Na významných akciách bežne vídam pánov v rifliach a tričkách, hovorí expert na etiketu (ROZHOVOR)

 V súčasnosti sa môže zdať, že ľudia už akosi pozabudli na to, čo je slušné správanie, dobré vychovanie a etiketa. Taktiež to, že sa niekto luxusne oblečie ešte z neho nerobí gentlemana. Tých totiž z mužov robia ich činy.

Zároveň, výber vhodného oblečenia je tiež aspekt, v ktorom majú niektorí nedostatky. Vidieť to môžeme aj na najvyšších predstaviteľoch nášho štátu.

Prečo je tomu tak, ako by sme sa mali správať a čo hovorí výber oblečenia o našich politikoch sme sa pýtali Jakuba Abraháma, kouča pánskej módy a spoločenskej etikety.

zdroj: Jakub Abrahám

Ak začneme ľudí poúčať o etikete, zväčša sa k nám hrnú odpovede ako ,,Mne to nemusíš hovoriť, ja viem ako sa mám správať.“ Je tomu tak? Vedia Slováci, ako sa majú správať?

Ako ktorí. Nechcem paušalizovať. Niektorí si myslia, že oni nijaké rady nepotrebujú, sú predsa od detstva slušne vychovaní. Áno, iste, výchova v tom hrá naozaj veľkú úlohu, ale priznajme si, niektoré veci nás nenaučili ani rodičia a niektoré z nich môžu byť dokonca mylné. Je to logické, pretože pokiaľ sme sa nenarodili do šľachtického rodu, kde sa dôraz na správnu výchovu a etiketu tradoval stáročia, môžeme čerpať len z akýchsi ľudových povier. Všetci určite poznáme vety typu: nerozprávaj pri jedle, fúkaj si polievku a mnohé ďalšie.

Dnes už mnohí z nás vieme, že to nie je správne. Pri jedle sa pokojne môžeme rozprávať, dôležité je, samozrejme o čom. Polievku nefúkame, ale radšej počkáme kým vychladne sama. Len málo rodičov učí deti správne držať príbor. To sú také nuansy, na ktorých tá etiketa samozrejme nestojí, ale mali by patriť do elementárnej výchovy detí a to už od útleho veku, kedy dieťa prijíma najviac informácií. Iní si ale radi nechajú poradiť, píšu, ozývajú sa a celkovo mám pocit, že dôraz na slušné správanie ide čoraz viac do popredia. Veľmi ma teší, že je tomu tak najmä u mladých ľudí. Tú tvrdohlavosť slovenskú v sebe ale nezaprieme.

Vytráca sa za spoločnosti elementárna slušnosť? Niekedy totiž môžeme mať pocit, že ľudia stále na niečo nadávajú namiesto toho, aby boli milí.

Nerád by som teraz prilieval olej do ohňa, ale je to v nás. Ako som spomínal, sme tvrdohlavý národ. Vidím to aj na sebe. Zvykli sme si hundrať, nadávať a osočovať sa, pritom ani častokrát nevieme začo. Skrátka to v sebe nejak máme zakódované. Začína to pozdravom, končí komentármi na sociálnych sieťach. Málo sa usmievame, málo myslíme pozitívne. Argument typu: „Jój keby si mal taký život ako ja, tiež by si sa neusmieval“, nepovažujem za opodstatnený.

Nikdy totiž neviete, aký život má ten druhý, možno ešte horší, ale neviní za to celý svet. Sme zvyknutí sa problémom poddávať, namiesto toho, aby sme sa im postavili hrdo čelom. Slušnosť je nedávať svoje problémy najavo verejne. Niečo iné to je samozrejme v rodine alebo pri blízkych.

V zahraničí, najmä v USA, je rozšírené používať ,,How are you“ ako pozdrav. Sme tým pádom my nezdvorilejší?

Nie, rozhodne nie sme. USA majú predsa inú mentalitu ako my tu v strednej Európe. Rovnako ale používame frázu „ako sa máš?“, napríklad pri zdvorilostnom pozdrave so známym na ulici. Netreba ale zabúdať, že odpoveď má byť stručná a s poďakovaním. Nezahlcujme svojimi problémami alebo radosťami ľudí, ktorých to nemusí vôbec zaujímať. Pokiaľ ste ale dobrí kamaráti a stretávate sa často, tam to samozrejme pokojne rozviňte a povedzte, čo máte na srdci.

Sú slovenskí muži gentlemani? Predsa, pre toto slovo nemáme dokonca ani len slovenský ekvivalent.

Myslím, že slovenský výraz ani mať nemusíme. To slovo je tak populárne, že už stáročia sa traduje jeho význam. Každý si tam samozrejme pridá, čo mu vyhovuje aby ten gentleman bol, ale v zásade sa stále bavíme o mužoch dobrých mravov, galantných k ženám a k okoliu, ale rozhodne nie o suchároch, alebo ťažkých snoboch. Viete, gentleman by predsa mal byť tak trocha „snob“. Ale v tom dobrom slova zmysle. Mal by vedieť kam zobrať dámu na dobrú večeru, do divadla, na drink, vie vybrať správnu kyticu, šperk i pekný kompliment. Veľa mužov si myslí, že keď vyjde z barbershopu dostane automaticky nálepku gentleman. Dlhé brady sú fenoménom znovuzrodenia pánskych holičstiev. Zo začiatku to bolo možno aj celkom zaujímavé, kým sa z toho nestala „masovka“.

Mladí muži dnes vnímajú gentlemana ako hipstera, ktorý nosí drevené motýliky, dlhé brady, farebné traky či výrazné ponožky. Je to realita dneška a aj takto sa vyvíja tá moderná etiketa. Môžem s tým akokoľvek nesúhlasiť, pokiaľ sa to niekomu páči, prečo nie. Všeobecne ale badám, že slovenskí muži majú veľký záujem gentlemanmi byť, nie tak iba vyzerať.

Veľa pravidiel etikety, podľa ktorých by sme sa vraj mali riadiť, vzniklo ešte v minulom storočí. Vtedy bolo ale postavenie žien úplne iné. Boli pripútané na mužov, často bez vlastného finančného zisku. Ako by sa mal k žene správať muž dnes, aby nebol za sexistu?

Gentlemanstvo sa za stáročia nezmenilo a verím, že sa najbližšie stovky rokov ani nezmení. Iste, niektoré veci už nie sú tak striktné ako kedysi. Je to logické, ideme s dobou a preto sa aj tá etiketa vyvíja, lepšie povedané uvoľňuje. Dnes je možno viac ako inokedy potrebné dávať pozor na prílišné narážky k vzhľadu ženy, tým ale nechcem rozhodne povedať, aby sme nevyjadrili slušný kompliment, ktorý pevne verím, každá žena rada príjme. Menej rozprávať o práci, ktorá je určená „výhradne mužom“ a prijať to, že na obchodnom rokovaní máme v žene rovnocennú partnerku na uzavretie biznisu. Netreba ale zabúdať, že stále sa bavíme s dámou a tá je spoločensky významnejšia. Prechovávame jej teda istú úctu. Verím, že táto skutočnosť sa meniť tak skoro nebude.

Ako feminizmus ovplyvnil etiketu?

Chcem veriť tomu, že zatiaľ ešte nijako. Nerád by som sa dostal do štádia, aby bol spoločenský vzťah muža a ženy nadmieru sterilný a vytratila by sa odrazu galantnosť a akési vzhliadanie k nežnému pohlaviu. Panujú tu prísne pravidlá, ktorými sa  (či sa nám to páči alebo nie) treba riadiť, ale ten prazáklad, je verím stále nemenný.

V dnešnej dobe už nie je výnimkou, že žena spraví prvý krok a pozve na rande muža. Môže byť dokonca aj vo viditeľne lepšej ekonomickej situácii. Etiketa ale hovorí, že platiť by mal stále muž. Prečo je tomu tak aj v dnešnej spoločnosti, kde sa stále viac poukazuje na rovnoprávnosť mužov a žien?

Áno, iste, aj žena môže urobiť prvý krok a pozvať muža na rande. Aj keď takéto prípady sú stále ojedinelé a na vlastnej koži som nič podobné nezažil. Pokiaľ sa tak aj stane, určite by sme nemali nechať zaplatiť ženu ako prvú. Ak by ale na tom trvala, hádať sa určite nebudeme. Som stále zástancom toho, že na prvom rande platí muž. V prípade, ak žena inak nedá, nechám sa pozvať. Rozhodne si ale na to ako muž nebudem zvykať. Pri platení v dámskej spoločnosti je všeobecne chaos. Má platiť vždy muž? Rozhodne nie.

Dnes je bežné, že nás žena pozve na obed, alebo na večeru. Treba uvážiť, či ste s kolegyňou, kamarátkou, partnerkou alebo obchodnou partnerkou. Pri posledných dvoch možnostiach takmer vždy vyvíjame iniciatívu na zaplatenie ako prví. Ak sme na bežnom drinku v bare s kamarátkou, alebo s kolegyňou, na ktorý sme ju dopredu nepozývali, každý si svoju útratu platí sám, pokiaľ sa nedohodneme inak. To sa nemôže považovať za negentlemanské gesto…

Slovensko obletela virálna fotografia premiéra Igora Matoviča na stretnutí s bieloruským diplomatom, kde si k bledomodrému saku obul plátenné tenisky rovnakej farby. Čo nám to hovorí o premiérovi?

Neprináleží mi hodnotiť to, čo to o pánovi premiérovi hovorí alebo nehovorí. Môžem len skonštatovať, čo to vysiela. Pán Matovič sa rozhodol byť „ľudovým“ premiérom, ktorého oficiálnosti ako nosenie obleku, kravaty, alebo vhodnej obuvi nezaujímajú. Je to pre nás niečo nové, čo sme doposiaľ v politike na tak vysokej funkcii nevideli. Koniec koncov, netreba sa až tak veľmi čudovať, keď sa pozerám sa rôzne spoločenské akcie na vysokej úrovni, bežne tam vídam pánov v rifliach a tričkách. Pán premiér myslím dobre vie, aké negatívne ohlasy jeho „odevné faux pas“ vyvolajú. A napriek tomu to robí.

To je ale Igor Matovič a iný myslím ani nebude. To, že pri stretnutí s odvážnym veľvyslancom Bieloruska mal na sebe to, čo mal bolo ale už hlboko pod čiarou. Ako štátnik, je zodpovedaný za reprezentáciu svojej krajiny a reprezentuje sa hlavne odevom. Je to tak odjakživa, to nie je niečo, čo by som si vymýšľal. Šaty v tomto prípade naozaj robia človeka. Oblek si neobliekame preto aby sme ukázali svetu, že naň máme. Ale predovšetkým z úcty k danej udalosti a človeku, s ktorým sa mám stretnúť. Myslím, že snáď už každý stredoškolák vie, že na maturitu si dám prinajmenšom košeľu, slušné nohavice a poltopánky. V tom lepšom prípade samozrejme oblek. Nemala by nám chýbať aspoň základná úcta k odevu a k danej situácii.

Samostatnou kategóriou je premiérova komunikácia na facebooku. Zvykne sa argumentovať, že je za tým premiérova povaha a osobnosť, ktorú nechce meniť iba kvôli funkcii. Je to správny postoj?

Nemyslím si, že je to správny postoj, ale na náš názor sa pán premiér nepýtal. Byť dobrým štátnikom je umenie. Nie každému premiérovi sa podarí byť automaticky aj štátnikom…  

Nevytvára sa nám tu nová kultúra politickej komunikácie? Predsa len, keď sa pozrieme na tweety amerického prezidenta Donalda Trumpa, istú podobnosť by sme našli.

(smiech) Áno, prezident Trump je veľmi zvláštna figúrka. Tam sa hádam o štátnickej komunikácii ani nedá hovoriť. No, či sa nám to páči, alebo nie, bol s ňou mimoriadne úspešný. Kult diplomatickej rétoriky sa stratil nevedno kam. Nerád by som ale týchto dvoch pánov porovnával.

Spoločnosť je živý organizmus, stále sa mení a s tým aj naše obliekanie.  Hlavne v severských krajinách môžeme vidieť, že ľudia sa aj na manažérskych pozíciách obliekajú veľme casual. Platia pre nás teda ešte stále staré pravidlá etikety o oblekoch a sakách?

Neviem, čo máte konkrétne na mysli starými pravidlami etikety, ale ideme určite s dobou aj my. Treba si ujasniť o akých pozíciách sa bavíme. Vysokopostavený manažér v Nórsku v nadnárodnej firme do kancelárie určite nepríde v tričku a rifliach. Respektíve, ak aj príde, prezlečie sa tam do obleku.  Oblek je stále najvyšším pracovným odevom. Či je to Nórsko, alebo Grécko. Veľké firmy aj u nás bežne zavádzajú takzvané casual friday, teda neformálny piatok. Vtedy je priestor na džínsy, polotričko, alebo neformálnu košeľu. Všetko ale záleží od zamestnávateľa, aké pravidlá si stanoví. 

Ako by ste radili obliecť sa dnes na pracovný pohovor?

Záleží, kam ideme na pohovor. Inak sa oblečieme na pozíciu manažéra, inak na referenta životného prostredia miestneho úradu. Vždy rád opakujem, nie je dôležité obliecť sa draho, dôležité je obliecť sa vhodne. Takže, čím vyššia pozícia, tým „slušnejší“ odev volíme. Ako manažér budem denne v obleku, takže si zvolím šedý alebo námornícky modrý oblek. K tomu správnu kravatu a hotovo.

Celkovo, ak ideme na akýkoľvek pohovor, neprídeme tam v teplákoch alebo deravých rifliach a tričku. Takto profesionalitu a oddanosť firme hneď na začiatku nedokážeme. To isté platí aj pri pracovných business stretnutiach. Či sa to niekomu páči alebo nie, šaty stále robia človeka. Viem to sám, keď prídem do potravín v obleku, dobre, že mi pani predavačka sama nedá svoju zľavu. Keď prídem v tričku a rifliach, ani si ma nevšimne.

A čo tetovanie? Je vhodné ho zakryť, či už to neplatí?

Ak už má niekto tetovanie, tak ho chce ukazovať. To zaváži častokrát aj pri výbere zamestnania. Tetovanie zažilo rozmach začiatkom milénia. Pred pár rokmi jeho popularita jemne opadla a teraz je opäť na výslní. Aj keď si myslím, že svoju prvotnú slávu už nedobehne. Opäť záleží, na akej pracovnej pozícii pracujeme. Niekde to môže byť ako samozrejmosť, inde to môže vyvolať problém. Možno aj preto sú dnes stále viac populárnejšie laserové odstraňovania tetovania.

Keď nás v obľúbenom pube obsluhuje čašníčka alebo čašník s potetovanými rukami, nie je to nič nezvyčajné, ak to ale bude obsluha v luxusnej reštaurácii bude to prinajmenšom veľmi zvláštne. Ak sa už rozhodneme pre tetovanie (z akéhokoľvek dôvodu) a zastávame vysokú reprezentatívnu funkciu, zvoľme radšej menej viditeľné miesto a decentnejší vzor. Tu platí staré známe menej je niekedy viac. 

zdroj: Unsplash/ Annie Spratt

Dokonca aj u politikov vidíme isté uvoľnenie. Farebné a vzorované ponožky už nie sú ničím novým a europoslankyňa Lucia Ďuriš-Nicholsonová si dokonca dala dredy. Ako hodnotíte toto?

Pani europoslankyňa je liberálka a tak sa vždy aj profilovala. Tým chcem dať len najavo, že je oveľa menšia pravdepodobnosť, že by si dredy dal urobiť nejaký konzervatívny politik. Aj keď dnes je možné všetko. V zásade na tom nič zlé nevidím, neviem síce čo pani Ďuriš Nicholsonovú k tomu priviedlo, ale to je napokon jej vec. Môžeme sa ale baviť o tom, či je to na mieste pri tak vysokej funkcii akou poslanec európskeho parlamentu je.  

Vzorované ponožky sú akýmsi kompromisom medzi formálom a casualom. Ich nosenie závisí od viacerých faktorov. Jedným z nich je naturel dotyčného, je známe, že happy socks nosia hlavne umelecky založení muži, so sklonom k extravagancii. Treba ale vedieť, kde táto „sranda“ začína a kde končí. Netreba zabúdať, že farebné ponožky nepatria do spoločnosti, kde sa žiada istá úroveň. Aj tam sa predsa dá zaujať zaujímavým sakom, elegantnými mokasínami, alebo dobre sediacou košeľou. Nie je to predsa nič zložité. Páni si občas mylne myslia, že inak fádny oblek oživia krikľavými ponožkami. Opak je ale pravdou.

Ako je na tom pani prezidentka? Dodržuje etiketu poctivo, alebo aj u nej môžeme badať isté prešľapy?

Pani prezidentka je príklad toho, ako sa z neznámej advokátky stal rešpektovaný svetový štátnik. Počnúc jej veľmi dobre vybavenou rétorikou, končiac jej vystupovaním, ktoré je vždy rozhodné a priame. Naviac, pôsobí veľmi ľudsky, žensky a priateľsky, tú sú všetko aspekty, ktoré z nej robia najobľúbenejšiu političku a vzbudzujú k nej dôveru. Doteraz sme boli zvyknutí na prezidentov v oblekoch a hotovo. Teraz tu máme niečo nové a myslím si, že už aj národ si začína zvykať na to, že máme prezidentku, ktorá je istým spôsobom aj módnou ikonou. Nevidím na tom nič zlé, v zahraničí to vidíme bežne u prvých dám.

zdroj: TASR/Martin Bauman

Koho v zahraničí považujete za stelesnenie dobre zvládnutej etikety?

Som veľký royalista, takže moja odpoveď by smerovala priamo na britský kráľovský dvor. Ak máte na mysli štátnikov, alebo politikov, bol to určite Sir Winston Churchill, ktorý nastavil v politickej kultúre veľmi vysokú latku. Zo súčasných to je napríklad nemecká kancelárka Angela Merkel alebo francúzsky prezident Emmanuel Macron.

Článok bol pôvodne vydaný v septembri 2020.