„Muži ma na ulici žiadajú o ruku, nemáme pitnú vodu a deti sú súčasťou gangov.“ Zuzka prehovorila o dobrovoľníctve v Afrike

Zuzana Jurkovičová je mladá dobrovoľníčka, ktorá už v minulosti skúšala zopár krátkodobých dobrovoľníckych projektov v Európe. Teraz sa rozhodla zariskovať a na pol roka sa vybrala do Zambie pomáhať malým deťom a ľuďom, ktorí to potrebujú najviac. 

Ťažké životné podmienky niektorých ľudí v Afrike sú pre ňu niečo, vďaka čomu sa na svet nikdy nepozrie rovnako. Program dobrovoľníčky nie je vôbec jednotvárny a každý deň vyzerá inak. 

Neznámi muži ju na ulici žiadajú o ruku 

Hoci Zuzka pracuje v ťažkých podmienkach, zažila tu aj za tie 2 mesiace veľa úsmevných príhod. Ľudia v Zambii nie sú zvyknutí na ľudí svetlej pokožky, a aj preto ju niektorí muži už oslovili so žiadosťou o ruku.

• Bez čoho by si v Afrike neprežil
• S čím Zuzka bojuje takmer každý deň
• Ako vyzerá typický deň dobrovoľníčky v Afrike
• Dostala sa Zuzka do nebezpečných situácií? 
• Ako sa líši život v Afrike a na Slovensku 

Čo ťa motivovalo stať sa dobrovoľníčkou v Afrike a prečo práve tam?

Počula som veľa inšpiratívnych príbehov od ľudí, ktorí odišli na dlhší čas do zahraničia a táto skúsenosť im úplne zmenila život. Túžila som po niečom podobnom, a tak som začala hľadať a porovnávať rôzne možnosti.

Nakoniec som sa rozhodovala medzi dvoma dobrovoľníckymi projektmi – učiť deti v „nature school“ v Litve alebo vycestovať do Afriky či Indie. Osud to však zariadil jednoznačne – rozhodla som sa pre miesto, kde bola pomoc naozaj potrebná.

Ako si si vybrala konkrétnu krajinu a organizáciu, s ktorou spolupracuješ?

Pre mňa bolo najdôležitejšie nájsť organizáciu, ktorá sa skutočne venuje udržateľnému rozvoju komunít. Nie každá organizácia pôsobiaca v afrických krajinách funguje tak, ako by mala. Organizácia, pre ktorú som sa rozhodla, spĺňala všetky moje očakávania.

zdroj: Archív/Zuzana Jurkovičová

Ako dobrovoľník je potrebné si uvedomiť, že do krajiny neprichádzame ako tí, ktorí chcú všetko zmeniť a ktorí si myslia, že všetko vedia najlepšie. Na tomto projekte pracujeme ruka v ruke s miestnymi ľuďmi, pomáhame si navzájom a nikto sa nad nikoho nepovyšuje.

Čo sa týka destinácie, Humana people to people ponúkala projekty v Zambii, Malawi, Mozambiku a Indii. Spočiatku som počas prípravnej fázy v Dánsku pripravovala na projekt v Indii, no napokon sa okolnosti zmenili a bola som presunutá do Zambie.

Aká bola reakcia tvojej rodiny a priateľov, keď si im oznámila, že odchádzaš?

Keď som prvýkrát oznámila rodine, že by som chcela odísť ako dobrovoľníčka do Afriky, neboli zrovna nadšení. Mali veľké obavy z chorôb, nebezpečenstiev a všetkých rizík, ktoré by ma tam mohli čakať.

Napriek tomu som nesmierne vďačná, že aj keď s mojím rozhodnutím spočiatku nesúhlasili, nikdy by mi nebránili plniť si sny. Stoja pri mne a podporujú ma každý deň. Vôbec im však nezazlievam ich prvotnú reakciu.

Myslím si, že každý rodič by sa cítil rovnako, keby sa dozvedel, že ich dcéra chce sama odísť na druhý koniec sveta. Teraz, keď som tu a vidím, ako ma rodina a priatelia podporujú, viem, že to celé stálo za to.

Dobrovoľníčka Zuzka v Afrike

GALÉRIA+ 6

Ako dlho máš v pláne zostať v krajine?

Celý program trvá 10 mesiacov. Prvé 3 mesiace som strávila v Dánsku na školení a príprave, potom nasleduje 6 mesiacov v Afrike a nakoniec sa na mesiac vrátim späť do Dánska, kde budeme pripravovať záverečnú prácu a prezentáciu pre verejnosť. Momentálne som tu už 2 mesiace, aj keď mám pocit, že som tu oveľa dlhšie.

Mala si nejaké obavy pred odchodom? Naplnili sa, alebo boli úplne zbytočné?

Mala som veľa obáv. Najviac som sa bála, že na mieste, kam prídem, nebudem vedieť nijako pomôcť alebo nebudem mať žiadne nápady. Predtým som nemala veľa skúseností a nevedela som si predstaviť, ako to celé bude vyzerať.

Našťastie sa moje obavy nenaplnili. Uvedomila som si, že najdôležitejšia je motivácia a nadšenie pomáhať, všetko ostatné príde. Teraz mám skôr opačný problém, zdá sa mi, že nemám dostatok času na realizáciu všetkých svojich nápadov. 

zdroj: Archív/Zuzana Jurkovičová

Ďalšia vec, ktorej som sa obávala, boli ochorenia, najmä malária. No verím, že ak sa človek dostatočne chráni, riziko sa dá minimalizovať.

Čo všetko si si musela vybaviť alebo sa naučiť pred odchodom?

Výhodou programu, ktorého som sa zúčastnila, je práve trojmesačný prípravný kurz. Počas neho sme sa učili o krajine, do ktorej cestujeme, o projekte a ďalších dôležitých veciach.

Pred vstupom do krajiny sme museli absolvovať očkovanie a pripraviť si všetku potrebnú dokumentáciu. Víza a pracovné povolenie sme však riešili až po príchode do Zambie.

Akých 5 vecí by si každému odporučila zbaliť si so sebou na cestu do tejto krajiny?

Pre nás je veľmi dôležitý filter na vodu, keďže tu netečie pitná voda. Ušetrilo nám to veľa času, pretože nemusíme vodu neustále prevárať alebo používať chemikálie na jej čistenie.

Okrem toho sú nevyhnutnosťou opaľovací krém, repelent a sieťka proti komárom. Baterka je tiež veľmi dôležitá. Všetky tieto veci sa dajú zohnať aj v Zambii, často dokonca lacnejšie než u nás. 

Ako vyzerá tvoj typický deň dobrovoľníčky?

Každý deň máme iný program, takže žiadna rutina nehrozí. Som súčasťou projektu Detské mestečko, kde spolupracujem s dvoma oddeleniami. Jedným z nich je Akadémia pre mladých ľudí z ulice, ktorá ponúka dvojročný rehabilitačný program a zároveň vyučuje praktické zručnosti, ako je šitie, výroba z kovu či farmárčenie.

zdroj: Archív/Zuzana Jurkovičová

Tu pomáham ako učiteľka základov angličtiny každý pondelok a štvrtok. Mnohí z týchto mladých ľudí totiž nevedia čítať ani písať, takže im pomáhame od základov. Počas týždňa máme niekoľko stretnutí, kde riešime rôzne výzvy aj úspechy, a venujeme sa aj tancu, umeniu či plánovaniu večerných programov.

Ostatné dni vypomáham v škôlke, kde sa venujem najmenším deťom. Deň začíname o 7:30 a s menšími prestávkami končíme okolo 18:00 – 20:00. Je to veľmi dynamický program, v ktorom sa človek rozhodne nestihne nudiť.

S akými najväčšími výzvami sa stretávaš každý deň?

Veľkou výzvou pre mňa je samotný projekt v Akadémii. Mladí ľudia, s ktorými pracujem, pochádzajú z ulice a často zažili veci, ktoré si my ani nevieme predstaviť. Mnohí z nich boli súčasťou gangov len preto, aby prežili. Veľa z nich bolo alebo stále je závislých na d*ogách, a mnohí nemali žiadnu výchovu ani rešpekt k autoritám.

Je to náročná práca, ktorá si vyžaduje veľkú trpezlivosť, a nie je jednoduché si k nim nájsť cestu. Zatiaľ je to pre mňa najväčšia výzva, s ktorou sa snažím popasovať.

Ďalšou výzvou je život bez pravidelného prístupu k elektrine či vode. Väčšinou nám ju pustia len na pár hodín uprostred noci. Zo začiatku som to vnímala ako problém, no časom som si zvykla a prispôsobila sa. Teraz to už takmer vôbec nevnímam.

Aký bol tvoj najemotívnejší alebo najsilnejší zážitok?

Dotkol sa ma každý jeden príbeh chalanov z ulice. Veci, ktorými si prešli a čo museli robiť, aby prežili, sú srdcervúce. Mnohí z nich boli nútení stať sa súčasťou gangov, kradnúť a robiť zlé veci len preto, aby si zabezpečili jedlo a miesto na prespanie.

Boli zneužívaní, bití a dennodenne vystavení násiliu. Čo ma však najviac fascinuje, je ich túžba zmeniť svoj život a bojovať o lepšiu budúcnosť. Je to náročný boj, mnohí to vzdajú a vrátia sa späť na ulicu. 

Čo ťa najviac prekvapilo na tom, ako tam ľudia žijú?

Na veľa vecí som sa snažila aspoň čiastočne pripraviť pred príchodom, ale na realitu, ktorá ma tu čakala, sa pripraviť veľmi nedalo. Máme šťastie, že bývame v peknom dome, no veľa ľudí, najmä na vidieku, takéto šťastie nemá. Väčšinou žijú v malých hlinených domčekoch so slamenou strechou, kde žije niekoľko generácií spoločne, bez prísunu vody či elektriny.

zdroj: Archív/Zuzana Jurkovičová

Napriek tomu sa ľudia nesťažujú, tvrdo pracujú, aby uživili svoje rodiny a zvládli každodenný život. Je to pre mňa veľká lekcia pokory a vďačnosti.

Ako ťa prijala miestna komunita?

Myslím si, že ma prijali veľmi dobre. Niekedy sa mi stáva, že ľudia na mňa na ulici kričia „muzungu“ čo v preklade znamená „biely človek“. Takto tu, ale aj v okolitých krajinách, nazývajú cudzincov.

Väčšinou sa tu však cítim ako taká malá celebrita. Ľudia ma zastavujú, aby sa so mnou porozprávali, chcú sa so mnou fotiť, a malé deti sa často snažia dotknúť mojich vlasov alebo pokožky, pretože niečo také nepoznajú. Taktiež sa mi často stáva, že ma cudzí muži na ulici žiadajú o ruku, čo je zaujímavá a niekedy aj trochu zábavná skúsenosť.

Je niečo, čo si sa od miestnych naučila a zmenilo ťa to ako človeka?

To najdôležitejšie, čo som sa naučila, je, že mať menej vlastne znamená mať viac. My, ako ľudia, často máme pocit, že nám stále niečo chýba. Naháňame sa za vecami, peniazmi, celé dni trávime v práci a zabúdame si užívať a vážiť si život, ktorý máme.

Na druhej strane sú tu ľudia, ktorí nemajú ani zďaleka toľko, čo my, no predsa sú šťastní a dokážu si život užívať oveľa viac ako my. Ľudia tu ma naučili tešiť sa aj z tých najmenších maličkostí, nad ktorými by som sa predtým ani nezamyslela.

Žijú tu v neskutočne ťažkých podmienkach, no nevzdávajú sa. Bojujú za svoju budúcnosť a budúcnosť svojich detí. Myslím si, že celá táto skúsenosť ma veľmi zmenila a nikdy nebudem na svet pozerať rovnako.

„Zostáva mi 10 rokov života, jeden deň ma stojí 1 000 eur.“ Lukáš trpí vzácnou chorobou, štát mu nevie pomôcť

Aké sú najväčšie rozdiely medzi spôsobom života tam a na Slovensku?

Spôsob života tu je úplne odlišný od toho nášho. Až 85 % krajiny si zarába tým, čo si vyprodukujú vo vlastných záhradkách. Ľudia tu pracujú veľmi tvrdo – ženy obrábajú polia s malými deťmi na chrbte od východu slnka až po jeho západ.

Aj jednoduchý nákup potravín na miestnom trhovisku sa tu pre mňa stáva zážitkom. Myslím si, že takýto život by si nikto z nás nevedel predstaviť.

Ktorý miestny zvyk alebo tradícia ťa najviac zaujala?

Festival Kulamba Kubwalo je tradičná oslava kmeňa Lenje, ktorá sa každoročne koná v okrese Chibombo v Centrálnom regióne Zambie, kde sa momentálne nachádzam. Prípravy na oslavu trvajú celý týždeň a zahŕňajú tance a prezentáciu tradičných jedál.

Hlavným bodom festivalu je sprievod náčelníka, Senior Chiefa Mukuni Ng’ombeho, ktorý prechádza ôsmimi zastávkami. Tieto miesta symbolizujú trasu, ktorou kmeň Lenje kedysi migroval z dnešnej Demokratickej republiky Kongo do Zambie.

Ako vyzerá miestna strava – ochutnala si niečo, čo ti chutilo alebo naopak vôbec nesadlo?

Národným jedlom v Zambii je Nshima, čo je veľmi hustá kukuričná kaša. Ako príloha sa k nej často podáva fazuľa, mäso alebo ryba spolu so zeleninou. Zo nshimy sa v ruke urobí guľôčka, ktorou sa naberá ostatné jedlo na tanieri. Pre mňa osobne nemá nshima nejakú výraznú chuť, ale je veľmi sýta.

zdroj: Archív/Zuzana Jurkovičová

Keďže je momentálne v Zambii obdobie dažďov, na každom kroku tu nájdem čerstvé avokáda, mangá, banány a iné ovocie. Ich chuť sa nedá porovnať s tými, ktoré kupujeme na Slovensku, a to je niečo, čo si tu naozaj užívam.

Čo je podľa teba najväčší stereotyp, ktorý majú ľudia o Afrike, a nie je pravdivý?

Väčšina ľudí si pod slovom Afrika predstaví obrázky hladujúcich detí či miesto, kde všetci trpia. Zabúdame však na to, že Afrika je obrovský kontinent, ktorý je v každom kúte iný. Samozrejme, v mnohých častiach Afriky je veľká chudoba.

Bohužiaľ, Afrika sa často prezentuje len v tomto svetle. Na druhej strane, mnohé krajiny a mestá v Afrike fungujú oveľa lepšie ako tie u nás. Ja sa snažím zdieľať predovšetkým radosť, úsmevy a krásu Zambie, a nielen chudobu. Pretože to je to, čo túto krajinu robí výnimočnou a krásnou.

Ako sa vyrovnávaš s pocitom smútku alebo bezmocnosti, keď vidíš ťažké životné podmienky?

Úprimne, neviem, či sa s tým niekedy úplne vyrovnám. Stále nad tým rozmýšľam a niekedy sa cítim veľmi bezmocne. Ale snažím sa tieto pocity premeniť na motiváciu. Je to niečo, čo ma ženie vpred, pomáhať ešte viac a zmeniť osud čo najviac ľuďom.

Ak by si mohla dať jednu radu niekomu, kto zvažuje dobrovoľníctvo v Afrike, čo by to bolo?

Nebáť sa vstúpiť do neznáma, aj keď to znamená obetovať veľa, nakoniec sa to všetko niekoľkonásobne vráti.

Čítajte viac z kategórie: Rozhovory