Nie, táto fotografia nie je z Ukrajiny. Ale aj tak zachytáva takmer rovnaký príbeh

Prezeráme si fotografie zdevastovaného Mariupoľa, na nepoznanie rozdrveného Bachmutu… A zrazu sa vraciame do čoraz hlbšej histórie. Minulosti, ktorú spája jedna a tá istá osoba, vláda či krajina. Musíme ale zavítať minimálne do obdobia pred 30 rokmi.

Čečenská republika, ktorá je v skutočnosti autonómnou súčasťou Ruskej federácie, na svoju spoločnú históriu s Kremľom spomína vo veľmi pochmúrnom podtóne, ktorý začal ešte na prelome 17. a 18. storočia. My sa ale teraz zameriame najmä na situáciu počas poslednej dekády minulého storočia.

V roku 1991, keď sa Čečenci stále len spamätávali z udalostí po druhej svetovej vojne, velenie republiky po voľbách pripadlo bývalému sovietskemu armádnemu leteckému veliteľovi Džocharovi Dudajevovi. Ten vtedy urobil rozhodnutie, z ktorého sa vykryštalizovala budúcnosť tejto malej kaukazskej oblasti na minimálne ďalších 10 rokov. Prehlásil jej nezávislosť od Ruska.

Moskva to nevnímala veľmi prívetivo a na svoju federáciu uvalila ekonomickú blokádu. O tri roky neskôr sa začala angažovať v pomoci miestnym, ktorí sa postavili proti Dudajevovi. V Čečensku v tom čase rapídne rástla miera korupcie, pribúdali mocné klany či gangy a vtedajší ruský prezident Boris Jeľcin sa tam rozhodol poslať 40 000 svojich vojakov.

Toto nie je Ukrajina

Došlo k prvému útoku na Groznyj, hlavné mesto republiky. Konflikt sa začal rozširovať a Čečenci známi svojou neoblomnosťou, azda až krutosťou na vojnovom fronte, sa nevzdávali za žiadnu cenu. Boje naberali na čoraz zložitejších a vážnejších rozmeroch. Ruské straty spôsobovali rastúci odpor verejnosti v domovine padlých vojakov a ten podporovala aj väčšina vtedajších nezávislých médií.

O dva roky neskôr počas bojov došlo k vážnemu zvratu. Ruská raketa zasiahla oblasť, kde sa nachádzal aj Dudajev. Čečenský líder padol a malá republika sa ocitla pred ďalším otáznikom. Čo ďalej?

Rozhodli sa pre podpis mierovej dohody. Zmluvy, ktorá v roku 1996 zaručovala stiahnutie väčšiny ruských síl z Čečenska. Konečné riešenie štatútu republiky sa však odložilo až na rok 2001. Počas nasledovného roka v máji Rusko a Čečensko dosiahli dohodu o uznaní zvoleného prezidenta Aslana Maschadova. To však nebolo všetko.

„Nie, táto fotografia nie je Ukrajina. Toto je Čečensko. V roku 1999 bolo hlavné mesto Groznyj zničené Rusmi. Tri roky predtým pritom Rusko podpísalo mierovú zmluvu s Čečencami. Prehrali vojnu a potrebovali pauzu. Vrátili sa však a zabili až 300 000 Čečencov, 25 % celého malého, ale hrdého národa, ktorý chcel slobodu,“ píše na sociálnej sieti ukrajinský veterán Mychajlo Rohoza, ktorý v bojoch utrpel vážne poranenia nôh.

No, this photo is not Ukraine. This Is Chechnya. In 1999, the capital Grozny was destroyed by the Russians. But 3 years earlier, Russia signed a peace treaty with the Chechens. They had lost the war and needed a pause. Only to go back and kill up to 300,000 Chechens, 25% of the… pic.twitter.com/4uWufekaaV

— Mykhailo Rohoza (@MykhailoRohoza) February 5, 2024

Čo sa teda udialo?

Čečenskí rebeli začali útočiť v susednej federácii Dagestan. V tom čase dochádzalo aj k bombovým útokom v Rusku. Vtedajší premiér v Moskve Vladimir Putin tvrdil, že ide o obnovené aktivity čečenských militantov. Rozhodol sa spustiť druhú ofenzívu na Groznyj.

Ruské jednotky najprv dobyli rovinatý terén na severe republiky, no keď sa priblížili k hlavnému mestu, ich postup sa značne spomalil. Moskva tiež stiahla svoje uznanie Maschadova za prezidenta Čečenska, z ktorého sa následne stal líder rebelov, a spustila masívne bombardovanie. Z republiky utieklo približne 200 000 ľudí. Boje neprestávali.

Slovensko provokuje, zahraničie reaguje: Fico zo „zoznamu špinavcov“ Úniu vyzýva do boja

Rusom sa podarilo Groznyj dobyť. Avšak až o rok neskôr. Moskva sa teda zamerala na povstalecké bašty v južnom horskom regióne oblasti. Viedlo to k páchaniu zverstiev, pravidelnému zabíjaniu civilistov, ale aj k takmer dennému ostreľovaniu ruských jednotiek. Obnovená vojenská kampaň sa v Rusku tešila širokej podpore verejnosti, konštatuje OSN. Po teroristických útokoch v USA z roku 2001 Moskva dokonca spájala Čečencov aj s Al-Káidou. (V snahe odôvodniť svoje útoky.)

Snahy o proruské velenie

Následne sa Kremeľ pokúsil zvrátiť situáciu v Čečensku pomocou referenda. Konalo sa bez slobodných médií a verejnej diskusie. Moskvou vymenovaná čečenská administratíva tvrdila, že volebná účasť dosiahla až 85 percent. Údajne 96 percent voličov podporilo Ruskom ustanovenú ústavu.

Nezávislý prieskum nálad v republike uskutočnený ruskou organizáciou Memorial však zistil, že 80 percent pôvodného obyvateľstva s referendom ani len nesúhlasilo. Piateho októbra 2003 sa aj tak konali voľby, v ktorých zvíťazil kandidát podporovaný Kremľom Achmad Kadyrov, otec dnešného čečenského vodcu Ramzana Kadyrova, ako prezident.

Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe to kritizovala s tým, že voličom nebol ponúknutý poriadny výber. USA voľby posúdili ako „vážne pochybné“.

Hrozba zabratia slovenských území Maďarskom je skutočná. Orbánovu fantáziu chápe aj Putin, hovorí expert

Kadyrov sa na čele republiky dlho neohrial. Zahynul pri výbuchu pred televíznymi kamerami v roku 2004, zabili ho čečenskí rebeli. O rok neskôr už ale zahynul aj líder povstalcov Maschadov, ktorého dolapili ruskí operatívci.

Proruskí čečenskí predstavitelia priznali, že od vypuknutia vojny v roku 1994 zomrelo v republike viac ako 200 000 ľudí. Ďalšie státisíce ľudí boli zranené a vysídlené.

Súčasný režim, ktorý vedie Ramzan Kadyrov, syn zavraždeného prezidenta, je napojený na sieť zločineckých skupín. Separatisti v republike ho odsudzujú ako zradcu. Putin tohto muža ale v januári 2005 vyhlásil za hrdinu Ruska, čím šokoval ľudskoprávnu komunitu.

Kadyrov po februári 2022 sám posielal svoje jednotky na Ukrajinu. S Čečencami na bojisku sa najprv spájali príbehy plné obáv z ich brutality a neskôr správy o ich neúspechoch a vysokých stratách. Obohatili to viaceré kontroverzné propagandistické príspevky na TikToku, ktoré na túto platformu pridával sám Ramzan. Na verejnosti vystupoval vo vojenských topánkach od Prady.

Paralely

V príbehu o osude Čečenska vidíme množstvo zaujímavých prepojení na súčasnú nevyprovokovanú vojnu, ktorú Rusko na Ukrajine vedie už 2, respektíve až 10 rokov. Už len pri, v úvodzovkách, „referendách“, ktorými sa kremeľský režim pokúša obhájiť svoje skutky na Donbase tak, ako sa o to snažil v Čečensku.

Paralely vidíme aj pri rečiach o teroristoch v napadnutých oblastiach či o údajnom náraste počtu neonacistov na Ukrajine, ktorej prezident ani netají svoje židovské korene.

A taktiež vidíme nemilosrdné bombardovanie zabíjajúce tisíce nevinných a bezbranných osôb. Fotografie zo zdevastovaného mesta Groznyj sa od záberov z Bachmutu, Mariopoľu či Avdijivky líšia len v jednom. Vtedy sme ich videli v čiernobielom, dnes sa táto realita zachytáva aj s jej pravými farbami.