Opatruje deti homosexuálnemu páru: Je to ako v každej inej rodine až na to, že namiesto ženy a muža sú dvaja muži
- Romana žije v Británii, kde sa dostala k zaujímavej práci
- Žije v rodine, v ktorej opatruje deti homosexuálneho páru pre slovensko-taliansku domácnosť
- V rozhovore sa dozvieš, prečo sa Slovenka Romana rozhodla odísť do zahraničia a ako sa dostala do „netradičnej“ rodiny
- Romana žije v Británii, kde sa dostala k zaujímavej práci
- Žije v rodine, v ktorej opatruje deti homosexuálneho páru pre slovensko-taliansku domácnosť
- V rozhovore sa dozvieš, prečo sa Slovenka Romana rozhodla odísť do zahraničia a ako sa dostala do „netradičnej“ rodiny
Ako si sa dostala do UK a prečo si sa rozhodla žiť v zahraničí?
Mám 19 rokov a už na začiatku stredoškolského štúdia som chcela vyskúšať život v zahraničí. V maturitnom ročníku som sa rozhodla, že spojím oba moje sny, a to život v zahraničí a štúdium na univerzite. Lenže som čelila veľkému problému zvanému jazyková bariéra. Moja angličtina bola takmer nulová aj napriek dlhoročnému intenzívnemu štúdiu. Prvotne som sa chcela vykašlať na angličtinu a začať sa učiť taliančinu. Nakoľko som vedela, že ročná pauza bude pre mňa nevyhnutná, tak som začala hľadať prácu v Taliansku. Nakoniec som však dostala zaujímavú ponuku z Londýna, tak som sa vrátila k angličtine.
Au pair pobyt som si vybrala z viacerých dôvodov. Ak idete do sveta ako au pair, tak nemáte náklady na ubytovanie ani stravu. Čo sú zväčša tie najväčšie. A keďže som mala už s deťmi nejaké tie skúsenosti z mojich dobrovoľníckych aktivít, tak som nevidela dôvod, prečo nie.
V súčasnosti pracuješ ako au pair v rodine ľudí rovnakého pohlavia. Majú aj tri deti.
Pracujem v britskej, no slovensko-talianskej rodine. Keď som sa definitívne rozhodla, že budem au pair, začala som hľadať agentúry. Nakoľko to bol môj prvý dlhodobý pobyt v zahraničí, tak som nechcela ísť na vlastnú päsť. Takže ako prvé som si urobila prieskum agentúr. Následne som si vybrala COOLAGENT a napísala email. Potom som napísala my family letter, niečo ako motivačný list. Postupne mi začali prichádzať ponuky na rôzne rodiny a ja som si s nimi dohodla interview. Nakoniec som si vybrala rodinu, ktorá ma zaujala najviac.
Sú to dvaja muži?
Sú to vyspelí a vzdelaní muži, ktorí sú vysoko spoločensky postavení.
Aké to je pracovať pre rodinu, kde sú obaja ľudia rovnakého pohlavia? Na Slovensku si často myslíme, že to ani nie je rodina.
Nevidím v tom nejaké obrovské rozdiely. Je to ako v každej inej rodine až na to, že namiesto ženy a muža sú dvaja muži. V tomto bode je dôležité si uvedomiť, čo robí rodinu rodinou. Podľa mňa je najdôležitejšia láska, dôvera, pochopenie a šťastie všetkých členov. Ak je toto všetko splnené, tak si myslím, že nezáleží na tom, či sú tam dvaja ľudia rovnakého alebo rozdielneho pohlavia.
Ako vedú svoje deti do života? Je to úplne klasicky štandardný postup, ako ho poznáme u nás?
Každá kultúra má iné zvyky a tradície a taktiež výchovné metódy. Nakoľko som v rodine, kde je jeden z nich Slovák, tak nevidím diametrálny rozdiel. Dievčatá chodia do súkromnej škôlky. Majú 4 roky a plynule hovoria po taliansky aj po slovensky, teraz sa začali učiť angličtinu.
Ako sa na to pozerajú ostatní Briti? Je to v krajine normálne?
Áno, je to úplne normálne. Nikto to nerieši. Londýn sa mi páči aj v tom, že sa ľudia navzájom rešpektujú, aj keď sú z rozdielnych kultúr. Nikto ťa neposudzuje ani nehovorí, ako by kto mal žiť. Na ulici, v kaviarňach, reštauráciách, škôlkach, školách proste všade sa stretávame s ľuďmi z rôznych kútov sveta.
Nemala si zo začiatku nejaké predsudky?
Nie, nemala, ja som sa tešila, že budem mať reálnu skúsenosť s ľuďmi, ktorými slovenská spoločnosť často opovrhuje. Chcela som si vytvoriť vlastný názor, čo sa koniec koncov podarilo.
Ako sa správajú deti? Nepozerá sa na ne spoločnosť ako na „iných“?
Niekedy sa ľudia na nás pozrú a spýtajú sa, že či sú trojičky a povedia, že aké sú zlaté, pekné. Myslím si, že deti žijúce vo veľkých mestách sú tolerantnejšie a zvyknuté na rôznorodosť.
Nesmejú sa deťom, nedajú im to nejak pocítiť?
Nie ešte som sa nestretla s tým, že by sa im niekto smial.
Na Slovensku máme veľký problém prijať podobný typ rodiny. Čo si o tom myslíš?
V prvom rade chcem podotknúť, že matka aj otec sú pre dieťa rovnako dôležití. Obaja niečo prinášajú do výchovy. Pre dieťa je, myslím si, dôležité, aby malo aj ženské aj mužské vzory. Avšak povedzme si úprimne, koľko detí žije vo funkčných biologických rodinách?
Dokážu ľudia rovnakého pohlavia vychovávať deti?
Mnohé rodiny sú rozvrátené, a to pre deti určite nie je dobré. Harmónia, pocit istoty a bezpečia je jeden z najdôležitejších faktorov pre zdravý vývoj dieťaťa. Deti v homosexuálnych rodinách môžu získavať vzory zo širšej rodiny. Napríklad dievčatá, o ktoré sa starám, sa veľmi často stretávajú so svojimi babičkami, tetami. Títo ľudia im dokážu dať ženský vzor.
V čom vidíš možno najväčší problém alebo nedostatky? Dá sa to vôbec?
Nedá sa to povedať centrálne. Každá rodina je iná. Každá rodina má iné problémy.
Čo by si odkázala ľuďom, ktorí odsudzujú podobné rodiny?
Pozerajme sa v prvom rade do svojej rodiny. Pozrime sa na to, ako sa správame k sebe navzájom. Na to, že veľké množstvo slovenských rodín je rozvedených, neúplných. Buďme tolerantnejší a láskavejší. Neškatuľkujme si ľudí do skupín, (Rómovia, homosexuáli, utečenci), pozerajme sa na nich individuálne. Nesúďme ich, ale všímajme si ich správanie. Ak je niekto ku mne milý, priateľský, nevidím dôvod prečo, by som mala byť ja iná.
Prečo si myslíš, že máme veľký problém prijať inakosť?
V Londýne je inakosť prirodzená. Ľudia sa naučili spolu vychádzať a myslím si, že to pomerne dobre funguje. Možno v menších mestách a dedinách to ľudia vnímajú inak, ale to ja neviem, keďže žijem v Londýne. Určite to má aj nejaké nevýhody, ale podľa mňa je prevaha výhod. Veď, koniec koncov, všetko má svoje pre aj proti.
Problémom Slovákov je podľa mňa škatuľkovanie. Rómovia sú zlí. Homosexuáli sú chorí, zvrátení. Utečenci sú nebezpeční. Chýba nám individuálny pohľad na jednotlivcov. Súdime ľudí. Zhruba 3 roky som pracovala ako dobrovoľníčka v Úsmeve ako dar, kde som pracovala s prevažne rómskymi deťmi. Tam som zažila veľké množstvo predsudkov voči týmto deťom. Aj napriek tomu, že oni nemohli za to, kde sa narodili, nemohli to ovplyvniť. Stalo sa mi, že som vybavovala ubytovanie na tábor a keď som spomenula, že ide aj o rómske deti, zrazu nemali voľné.
Môže to byť aj tým, že sa v médiách denno-denne dozvedáme negatívne správy o menšinách. Obyčajný človek nemá čas a chuť, aby hľadal aj pozitívne príklady. Ďalším dôvodom môžu byť aj politici, ktorí sa často vyjadrujú k menšinám a snažia sa v ľuďoch vyvolať strach. Takýmto spôsobom získajú voličov. My sa asi bojíme, že ak prijmeme inakosť, tak sa zmení kvalita nášho života. Čo sa aj zmení, ale k lepšiemu. Bude v nás viac pochopenia a lásky a možno si vytvoríme iný svet. Jasné, niekedy sa možno niečo zlé stane, ale zlé veci sa dejú aj teraz.
Je niečo, čo ťa na ich živote veľmi šokovalo?
Mám mnoho zábavných príhod a zážitkov, ktoré vznikli na základe inakosti kultúr. Napríklad som bola prekvapená, keď rezeň strihali nožnicami. Mala som možnosť ochutnať mačku (na začiatku som nevedela, čo to vlastne jem). Veľakrát som povedala niečo po slovensky a neuvedomila si, že v taliančine to má iný význam (zadok je po taliansky áno, holub je po taliansky piccione, číta sa to ako naša slovenská nadávka). Niekedy to je naozaj vtipné.
Čo by sme si z tvojej skúsenosti mohli zobrať na Slovensku?
Chcem povedať, že Slovensko je krásna krajina s úžasnými, inteligentnými, vzdelanými ľuďmi.
Rešpektujme sa navzájom a nesúďme iných. Dovoľme ľuďom rozhodovať sa ako chcú žiť svoj život. Pomáhajme si navzájom a robme svet lepším. Nebuďme ľahostajní. Jedna osoba nemôže zmeniť celý svet, ale Ty môžeš zmeniť celý svet jednej osoby – túto múdrosť povedal Albert Einstein. Tak zmeňme svet sebe a nášmu okoliu a možno časom zmeníme aj našu spoločnosť.