RECENZIA: Videli sme film ČERNÁK. Na toto sa môžeš tešiť v pokračovaní filmového hitu

Po obrovskom minuloročnom úspechu filmu MIKI, ktorý v kinách videlo takmer 400 000 divákov, prichádza do slovenských kín snímka ČERNÁK, ktorá završuje príbeh o najznámejšom slovenskom mafiánskom bossovi – Mikulášovi Černákovi. 

Súčasťou života drvivej väčšiny zástupcov organizovaného zločinu je životný vzostup a pád. Kým prvý film sa skôr zameriaval na Černákov „vzostup“, pokračovanie/druhá polovica príbehu sa viac sústredí na jeho „pád“.

Uvedenie prvej snímky sprevádzali viaceré kontroverzie, no napriek (alebo aj vďaka) nim sa film dočkal mimoriadnej návštevnosti a tak boli očakávania od pokračovania vskutku veľké. Ako to napokon dopadlo?

Rozpoltený boss všetkých bossov

Černák, muž zo stredoslovenského Telgártu, sa rýchlo vypracoval na obávaného vodcu horehronskej mafiánskej skupiny. No jeho ambície siahajú ešte vyššie – túži ovládnuť celé Slovensko a stať sa bossom všetkých bossov. Divákovi sa tak pred očami vytvára obraz cesty lemovanej mnohými vraždami, zradou, peniazmi, mocou, ale aj politikou. Pričom práve politický vplyv vo filme zohrá najväčšiu úlohu v zavŕšení príbehu inšpirovaného životom jedného mafiána.

Podobne ako v prvej časti, snímku dopredu ťahá strhujúci výkon Milana Ondríka v hlavnej úlohe. Ten uhrančivým spôsobom zosobňuje rôzne životné fázy a odtiene povahy a správania mnohonásobného vraha Černáka.

Pozeráme sa tak v podstate na rozpoltenú postavu, ktorá osciluje niekde medzi brutálnym násilím, chamtivosťou a mačizmom, no na druhej strane ho sprevádzajú aj isté predtuchy, že „toto všetko napokon nemôže skončiť dobre“, a pocit, že už zašiel skutočne priďaleko, no z toho vlaku sa už skrátka nedá vystúpiť.

Ondrík veľa hrá očami, širokú škálu rôznych emócií dokáže divákovi sprostredkovať iba cez pohľad, samozrejme, doprevádzaný mohutnou fyzickou stránkou a dobovými outfitmi. Pozoruhodným je, že napríklad v scénach z väzenia dokonale napodobňuje držanie hlavy, výraz či gestikuláciu skutočného Černáka, ktorého majú mnohí fanúšikovia krimi žurnalistiky napozeraného z rôznych videí či reportáží.

Milanovi Ondríkovi zdatne sekundujú aj Rebeka Poláková ako Mikiho žena či Gregor Hološka v roli jedného z najbližších gangstrových priateľov. Jednoznačne pozitívne sa dá hodnotiť aj výkon Jozefa Vajdu, ktorý stvárnil slizkého okresného predsedu HZDS spolupracujúceho s mafiou. 

Najväčšie devízy? Ondrík, kamera a soundtrack

Casting vie prekvapiť najmä v sekvenciách zobrazujúcich Holuba a jeho skupinu. Zaujímavosťou je, že šéfa košického podsvetia 90. rokov si „strihol“ bosniansky herec Ivo Krešić. Členovia tohto gangu pútajú pozornosť najmä svojou vizuálnou stránkou a typovým obsadením postáv hercami.

Veľkou devízou filmu je určite aj kamera skúseného Mária Ondriša, ešte o stupienok vyššie, je hudba Dávida Kollara. Hudobný skladateľ sa v minulosti postaral napríklad o soundtracky snímok Punk je hned! či dokumentárneho Comebacku. V ČERNÁKOVI štyridsaťjedenročný hudobník servíruje rôznorodé náladotvorné inštrumentálne skladby, divákovi sa určite do pamäti vryje viackrát opakovaný gitarový motív či ambientnejšie melódie.

Za pozornosť určite stojí aj hudobná dramaturgia a výber dobových či známych slovenských skladieb. Vo filme tak postupne zaznejú Barbora Haščáková, Culture Beat či Karol Duchoň. Práve pieseň legendárneho slovenského speváka zaznie v strihovej montáži krvavej vojny gangov, ako použitý filmový kontrapunkt, a je možné, že po projekcii sa na túto skladbu už väčšina divákov snímky nebude „pozerať ako doteraz“.

7/10, v závere akoby tvorcom dochádzal dych

Morálne dilemy týkajúce sa snímky v tejto recenzii rozoberať nebudeme, popísalo sa o tom totiž už veľa a každý si názor môže urobiť aj sám. Samotný príbeh je oproti „jednotke“ priamočiarejší, ešte viac krvavý, akčný a pre nejaké tie hlášky „netreba chodiť zrovna ďaleko“.

Čo môže byť dvojsečné, pretože na jednej strane to je pre časť divákov atraktívne, avšak pre inú skupinu ľudí môže byť psychológia postáv nedostatočná, počet vedľajších postáv zbytočne príliš veľký a práca s nimi nedotiahnutá.

Taktiež je evidentne vidno, že vo chvíli, keď sa postava Mikiho dostane do väzenia, tvorcom dochádza dych a celé to tak trochu pôsobí dojmom, akoby si autori neboli celkom istí, ako ukončiť tento príbeh. To je, samozrejme, pochopiteľné, keďže je film inšpirovaný životom reálneho mafiánskeho bossa, ktorého „príbeh“ nie je ukončený. 

V momente, keď sa Miki dostane do basy, sa filmu Jakuba Kronera ponúkalo viacero možností, ako s príbehom narábať. Jednou z možností, ktorá sa automaticky ponúka, je ČERNÁKA „prepnúť“ do módu vážnej väzenskej psychologickej drámy, avšak to sa nestalo.

Namiesto toho je koniec skratkovitý a udržiavaný v tzv. cool móde, čo by sa dalo považovať aj za premárnenie potenciálu. Avšak priznávam, že na hlbšie hodnotenie týchto súvislostí budem potrebovať ešte minimálne jednu projekciu.

Každopádne, komu sa páčila „jednotka“, tomu sa bude páčiť aj „dvojka“. A jednou z najsilnejších myšlienok, ktoré si divák z filmu môže odniesť, je konštatovanie, že od deväťdesiatok sa na Slovensku toho až tak veľa zase nezmenilo. Chceš vedieť v čom konkrétne? Bež do kina.

Čítajte viac z kategórie: Zo Slovenska