Platené vs. neplatené vysoké školy: Prečo je treba oboje?

To, že máme u nás na Slovensku vysoké školy zadarmo, je požehnaním a zároveň aj kliatbou. Mnoho z nás by si platené štúdium nemohlo dovoliť, resp. by si popri ňom muselo aj inak privyrábať. Takto si vysokú školu dokáže dokončiť väčšina z nás. Zároveň však nie je žiadnou náhodou, že tie najlepšie svetové univerzity patria aj medzi tie najdrahšie.

Kvalitné vzdelanie sa robí jedine s vysokým rozpočtom, ktorý môže univerzita vyzbierať buď od študentov, alebo od štátu. Nuž a keď chýbajú z oboch zdrojov, ako je tomu často u nás, potom to tak aj vyzerá.

foto: wiki

Keď je niečo zadarmo, ľudia si to väčšinou vážia len nedostatočne. Momentálne u nás mnoho študentov absolvuje výšku len preto, aby na jej konci dostali titul. Prečo? Lebo môžu. No tento prístup je chorý a žalostný (nehovoriac o tom, aké žalostné sú platy vysokoškolských profesorov). Potom sú podobne zvrátene nastavené aj požiadavky zamestnávateľov a vysokoškolský titul sa očakáva pomaly už aj od sekretárky alebo asistenta.

Iste, veľa z nás si príležitosť študovať úprimne váži a podľa toho k štúdiu aj pristupuje. Výsledný produkt ich snahy sa však v konečnom dôsledku nijako neodlišuje od päťročného flákania niekoho, kto si neprečítal ani jedny skriptá, bakalárku alebo magisterku si nechal napísať niekym iným a všetko to robil len pre tri písmenká pred menom a zrolovaný diplom v zamatovom obale. A zamestnanec medzi nimi niekedy ani žiaden rozdiel neurobí.

foto: CDN

Tam, kde je štúdium aspoň sčasti platené, sa k nemu stavajú celkom inak. Absolvovať ho je niečo pozitívne výnimočné, no zároveň existuje aj dostatok pracovných ponúk pre ľudí, ktorí si tento tretí stupeň nevyberú. Napríklad existujú odborné školy, ktoré ľudí pripravujú na remeselné a technické práce a neponúkajú im za ne len smiešnu almužnu, ale plnohodnotný plat, z ktorého sa dá pohodlne vyžiť. Naopak, u nás tieto povolania vymierajú a sú spoločensky degradované do takej miery, že ich nikto nechce absolvovať — a sú na to pádne dôvody.

Lenže predstava platenej vysokej školy v bežnom Slovákovi vyvoláva priam hrôzostrach. Ako sa opovažujú, pýtať si peniaze za niečo, čo má predsa byť zadarmo? Na neplatené vysoké školy sme si zvykli, sú súčasťou dedičstva minulého režimu a sociálnych princípov, ktoré vraj uznávame. No tam, kde verejné financie zlyhávajú a neponúkajú maximum, by sa mali objaviť práve alternatívne ponuky, ktoré deficit v danej oblasti kompenzujú. Inými slovami, súkromné, alebo aspoň platené vysoké školy, by mali ponúkať niečo naviac.

foto: pexels.com

Súkromné vysoké školy majú v našej krajine často veľmi zlú reputáciu — už len z princípu. Keďže väčšina z nás si radšej vyberie alternatívu zadarmo, súkromným školám potom zostane len ten zvyšok, ktorý sa buď na verejnú školu nedostal, alebo sa o to ani nepokúsil. Bojujú o každého študenta, pretože štát ich nedotuje a často teda musia brať len to, čo im príde.

To niekedy znamená aj horších študentov. Momentálne je dokonca ľudí v univerzitnom veku žalostne málo, pretože pred približne osemnástimi až dvadsiatimi rokmi bola znížená pôrodnosť. Prirodzenou voľbou väčšiny je stále verejná škola a tie súkromné si už veľmi nepomôžu, najmä, ak ich štát systematicky znevýhodňuje a očierňuje, pretože súkromné = zlé a nečestné… Ibažeby nie.

foto: youtube

V ideálnom stave by mal niektoré veci platiť štát a iné zase súkromné zdroje. Nemali by sa navzájom sabotovať, ale naopak zdravo súperiť. Možno si myslíš, že neplatená škola je v tomto smere v nevýhode, no nie je tomu celkom tak — najmä nie u nás. Naše verejné školy majú dlhšiu (aj keď len relatívne) tradíciu a zaužívanú reputáciu. Potom sú tu tie platené a nové, ktorých je síce stále málo, no na oplátku ponúkajú istú pridanú hodnotu.

Môžu si dovoliť lepšie technické vybavenie, zaplatiť najlepších profesorov a lektorov nielen z domova, ale aj zo zahraničia, pozývať profesionálov z praxe, nadväzovať spoluprácu so súkromnými profesionálnymi oblasťami či dokonca zaviesť celkom nové voliteľné predmety a smery, ktoré neplatené školy neponúkajú. Celkovo spočívajú výhody súkromných škôl aj v tom, že im osnovy nediktuje štát a môžu s nimi teda narábať voľnejšie a kreatívnejšie.

foto: PBS

Na takúto kvalitnejšiu ponuku súkromných škôl by mali tie verejné adekvátne reagovať. Práve takýto stimul by mohol náš štát dokopať k tomu, aby verejnému školstvu venoval z rozpočtu trochu viac. A nenastávali by situácie, ako keď študent šiesteho ročníka medicíny prehlási, že doteraz zašíval ľudské telo len dva krát a namiesto neho si techniku šitia trénuje na prasačej paprči (true story).

Alebo by naša univerzitná nemocnica nevyzerala, ako keby v nej od konca Druhej svetovej vojny nikto nepohol ani stoličkou. Ale pohodlnejšie je samozrejme mať na vzdelanie monopol a pri otázke, prečo je táto oblasť podfinancovaná, len bezradne krčiť plecami a utešovať sa aspoň tým, že predsa v rozvojových krajinách sú na tom horšie. Ešteže tak!

foto: flickr/Hugo Cardoso

Týmto samozrejme nechceme tvrdiť, že všetky štátne vysoké školy sú na tom zle. Miestami, najmä v technických oblastiach, sa modernizuje vo veľkom a úroveň školstva absolventi porovnávajú so známymi zahraničnými školami. Ale ani to celkom nestačí. My dobre vieme, že chyba nie je ani tak v ľuďoch, ktorí školu reprezentujú — aspoň nie tá počiatočná. Chyba je v zanedbávaní financovania, ktoré demotivuje aj tých najväčších profesionálov. Možno sa takíto profesionáli rozhodnú pre súkromnú školu práve preto, lebo ich vie lepšie odmeniť. Predsa len, z dlhej tradície sa nikto nenaje.

Najväčším háčikom súkromných škôl je, samozrejme, otázka školného. Bežnou praktikou v podobných prípadoch bývajú okrem klasických poplatkov štipendiá vypočítavané na základe rodičovského príjmu, alebo študentom prispôsobené pôžičky. Odmenou za túto obetu by im malo byť práve to, že sa vďaka tomu, čo im škola ponúkla naviac, môžu dobre a rýchlo zamestnať. Samozrejme, len v prípade, ak nebude aj zamestnávateľ voči súkromným / plateným školám predpojatý a nebude každého absolventa úzkoprsto považovať za rozmaznaného zbohatlíka, ktorý určite jazdí na mercedese od rodičov a v živote nemusel pracovať ani len deň.

Samozrejme, že sú aj takí, no nájdu sa aj na verejných, aj na súkromných školách. Okrem nich sú aj tí, ktorí sa na štátne školy z rôznych dôvodov nedostali, čo samozrejme automaticky neznamená, že sú hlúpi. Alebo sa môžno do štúdia rozhodli investovať. Mali šťastie, že si to mohli dovoliť. A to zase automaticky neznamená, že ich zato treba nenávidieť.

foto: flickr/ Francisco Osorio

Je taktiež dôležité dodať, že súkromná alebo platené škola nerovná sa skúšky za podplácanie a známosti. Také praktiky sa síce dejú, no platí to aj pre verejné školy — a možno o to skôr, keďže sú na nich profesori často horšie finančne ohodnotení. Väčšina študentov si štúdium odpracuje presne tak, ako je tomu na štátnych školách. A nezabúdajme ani na to, že keď už sa podpláca, vina je na oboch stranách — nielen na študentovej, ale aj profesorovej.

Platiť za kvalitu nie je zlé. Rovnako ako nie je zlé priplácať za biopotraviny. Zlé je jedine to, ak štát svoju povinnosť financovania verejných univerzít dostatočne neplní. Naše verejné školstvo potrebuje hlasný budíček, pretože s momentálnym prístupom študentov skôr strácame ako získavame – či už v zahraničí, alebo v alternatívnych metódach vzdelávania, vrátane tých súkromných.

Súkromné sa totiž hneď nerovná zlému a skorumpovanému, aj keď nás o tom niektorí nenápadne presviedčajú. Takže nabudúce, keď sa bude niekto sťažovať na súkromné školy, povedz mu, nech sa radšej sťažuje na tie štátne a na štát samotný. Pretože keby im štát poskytoval to, čo si naši študenti aj vyučujúci zaslúžia, po tých súkromných by bol len zanedbateľný dopyt. A dokým to tak nebude, súkromné školy im budú študentov preberať. Je len na vedení štátnych škôl, aby rozumne a konštruktívne zareagovali a dvihli latku, ktorú držali prinízko už poriadne dlho.

Zrejme takto nejako to vyzerá, keď vo vláde padne otázka, či tomu školstvu teda konečne poriadne zvýšime rozpočet:

foto: imgflip

zdroj titulnej fotografie: kremlin.ru

Čítajte viac z kategórie: Zo Slovenska