Olympijský Paríž na vlastnej koži: Našla som tradičný chlieb za 4 eurá, no toto ma na olympiáde úprimne prekvapilo

Za život sa ti môže prihodiť veľa zaujímavých vecí, ktoré neskôr ani nevieš vyhodnotiť. Tak nejak sa mne pred pár dňami prihodil olympijský Paríž, do ktorého ma poslal na tzv. „press trip“ Samsung.

Cieľ cesty bol jednoznačný – prísť do francúzskej metropoly, navnímať atmosféru najväčšieho športového podujatia na svete a ešte aj čitateľom neskôr odovzdať múdrosť o sponzoringu od jednej z najväčších technologických značiek. Jednoduché, nie? Určite áno, keby zhodou okolností nie som redaktorkou, ktorá nielenže nerozumie športom, ale kamaráti ju bez hanby označujú za technologického analfabeta. 

Napriek tomu všetkému som sa však v Paríži mala skvelo a užila si každý kúsok programu. Pravdou však je, že niektoré jeho časti som videla asi ako trojročné dieťa v interaktívnom múzeu – zhruba viem, kde som, mám pocit, že ide o veľkú vec a veľmi sa mi páčia pohyby, zvuky a svetielka v mojom okolí. Hlbšie dojmy možno žijú niekde v podvedomí, spoločne s vedomosťou o tom, čo je v hokeji ofsajd. 

V prvom rade, všetci súhlasíme, že letieť niekam o šiestej ráno je prejav čistého masochizmu. Vstával si o tretej (ak bývaš v Bratislave), na letisko prichádzaš ešte za tmy a do cieľovej destinácie prichádzaš s pocitom, že možno si mal ostať vo svojich perinách. Hodina v taxíku, zrazu stojíš na ulici Champs-Élysées a spolu s ďalším kvadriliónom ľudí pozeráš na Víťazný oblúk. 

Premýšľaš nad Napoleonom, ktorého si bude história pamätať navždy a uvažuješ, kto si raz bude pamätať teba. V záchvate existenčnej krízy spôsobenej impulzom vlastnej malosti zazrieš ľudí skladajúcich sa do radu o dĺžke „ako-na-teplé-rožky“. Na čo sa na Champs-Élysées môže stáť rad? Akože, vlastne na všetko, ale počas olympiády to je pravdepodobne Samsung Experience Store. 

zdroj: Startitup

Nostalgia vie predávať telefóny

Na najznámejšej ulici Paríža, Champs-Élysées, sú dva Samsung Experience Stores. Vyzerajú zhruba presne tak, ako si predstavuješ. Veľa ľudí, veľa obrazoviek a veľa telefónov. Sprievodkyňa nám vysvetľovala, že žiadny detail nebol nechaný na náhodu, čo mi vlastne bolo jasné hneď, ako sme sa predrali cez masy ľudí. Jedno treba Samsungu nechať. 

Totiž aj očami laika, ktorým je moja maličkosť, dokážeš vidieť presne to, čo sa ti značka snaží odovzdať. Spojenie budúcnosti so zdravou dávkou sentimentality. Celý Experience Store dizajnom a interaktívnymi aktivitami útočil presne na tú časť ľudského srdca, ktorá dokáže bodnúť tak veľmi, až to cítime fyzicky. Nostalgia. 

Pretože Samsung poznáme vlastne všetci. Moja generácia určite od narodenia, moji rodičia od pádu železnej opony. Keď niekoho poznáš tak dlho, máš pocit, že o ňom už nemáš čo zistiť. Na druhú stranu každá odchýlka od poznaného je desivá. Akoby si tvoj otec konečne kúpil novú bundu a zahodil tú starú šuštiačku, s ktorou ťa ešte nosil na rukách. 

zdroj: Startitup

Presne tento význam nostalgie Samsung chápe. A aby sme sa teda dostali aj k tej technológii, ktorú som sľúbila – známy skladací Samsung Galaxy Z Flip6, ktorý dostali aj olympionici, je krásnym príkladom. Zlatých telefónov s olympijským znakom rozdali až 17 000 a dokonca začali aj trend tzv. „víťaznej selfie“. Pozri, ja o telefónoch fakt neviem veľa.

Ale vyklápa sa to, čo mi pripomína detstvo, a má to fakt „husté“ funkcie, čo teší môjho vnútorného dospeláka. Nám o histórii sponzoringu porozprávali aj s klasickou prezentáciou v pozadí a musím skonštatovať, že rozpravy o dejinách sa mi do hlavy ukladajú omnoho lepšie, než funkcie nového Samsung AI (ktorý si určite vygoogli. Zdá sa mi, že už dávno žijeme v budúcnosti).

Samsung je sponzorom Olympijských hier už od roku 1988, keď prvýkrát rozdali športovcom telefóny, aby mohli zavolať domov. Neviem prečo mi nikdy nenapadlo, že kedysi ľudia cestovali na olympiádu aj na druhú stranu sveta a nemohli ani zavolať rodičom, že trhli nejaký rekord. 

Slovenský dom vystihoval kultúru nad rámec

Nuž, aby sme preskočili aj k olympijským aktivitám, nedá mi, aby som vám neukázala slovenský dom. V štvrti Porte de la Villette v 17. parížskom obvode sme našli kúsok domoviny. Maison Slovaque, alebo aj inak slovenský olympijský dom vraj navštívilo až 44 000 ľudí, ktorí si chceli užiť kúsok našej domácej kultúry. 

zdroj: Startitup

A presne to tam našli. Slovenský dom návštevníkov privítal veľkým dáždnikom známej značky piva, ktoré nás v Paríži tento rok reprezentovalo. Kúpiť si si ho v stánočku mohol za 8 eur, respektíve 2 dukáty. Tak sa totiž v slovenskom dome platilo – u tety si si vymenil eurá za dukáty, s kurzom 4:1. Tradičný chlebík s paštétou ťa v stánku vyšiel 4 eurá.

Zaobstarať si si mohol samozrejme aj halušky a iné tradičné pochúťky. Nechýbali sušené klobásy, stanica slovenského rádia, ktorá návštevníkov obšťastňovala aj výberom slovenského rapu, dievčatá v krojoch a celkovo atmosféra ako na jarmoku v Nových Zámkoch. Čo však nie je urážka. Všade dobre, doma najlepšie a slovenský dom rozhodne odrážal domov najkrajšie ako vedel. 

zdroj: Startitup

„Viem, že sa ľudia viackrát otočili pre halušky. To je to taká dostatočná pochvala. Vychválil aj princ Albert, ktorý nebol v slovenskom dome po prvýkrát. On je vlastne štamgast, čo sa týka halušiek,“ prezradila pre TASR Petra Gantnerová, šéfka projektu, a ja k tomu poviem jediné. Ak sú halušky dosť dobré pre princa, tak na slovenský dom nikto nemôže vyriecť krivého slova. 

Na štadióne dobre, na štadióne zdravo

Počas dvoch dní v Paríži sa mi vďaka našim hostiteľom podarilo dostať až na dve olympijské disciplíny. Prvou z nich bola dráhová cyklistika, o ktorej som určite vedela, že existuje a je aj olympijským športom. Ak sa ti niekedy, hocikedy, podarí dostať na olympiádu, tak zistíš, že aj niečo také, ako sedieť 2 hodiny vo velodróme, vie byť záživné. 

Ja som síce pozerala pár hodín ako mačka na škrečka v koliesku, no nenudila som sa ani chvíľu. Pretože ľudia. Keď som na druhý večer sedela v taxíku na letisko a premýšľala, čo ja môžem vlastne o olympiáde povedať, vedela som, že žiadny športový úspech z tých mnohých, ktoré som videla, mi, žiaľ, neostal v pamäti.

Ale za to si presne pamätám tisíce ľudí spievajúcich jednu pieseň a kolektívny povzdych celého štadióna, keď sa zrazili dve cyklistky. Možno práve to je podstatou olympiády – spojiť ľudí natoľko, že spolu dokážu prežívať všetky úspechy a pády. Usmiať sa naširoko, aj keď sedíš veľa Američana, ktorý nevie, že nejaké Slovensko existuje.

zdroj: Startitup

Pre mňa je olympiáda asi kontrolór pred štadiónom Stade de France, ktorý mi povedal, že mám nádherné tetovanie. Jednoducho, my tu celé dekády rozprávame o nejakom mieri a spoločenskej pospolitosti a potom raz za štyri roky strčíme celý svet do jedného mesta. A ono to funguje. To je pre mňa krása olympiády. Neskôr som práve na Stade de France absolvovala tri hodiny atletiky a „páni, to vám byla podívaná“. 

Odhliadnuc od toho, že o týchto športoch viem predovšetkým ešte z hier na starom XBOX 360, zážitok to bol fakt svetový. Lebo veď aj olympiáda je svetová. Paríž, ak sme sa všetci mali stretnúť práve na brehu Seiny, tak by som to neurobila inak. A aj keď z parížskeho metra budem mať ešte nočné mory a všetko je tam pre Slováka drahé, ja dávam olympijskému Parížu 10/10. 

Turistické okienko

Na margo bežných cestovateľských zážitkov, žiaľ som na ne priveľa času nemala. Avšak mám jednu cennú radu, ktorú niekto mohol pred výletom povedať mne. Ak stojíš pri múzeu Louvre a pozeráš na vrchol Eiffelovky, ktorá vytŕča zo striech domov, nenechaj sa oklamať svojimi zmyslami.

Ona naozaj vyzerá blízko. A ak si ako ja a v momente ako ti navigácia ukáže vzdialenosť „pešo je to hodina“ a ty si vždy povieš „ja to dám rýchlejšie“, tak ťa čaká rovnaký zážitok ako mňa. Eiffelova veža je naozaj od Louvru hodinu pešo, s olympijskými davmi dokonca aj viac. Ale keď k nej dorazíš – spotený, upachtený a nadávajúci, pozrieš na ňu a povieš si „ale fakt je to pekné“. A to vlastne stojí za to.