Pietruchová: Z LGBTI sa vyrobil strašiak, proti ktorému treba viesť križiacku výpravu. Tolerancia a ľudskosť prehrávajú

Pellegrini tvrdí, že na Slovensku nie je dopyt po registrovaných partnerstvách. Aké reakcie vo vás, ako žene, ktorá sa venuje ľudským právam, vyvolávajú takéto tvrdenia?

Takéto tvrdenie považujem za alibizmus niekoho, kto sa chce vyhnúť nepríjemnej téme. Otázka právneho uznania spolužitia párov rovnakého pohlavia, prípadne aj alternatíva pre ostatných k manželstvu, je na stole minimálne 15 rokov. Ja tu vidím základné nepochopenie konceptu ľudských práv, ktoré sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Ak sme demokratická krajina rešpektujúca rovnosť ľudí a ich práva, nemôžeme si vyberať, komu budeme práva garantovať a komu upierať. To nie sú hrozienka v koláči, ide tu o základnú rovnosťa  práva pre všetkých ľudí v tejto krajine.

V krajinách v strednej a východnej Európe a v Rusku sa stáva z LGBTI ľudí hon na čarodejnice. Je možné, že budeme nasledovať tieto krajiny?

Žiaľ, práve táto otázka je masívne zneužívaná na rozpútavanie „kultúrnych vojen“ najmä zo strany náboženských extrémistov. To, čo vidíme v Poľsku – myslím tým tzv. „LGBTI free zones“ – je pre krajinu Európskej únie v 21. storočí nemysliteľné. Ako to vidíme u nás dosť často, čím väčší nezmysel, tým väčšia šanca, že to u nás niekto odkuká a importuje.

zdroj: TASR/ Michal Svítok

Po deviatich rokoch ste skončili ako riaditeľka odboru rodovej rovnosti na ministerstve práce. Prečo?

Mám principiálne problém pôsobiť na ministerstve, ktoré je vedené hnutím Sme rodina. Hnutie, ktorého blízkymi spojencami je Le Penová, Salvini a iné krajne pravicové strany EÚ, nepatrí v slušnej krajine do vlády. Hnutie, ktoré má v svojom genetickom kóde zapísané prvky rasizmu, sexizmu a xenofóbie, spochybňovania základných civilizačných konceptov ako je humanizmus, liberálna demokracia a koncept ľudských práv, má teraz určovať agendu rodovej rovnosti a rovnosti príležitostí.

Veď je to absurdné. Ak je pre nich základným kvalifikačným predpokladom pre ženy byť milenkou niekoho z nich, ako sa má posúvať rovnosť mužov a žien vpred? Ministerstvo pod vedením „posledného križiaka“ neakceptuje odborné stanoviská odboru rodovej rovnosti, ale riadi sa pripomienkami Konferencie biskupov Slovenska, ktorí sa snažia pojem rodovej rovnosti úplne vymazať zo slovníka.

Odmietnutie správy ombudsmanky a pokusy poslancov vládnej koalície na obmedzenie interrupcií iba dokresľujú tento celok. V takýchto podmienkach ja nedokážem fungovať a preto som z ministerstva odišla.

Venovali ste sa ženským právam, rodovej rovnosti, ľudským právam. Plánujete v tomto boji za ľudské práva pokračovať, alebo to bol akýsi hod uteráku do ringu?

Ak nemám na ministerstve možnosť veci ovplyvňovať, moja prítomnosť tam nemá význam. A už vôbec si neviem predstaviť situáciu, aby som tie absurdnosti mala obhajovať pred inštitúciami EÚ a OSN.

Ja z tejto krajiny ale nikam neodchádzam a odchod zo štátnej správy mi dáva oveľa viac príležitostí vyjadrovať sa otvorene a slobodne. Takže nehádžem uterák do ringu, len si hľadám taký ring, kde nemám zviazané ruky a môžem bojovať naplno.

Od volieb neprešlo ani sto dní. Celý svet zasiahla pandémia, no v parlamente sa diskutuje o interupcii a právach LGBTI ľudí. Zasiahol nás akýsi typ ultra-konzervativizmu?

Je pravda, že súčasné zloženie parlamentu je asi najviac konzervatívne, aké sme mali. Posadnutosť niektorých poslankýň a poslancov otázkou interrupcií je známa vec, je však zarážajúce, že vládna koalícia nedokáže pomenovať, že v súčasnosti sú iné výzvy na riešenie existenčných problémov ekonomiky a spoločnosti. Opak je však pravdou, takáto debata je vítanou zástupnou témou následkov koronakrízy.

Myslíte si, že extrémne názory budú mať v týchto témach posledné slovo?

Šialená kampaň proti Istanbulskému dohovoru a „gender ideológii“ vyšpičkovala odpor voči tejto agende. Veci, ktoré by sa pred piatimi rokmi zdali nemožné, ako sú klamstvá v priamom prenose z priestorov parlamentu, sú dnes už štandardom. To, čo sme vtedy považovali za extrémny názor, je dnes mainstream, preto si už ani netrúfam odhadnúť, kam táto diskusia zájde.

Zatiaľ sa extrémistom celkom darí, to žiaľ treba uznať. Verím však, že aj Slovensko sa časom posunie na cestu ostatných krajín EÚ, je však otázka, ako dlho to ešte potrvá.

„Musíme sa postaviť nepriateľom, ktorí ohrozujú samotnú podstatu toho, čo znamená byť človekom… zastavíme adopcie detí homosexuálnymi pármi a prijatie registrovaných partnerstiev.“ Toto sú výroky poslankyne Záborskej. Ako vnímate vy, ako bojovníčka za práva LGBTI, takéto a podobné vyjadrenia?

Pani Záborská má určite právo na vlastný názor, avšak takýto prístup k právam LGBTI ľudí nás ako krajinu vyraďuje spomedzi civilizovaných krajín, ktoré si ctia a vážia práva všetkých ľudí bez ohľadu na sexuálnu orientáciu.

Ľudia s inou sexuálnou orientáciou sú plnohodnotnými členmi a členkami našej spoločnosti, žijú medzi nami, platia dane, z ktorých je platená aj pani Záborská. Osobne je mi toto ťaženie voči nim veľmi ľúto a dúfam len, že s novou politickou generáciou sa posunieme bližšie k liberálnym demokraciám, ako ich poznáme zo západnej Európy.

zdroj: TASR/Martin Baumann

Sú Záborská, Kuffa či Vašečka „hrozbou“ pre liberálne hodnoty?

Rešpektujem právo aj týchto ľudí zastávať iné hodnoty, ako sú tie moje. V tom problém nevidím. Pokiaľ by sme mali v parlamente zastúpenie liberálneho spektra ako ho prezentovalo napr. Progresívne Slovensko, názory spomínaných poslancov by boli v diskusiách vyvážené protiargumentami.

Problém je teda v tom, že momentálne takmer nemá kto tieto ultrakonzervatívne názory vyvažovať, s výnimkou pár poslankýň, preto sú v parlamente takmer dominantné.  

Čo ohrozuje status rodiny? 

Ako povedala Martina Navrátilová, heterosexuálnu rodinu najviac ohrozuje heterosexuálny rozvod. Rodiny ohrozujú veci, ktoré majú priamy vplyv na ich život, ako sú ekonomické problémy, alkoholizmus či domáce násilie. Ja však vnímam rodinu širšie ako len manželstvo muža a ženy, poznáme rôzne formy a zloženia rodiny a všetky si zaslúžia uznanie a ochranu.

Vrátane tých rodín, ktoré sú tvorené pármi rovnakého pohlavia, najmä ak spoločne vychovávajú deti. Pretože takéto rodiny, samozrejme, existujú aj u nás, hoci sa niektorí snažia ich nevidieť alebo zaznávať.

zdroj: Oľga Pietruchová

V susednom Česku sú registrované partnerstvá povolené, tu sa z tejto témy stáva skôr strašiak. V čom je podľa vás v našich krajinách najväčší rozdiel?

Čechy patria medzi najateistickejšie krajiny sveta, je to národ založený na intelektuálnom dedičstve husitov, Karlovej univerzity a Václava Havla. Kozmopolitná Praha je akoby v inom storočí ako dedinky na Orave. Slovensko je rurálna krajina so silným vplyvom katolíckej cirkvi, s výnimkou väčších miest uzavretá pred moderným svetom.

V takomto prostredí sa oveľa ľahšie manipuluje verejnou mienkou, ako to príkladne ukázala kampaň vedená Mariánom Kuffom proti Istanbulskému dohovoru. Strašenie ľudí v kostoloch vecami, ktoré s dohovorom nemajú nič spoločné, v tom prostredí nikto nespochybnil. 

Pred voľbami sa stáva z LGBTI komunity „hrozba,“ ktorú využívajú politici, a pretrváva celé roky. Ničia tradičné rodiny, sú niečím zlým. Majú však v parlamente vlastne niekoho, kto ich zastupuje a kto presadzuje aj ich hodnoty a práva?

Určite sa v parlamente nájde pár ľudí liberálneho zmýšľania, ktorí s takouto demagógiou nesúhlasia, je ich však veľmi málo. Ako som spomínala, Progresívne Slovensko alebo podobná strana tam veľmi chýba. Pár jedincov nedokáže túto diskusiu ustáť a už vôbec nie posunúť veci vpred.

Registrované partnerstvá majú pokryť legislatívnu, právnu stránku a rovnosť v spoločnosti. Nemali by práve to konzervatívne orientovaní ľudia chcieť? 

Samozrejme, podľa mňa je len otázkou času, kedy k takémuto názoru dospeje aj Európsky súd pre ľudské práva. Som zvedavá, čo potom urobia naši klerikáli. Veď vo Veľkej Británii to boli Cameronovi konzervatívci, ktorí presadili manželstvá homosexuálov, pretože manželstvo a vernosť sú konzervatívne hodnoty. Podobný postoj majú aj iné kresťansko-demokratické strany v západnej Európe. To je úplne iné vnímanie sveta, ako ho vidíme u nás.

Slovensko patrí medzi šesť krajín EÚ, ktoré ešte neprijali registrované partnerstvá. V tých krajinách, ktoré ich prijali, ako napríklad vo Švédsku a Dánsku, klesla miera samovrážd homosexuálov odvtedy, ako boli zlegalizované homosexuálne zväzky. Sú tieto pozitíva vnímané v našej krajine?

Nemyslím, že to s výnimkou aktivistov za práva LGBTI ľudí niekto takto vníma. Raz sa tu z LGBTI ľudí vyrobil strašiak, slamenný panák, proti ktorému treba viesť križiacku výpravu. V takejto situácii s vecnými argumentami nepochodíte.

Vnímate nejaký progres rodovej rovnosti či práv LGBTI komunity počas svojho pôsobenie ako riaditeľky odboru rodovej rovnosti?

Vnímam skôr opak, v týchto témach vnímam regres. V tejto diskusii sme sa za 10 rokov nielenže nikam neposunuli, ale odporcovia práv LGBTI ľudí dokázali tak vybičovať vášne, že už sa o tom nedá ani seriózne a vecne diskutovať.

To, čo sa stalo okolo Istanbulského dohovoru, je pre mňa mementom, že pokrok sa nedeje vždy progresívnym smerom a že demagógia má v tejto krajine stále otvorené dvere. Vývoj v okolitých krajinách ako Poľsko a Maďarsko ma tiež práve nenapĺňa veľkou nádejou, že sa odrazíme od dna a vrátime k rozumnej a vecnej diskusii. Žiaľ, nacionalisticko-kresťanský populizmus má v našom regióne našľapnuté na víťazstvo nad toleranciou a ľudskosťou.