ešte internet (ROZHOVOR)

Monika Podolinská učí na základnej škole v Muránskej Dlhej Lúke. Venuje sa deťom z rómskej osady a za svoju prácu získala v roku 2016 ocenenie Biela vrana. Svoju prácu totiž robí nadštandardne a školské osnovy sú pre ňu iba orientačné. Žiakom sa totiž snaží ukázať skutočný svet, ktorý sa nachádza za hranicami osady.

• Ako prebieha online vyučovanie tam, kde nie je pripojenie na internet
• V čom tkvie nedostatočné vzdelanie detí
• V akých podmienkach sa učia rómske deti

Je podľa vás Slovensko rasistickým štátom?

Myslím si, že nie. Z pohľadu učiteľky, ktorá pracovala aj v školách, kde boli Nerómske deti. Nerozdeľovali sme ich a skôr vnímali ako žiakov jednotlivých ročníkov. V iných ohľadoch možno rasistickým je. Z hľadiska učiteľky aj osobnej skúsenosti však môžem tvrdiť, že podobný problém nevidím.

Z hľadiska učiteľky teda nie. Vo všeobecnosti však taký pocit máte?

Ja vám môžem odpovedať len v rámci môjho mikrosveta, kde žijem. Veľmi veľa ľudí je totiž ovplyvnených negatívnou skúsenosťou s Rómami. Ďalej to súvisí aj s odpozeranými vzorcami správania. Ja sama som sa ale s rasizmom nestretla. Skôr s homofóbnymi názormi. Raz som ale zažila obed v reštaurácii, kde sa čašníčka Rómky spýtala, či má rezerváciu. Keď povedala že nie, najesť sa v týchto priestoroch nemohla. Keď sme si čašníčku zavolali a povedali jej, že veď predsa rezerváciu nemáme ani my, odpovedala že to je nariadenie jej šéfa. Riadila sa teda len politikou podniku.

Učíme sa teda konečne neukazovať prstom?

Ako som povedala, veľmi veľa záleží od osobnej skúsenosti aj od názorov, ktoré sme prevzali od rodičov. Máme predsa toľko pozitívnych príkladov Rómov, ktorí sa objavujú či už v politike alebo v kultúre. Riaditeľka Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie je Rómka, úspešní športovci sú Rómovia a mohla by som menovať mnoho ďalších. Mne sa práve naopak prestáva páčiť, keď chcú ľudia umelo vyzdvihnúť Róma s nálepkou, že vyrastal v osade. Toto by sa malo stať prirodzenou vecou. Každý jeden človek má rovnaké právo na dosahovanie úspechov.

zdroj: Facebook/Monika Podolinská

Ako realizujete počas pandémie vyučovanie? Tipujem, že rómske deti prístup k internetu nemajú.

Vrátila by som sa k prvej vlne pandémie. Nevedeli sme, ako postupovať a vyučovanie sme riešili pracovnými listami. Vedela som však, že toto asi nebude úplne efektívne. Riešila som to teda osobnými návštevami a chodila som do domácností a učivo vysvetľovala. V lete som koncom augusta zorganizovala pre mojich žiakov letnú školu. S príchodom septembra som zas začala s každodenným doučovaním.

Keď sme sa však po Vianociach nemohli vrátiť do školy, so zriaďovateľom sme sa dohodli znova na pracovných listoch. Tentokrát trochu inak. Žiaci nám totiž vypracované úlohy nosili do školy, respektíve pred školu, kde sme im my mohli poskytnúť spätnú väzbu. Zdalo sa mi to však málo a tak som hľadal aj doplnkové riešenie. Uvedomila som si, že mám doma zvyšné telefóny a nejaké som dostala aj od kamarátok. Zistila som si, kto z detí má elektrinu a telefóny som im rozdala. Nakúpila som SIM karty a spolu s mobilmi ich rozdistribuovala. Telefonické spojenie ale nikdy nie je dokonalé a chýba nám osobný kontakt.

Moje ideály učenia všetkých predmetov takýmto štýlom teda ostali nikde vo vzduchoprázdne. /smiech/ Ostali sme teda pri čítaní a primárne sa venujeme tomu. Rozdala som deťom čítanky a ak počas telefonátu prídem na to, že čítanie nie je správne, idem do domácnosti a venujeme sa tomu spolu. Okrem toho potom počas návštevy riešim vysporiadanie pozemkov, či daňové bonusy. /smiech/ S radosťou im ale pomôžem.

Ako vyzerajú domáce podmienky, v ktorých sa deti učia?

Často sedím v domčeku, kde nemajú elektrinu. Dokonca občas vojdem aj do takého, kde si naozaj nemám kde sadnúť. Mnohí nám ale aktuálne dali ponuku, že sa môžeme s deťmi učiť v ich susedných domoch.

Spôsobí podľa vás online vyučovanie ešte väčšiu priepasť medzi minoritou a majoritou?

V mojom spôsobe dištančného vzdelávania sú všetky deti na rovnakej vlne príležitostí. Majú teda to šťastie, že každé jedno má rovnaký prístup k informáciám. Ako príklad by som ale uviedla, že mám syna siedmaka, ktorý má v triede rómske aj nerómske deti. Tie, ktoré nemajú príležitosť sa vzdelávať prostredníctvom internetu, majú možnosť vyplniť pracovné listy, ktoré sú v súlade s tým, čo preberajú aj ostatní spolužiaci. Chýba im však akýkoľvek kontakt. Či už s učiteľom alebo so spolužiakmi.

Deti si totiž aktuálne radia a komunikujú aj v online priestore. Cez prestávku sa rozprávajú a robia spolu úlohy. O toto sú deti bez prístupu na internet ukrátené. Zdroj informácii, ktorým sú učebnice síce všetci majú rovnaký, no deti, ktoré nie sú v online priestore nemajú možnosť spolupracovať.

zdroj: Facebook/Monika Podolinská

Môžeme teda hovoriť skôr o nejakej sociálnej priepasti?

Určite áno. Čo sa vedomostí týka, prezentácie a poznámky k novému učivu, ktoré vnímajú deti počas online hodín, následne učiteľ pošle vytlačené aj tým, ktorí prístup ku internetu nemajú. Rodičom tiež poskytnú kontakt pre prípad, že by potrebovali niečo podrobnejšie vysvetliť. A to bez rozdielu. V tom prípade sú na rovnakej úrovni. Ukrátení sú o kladenie otázok a spoločnú diskusiu.

Nevnímajú pandémiu ich rodičia ako určitú formu prázdnin?

Aj môj 13-ročný syn to považuje za prázdniny. Do školy sa mu tiež nechce a občas neviem, ako mu mám ako mama učiteľka vysvetliť, že návrat do škôl bude nutný. Záleží to od rodičov a nastavených pravidiel v rodine. My sme si doma stanovili jasný harmonogram. Presne sme určili čas robenia úloh aj ranného vstávania.

Odhliadnuc od pandémie. Viete nám priblížiť pojem inkluzívne vzdelávanie?

Čo sa týka inkluzívneho vzdelávania, často sa tento pojem spája s rómskymi a nerómskymi žiakmi. My v našej škole máme iba rómske deti. Robíme všetko preto, aby žiaci našej školy, bez ohľadu na to, akí sú, či na to, akých majú rodičov, mohli zažiť individuálny úspech. Pocit, že sa im niečo podarilo.

V našej škole totiž máme aj deti so zrakovým či sluchovým postihnutím. Taktiež aj také s poruchami učenia. Aj také, ktoré žijú v rodine tyranov a alkoholikov. Všetkým im ale chceme poskytnúť rovnaké príležitosti. Máme totiž deti, ktoré kryjú svojich rodičov a navždy to pre nich bude najlepšia maminka alebo ocinko. Aj napriek tomu, že oni im neprejavujú nijaké city a nedávajú do školy desiatu. Každého poznám a zameriavam sa na ich individualitu. Viem, čo prežívajú a snažím sa aby im bolo dobre.

Čo deti, ktoré prídu, ako ste spomenuli, do školy bez desiatej?

Máme komunitný box, kde sú trvanlivé potraviny. Všetci žiaci školy už vedia, že stačí prísť za mojimi deťmi, ktoré im jedlo pridelia. Máme žiačku, ktorá nám spisuje, koľko a akých potravín vydala. Zväčša si ale po jedlo neprídu deti, ktoré ho reálne nemajú, pretože sa hanbia. Majú svojich zástupcov, ktorí im desiatu prídu vypýtať. Pre nás je následne výhodou to, že počítanie potravín vnímame ako hodinu matematiky. Hravou formou teda pracujeme na finančnej gramotnosti. Všetci sa snažia navzájom si pomáhať, nakoľko vedia, ktoré dieťa pochádza z rodiny tyrana alebo alkoholika.

zdroj: Facebook/Monika Podolinská

V triede máte deti rôzneho veku. Ako prebieha také vyučovanie?

Rôzneho veku sú preto, že niektorí prepadli. A ako prebieha vyučovanie? Vždy v pondelok sme si sadli na koberec, aby som zistila, aké dni prežili počas víkendu. Chcem odsledovať kamarátske aj rodinné vzťahy. Vo všeobecnosti sa ale musíme učiť názorne, cez zážitok a skúsenosť. Musíme prostredníctvom internetu či plagátov obrazne poukazovať na pojmy, o ktorých sa učíme. Ak totiž neexistuje ekvivalent v rómskom jazyku a po slovensky im chcem niečo vysvetliť, inak ako cez obraz to nejde.

Taktiež sa im snažím sprostredkovať určitú formu zážitku. V minulosti sme realizovali utorkové raňajky a robili sme desiatu pre celú školu. Spoločne tiež varíme, pečieme alebo ideme do mesta. Vždy je to forma motivácie. Dieťa, ktoré má v dochádzke čisté konto so mnou ide na koláč. Oni si potom niekoľko rokov na podobné zážitky pamätajú.

Mnohí aj napriek tomu tvrdia, že rómske deti narúšajú priebeh vyučovania. Ako to vníma učiteľka, ktorá sa venuje výhradne rómskym deťom?

Deti musia pochopiť, prečo idú robiť danú aktivitu. Ak im je činnosť vysvetlená, pristupujú ku nej inak. Taktiež je dôležité postaviť aktivity tak, aby malo každé jedno dieťa pocit, že ju dokáže a zvládne. Pokiaľ nie sú v triede vytvorené podmienky, ktoré by im zabezpečili výučbu primeranú schopnostiam je pochopiteľné, že sa budú venovať niečomu inému, než výučbe. Následne sa cítia nevypočuté a nechcené a v dôsledku toho vyrušujú a povedia si – aj tak to nezvládnem, na čo to budem robiť? Samozrejme aj ja mám dni, kedy som len obyčajný človek, všetky povinnosti ma presiahnu a nevládzem vymýšľať nič špeciálne.

V čom tkvie problém nedostatočného vzdelania Rómskych detí?

Vysvetlím to na príklade. Pred pár dňami som sa jedného žiaka spýtala, prečo si nedoniesol vypracovanú domácu úlohu. On mi klasicky odpovedal – nevedel som. Keď som sa spýtala čo nevedel, odpovedal, že nemal znalosť o tom, aký je deň. Nikto mu to doma nepripomenul. Rodičov to nezaujíma. Keď nemajú k dispozícii nielen mobily, ale ani kalendár, nemajú odkiaľ vedieť, že na ďalší deň je pondelok.

Nemôžem však zovšeobecňovať. Sú aj takí rodičia, ktorí túžia po tom, aby ich dieťa malo dostatočné vzdelanie a už teraz ma žiadajú, aby som im v budúcnosti pomohla a našla sponzorov. Takých, ktorí by ich deťom zabezpečili možnosť chodiť na strednú školu alebo na druhý stupeň. Neberiem však motiváciu – chcem, aby skončil deviaty ročník, lebo budem mať bonus za školskú dochádzku. Musím vidieť a vedieť, že skutočne prahnú po tom, aby sa ich dieťaťu dostali možnosti, ktoré nemali k dispozícii oni.

zdroj: Facebook/Monika Podolinská

Chýba deťom teda podpora od rodičov?

No samozrejme. Poviem vám úprimne, ani môjmu synovi sa nechce učiť. To ja s manželom mu vysvetľujeme, aké je vzdelanie dôležité. Aj napriek tomu, že je inteligentný a sám vie, prečo je to do budúcna potrebné. Rómskym deťom to ale nemá kto pripomenúť. Často preto v rodinách prízvukujem, že práve rodič je na to, aby dieťaťu vysvetlil, čo je správne. Môj názor je ale taký, že dieťa by si malo v škole urobiť úlohy aby nimi doma rodičov nezaťažovalo do tak veľkej miery. A je jedno, či sú to rodičia z osady, alebo vysoko postavení podnikatelia. Je nutné povedať aj to, že pre rómskeho rodiča nie je vzdelanie tou najvyššou prioritou.

Stáva sa vám, že deti po príchode do školy nevedia ani len držať pero?

Mala som také deti. Pokiaľ nebola povinná predškolská príprava, mamy svoje deti do škôlky neumiestňovali. Zároveň venovaný čas deťom, nebol primárne zameraný na rozvoj komunikácie či iných zručností, potrebných na úspešný štart v škole. Dieťa teda prišlo bez základných sociálnych zručností. Jeden z chlapcov dokonca pri nástupe do školy nevedel po slovensky. Bál sa vzdialiť od domu a neviezol sa mestskou dopravou.

Je možné povedať, že náš klasický svet je pre nich cudzím svetom?

O tom nemusíme ani diskutovať. To sú veci, ktoré by vám nenapadli ani vo sne. Oni predsa nemajú ani elektrinu. Vždy keď prídem do osady a vojdem do domu, mám tendenciu zažnúť svetlo. Vypínač tam ale nikde nenájdete. Ak už aj majú elektrinu, majú tam len žiarovku s káblom, ktorý zapoja do zástrčky. Na druhú stranu, keď si tieto deti pozvem ku mne domov, hľadajú kde máme svetlo. Keď im ukážem na luster, opravia ma, že hľadajú niečo iné. Lustre totiž nepoznajú. Im bolo ale strašne trápne, aká som ja chudera, keď nemám také svetlá ako oni. /smiech/ Práve preto sa im snažím ukazovať svet, ktorý je tak veľmi blízko nich a zároveň taký vzdialený od osady. Jedno z detí u nás dokonca pri pohľade na špajzu nechápavo pozeralo na to, ako veľa jedla máme. Pre neho to bolo hotové sci-fi. Možno teda povedať, že nie len jazyková bariéra, kultúra a výchova ale celkovo aj to materiálno je diametrálne odlišné od našich štandardov.