Okupácia v 1968: „Bratská pomoc“ mala Slovákom vytĺcť z hlavy socializmus s ľudskou tvárou

Slovensko si dnes pripomína deň, ktorý navždy zmenil našu históriu. Pred 55 rokmi množstvo obyvateľov Československa zažilo šok, ktorý ovplyvnil celé generácie, a „pachuť“ z toho aktu v kontexte aktuálnej situácie sa v ústach nestráca ani dnes. V stredu 21. augusta 1968 totiž obsadili cudzie vojská väčšinu strategických miest po celom území Československa.

Režim to vtedy nazval „bratská pomoc“. V našich končinách sa totiž schyľovalo k uvoľneniu režimu a to vedenie ZSSR nemohlo dopustiť.

55. výročie okupácie ČSSR

V noci na dnes uplynulo 55 rokov od okamihu, keď armády piatich štátov Varšavskej zmluvy (Sovietskeho zväzu, Bulharska, Maďarska, Nemeckej demokratickej republiky a Poľska) prekročili z 20. na 21. augusta 1968 hranice a začali okupáciu Československej socialistickej republiky (ČSSR).

Tanky a obrnené transportéry s bielymi inváznymi pruhmi násilne ukončili reformný a demokratizačný proces v Československu, píše TASR.

Poslanci Národnej rady SR rozhodli 3. novembra 2020 o tom, že do zoznamu pamätných dní pribudne 21. august ako Deň obetí okupácie Československa v roku 1968. Zoznam pamätných dní sa zároveň rozšíril aj o 21. jún ako Deň odchodu okupačných vojsk sovietskej armády z Československa v roku 1991.

„Týmito dvomi dňami je vymedzených 23 rokov okupácie Československa,“ vysvetlili predkladatelia novely Zákona o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch.

Išlo o najväčšiu ozbrojenú akciu v Európe od konca druhej svetovej vojny. Na invázii pod krycím názvom Operácia Dunaj sa zúčastnilo 27 bojových divízií. Intervenčným jednotkám v počte približne 500 000 vojakov, 6 300 tankov, 2 000 diel a 800 lietadiel velil generál Ivan Grigorjevič Pavlovskij.

Husák v Kremli po invázii pomáhal „zjednať poriadok“

S obdobím invázie vojsk Varšavskej zmluvy do Československej socialistickej republiky (ČSSR) v roku 1968 sa okrem iných spájajú aj mená Alexandra Dubčeka a Gustáva Husáka.

Zatiaľ čo Dubček po okupácii lavíroval medzi sovietskym vedením a československými občanmi a postupne sledoval, ako odchádzajú jeho priaznivci, Husák sa chopil príležitosti. Bol fanatikom moci a tvrdil, že sa musí pre československý štát obetovať.

Takto vtedajšie politické osobnosti spravodajkyni TASR opísal český historik a riaditeľ Múzea pamäti XX. storočia v Prahe Jan Kalous.

Ladislav Bielik fotil „bratskú pomoc“ Ruska: Toto je príbeh muža, ktorý navždy vstúpil do dejín

Proreformný Dubček sa nakoniec pre režim ukázal ako nie úplne šťastná voľba, myslí si Kalous. Podľa neho niečo iné zrejme hovoril Sovietom a ďalším predstaviteľom socialistických štátov a niečo iné potom prezentoval smerom k československej verejnosti. „Dubček tvrdí, že niečo splní, ale sám vie, že verejnosť by tie jeho kroky neprijala,“ pripomenul Kalous.

Po návrate členov československej delegácie z Moskvy, kam boli Sovietmi odvlečení, aby podpísali tzv. moskovský protokol, bol ešte niekoľko mesiacov v čele strany.

„Postupne odkrajuje svoje programové body, ktoré ešte pred polrokom – rokom obhajoval, a sleduje, ako mu ubúdajú jeho podporovatelia a prívrženci na úkor ľudí, ktorí sú buď priamo odporučení Moskvou, alebo sú v súlade s politikou, ktorú Moskva vyžaduje,“ dodal historik.

Aj Husák bol pred augustom 1968 reformistom. Identifikoval sa s Dubčekovým programom „socializmu s ľudskou tvárou“, plánovanými reformami a podporoval ich.

Za práva homosexuálov skutočne bojoval: Imrich Matyáš prežil peklo v štyroch režimoch

„Ale v momente, keď príde k vojenskému zásahu, k okupácii a k tomu, že časť vedenia KSČ (Komunistická strana Československa) skončí nedobrovoľne v Moskve, veľmi rýchlo sa zorientuje,“ upozornil historik na jeho premenu.

Do čela KSČ mu podľa neho nepochybne pomohol jeho postoj pri invázii. Počas rokovaní v Moskve presviedčal členov československej delegácie, aby podpísali tzv. moskovský protokol o prijatí „bratskej pomoci“ Zväzu sovietskych socialistických republík (ZSSR). Vtedy bol podpredsedom vlády.

„V Kremli skutočne veľmi pomáhal ‚zjednať poriadok‘. Je evidentné, že zaujal Brežneva aj ďalších členov sovietskeho vedenia,“ priblížil situáciu historik. Husák vo funkcii Dubčeka nahradil o niekoľko mesiacov.

Kalous taktiež pripomenul, že spoločnosť najmä prvé dni po vojenskom zásahu reagovala na okupáciu silným odporom. V novembri ju ešte povzbudil vysokoškolský štrajk, ale časť verejnosti už reagovala zdržanlivo.

Do Sovietskeho zväzu chodil hrať len pre peniaze. Toto je príbeh Vaša Patejdla

K spoločenskému vzopätiu prišlo ešte začiatkom roka 1969 po smrti študenta Jana Palacha a s tzv. hokejovou krízou. Poslednou bodkou bolo prvé výročie okupácie. „Nasleduje snaha nastoliť tu režim, ktorý by bol podobný tomu, čo sa odohrávalo v Maďarsku po vojenskom zásahu v roku 1956,“ vysvetlil historik.

Ak by aj k vojenskej intervencii do ČSSR v roku 1968 nedošlo, situácia pre túto krajinu a reformy, ktoré chcel robiť Dubček, nebola podľa neho priaznivá. Otázkou však je, ako by sa vyvíjala, ak by v Moskve sedel v roku 1968 niekto ako Michail Gorbačov, ktorý sa do vedenia strany v ZSSR dostal v roku 1985, dodal s otáznikom český historik a riaditeľ Múzea pamäti XX. storočia.

Okupácia si vyžiadala stovky životov

Medzi prvými obeťami okupácie v Bratislave boli v tom čase len 15-ročná Danka Košanová, ktorú zasiahla guľka na schodoch Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí, a o rok starší Peter Legner, ktorého smrteľne postrelili pred budovou hlavnej pošty na Námestí SNP.

Spolu si invázia spojeneckých vojsk na Slovensku vyžiadala 37 obetí na životoch. Počas celého obdobia okupácie až do odchodu sovietskych vojsk v roku 1991 zomrelo v dôsledku ich pobytu na území Československa 406 ľudí.

Vedúci predstavitelia KSČ na čele s Alexandrom Dubčekom boli násilne prevezení do Moskvy, kde sa v dňoch od 23. do 26. augusta 1968 konali rokovania. Ich výsledkom bolo prijatie tzv. Moskovského protokolu, ktorý zaručoval prítomnosť sovietskych vojsk v ČSSR dovtedy, pokiaľ v krajine nepominie hrozba odklonu od socializmu.

Ako jediný z 26 českých a slovenských politikov nátlaku Kremľa odolal a protokol nepodpísal František Kriegel.

zdroj: TASR/Dano Veselský

Pobyt sovietskych vojsk v Československu legalizovala zmluva zo 16. októbra 1968, ktorú 18. októbra 1968 schválilo Národné zhromaždenie. Dokument podporilo 228 poslancov, desať sa ich zdržalo a štyria hlasovali proti: František Kriegel, František Vodsloň, Gertruda Sekaninová-Čakrtová a Božena Fuková.

Okupácia a následný pobyt sovietskych vojsk zmrazili akékoľvek nádeje reformovať komunistický systém v ČSSR. V apríli 1969 nastúpil Gustáv Husák do funkcie prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) a začal sa proces normalizácie.

V čase od 18. októbra do 4. novembra 1968 opustili Československo armády Bulharska, Maďarska, NDR a Poľska. Početné zastúpenie viac ako 73-tisícovej armády strednej skupiny sovietskych vojsk však v krajine zostalo.

Odchod sovietskych vojsk sa začal 26. februára 1990, posledný transport prekročil východnú hranicu Slovenska 21. júna 1991. Tento proces bol formálne ukončený 25. júna 1991 podpisom Protokolu o ukončení odsunu.

O dva dni neskôr opustil Československo z vojenského letiska Praha-Kbely aj posledný zástupca sovietskej armády generál Eduard Vorobjov, čím sa definitívne skončil „dočasný“, 23 rokov trvajúci pobyt sovietskej armády v Československu.