Pred 252 miliónmi rokov Zem takmer umrela. Vedci odhalili tajomstvo, ako vyzeralo jej obnovenie

Pred 250 miliónmi rokov Zem zažila najsmrteľnejšie vymieranie, ktoré takmer zničilo všetok život. Fascinujúce je, že fosílne nálezy v Austrálii odhaľujú, ako niektoré rastliny vzdorovali všetkým nepriazňam osudu. Tieto pradávne skameneliny v sebe ukrývajú tajomstvá odolnosti a zároveň nám ponúkajú vážne varovanie pre dnešnú klimatickú krízu.

Nová štúdia odkrýva, ako sa dávne rastlinné ekosystémy spamätali z masového vymierania na konci permu, najkatastrofickejšej udalosti vymierania na Zemi. Vedci analyzovali skamenelé rastliny z Sydneyskej panvy v Austrálii a odhalili pomalé a turbulentné zotavovanie, ktoré formovali extrémne klimatické zmeny.

Informuje o tom webové portály dailygalaxy a štúdia uverejnená na portáli geoscienceworld.

Vymieranie na konci permu: Globálna katastrofa

Približne pred 252 miliónmi rokov Zem zažila najkrutejšiu udalosť vymierania – masové vymieranie na konci permu –, ktoré zničilo viac ako 80 % morských druhov a obrovské množstvo suchozemských organizmov. Kým vedci dlho skúmali jeho vplyvy na oceánsky život, reakcia suchozemských ekosystémov zostávala menej pochopená.

Výskumný tím z University College Cork (UCC), University of Connecticut a Prírodovedného múzea vo Viedni skúmal skamenelé rastliny a skalné formácie z Austrálie, aby zrekonštruoval proces zotavovania trvajúci niekoľko miliónov rokov. Ich štúdia, publikovaná v časopise GSA Bulletin, zdôrazňuje, ako rôzne rastlinné druhy reagovali na extrémne výkyvy podnebia a čo to znamená pre odolnosť moderných ekosystémov.

Ako dávne lesy zanikli a znovu sa obnovili

Fosílne dôkazy naznačujú, že ihličnany – podobné dnešným boroviciam – patrili medzi prvé rastliny, ktoré znovu osídlili zdevastovanú krajinu po udalosti vymierania. Ich nadvláda však trvala krátko. Obdobie intenzívneho globálneho otepľovania, známe ako neskoré smithianske teplotné maximum, spôsobilo prudký nárast teplôt, čo viedlo k ďalšiemu kolapsu vegetácie.

Počas tohto obdobia odolné, krovité rastliny, pripomínajúce dnešné plavúne, prevzali kontrolu a prispôsobili sa pálivým podmienkam. Táto vlna horúčav trvala približne 700 000 rokov, čo prakticky znemožnilo veľkým stromom prosperovať.

Až počas ochladzovacej fázy, známej ako Smithiansko-spathiánska udalosť, sa objavila nová vlna rastlinného života. Toto obdobie zažilo vzostup semenných papradí, skupiny nezvyčajných rastlín, ktoré nakoniec dominovali zemským krajinám počas miliónov rokov. Tieto paprade pomohli stabilizovať ekosystémy a pripravili cestu pre bujné lesy mezozoickej éry, ktoré neskôr podporovali údaje o veku  dinosaurov.

Vymieranie mení ekosystémy navždy

Štúdia odhaľuje, že lesy sa nakoniec zotavili, no zloženie týchto ekosystémov sa drasticky líšilo od toho, čo existovalo pred vymieraním. Podľa Dr. Chrisa Maysa, hlavného výskumníka na University College Cork, toto spochybňuje predstavu, že príroda sa po katastrofách jednoducho „odrazí späť“.

„Termín ‚zotavenie‘ môže byť zavádzajúci. Lesy sa nakoniec zotavia, ale vymieranie trvá navždy,“ poznamenal tento odborník.

Čo nám prehistorické rastlinné fosílie hovoria o dnešnej klimatickej kríze

Zem v súčasnosti prechádza rýchlou klimatickou zmenou, poháňanou ľudskou činnosťou, pričom zvyšovanie teplôt sa podobá tomu, čo sme videli počas obdobia konca permu (permo-triasové vymieranie, inak známe ako Veľké vymieranie). Štúdia však naznačuje, že keď ľudia vážne narušia tieto systémy, zotavenie trvá milióny rokov. Strata rastlinnej diverzity a stability môže viesť k dlhodobým ekologickým zmenám.

Marcos Amores, hlavný autor štúdie, zdôrazňuje dôležitosť ochranárskych snáh: „Tento výskum vyzdvihuje, aké kľúčové sú rastliny, nielen ako základ suchozemských potravinových reťazcov, ale aj ako prirodzené zásobníky uhlíka, ktoré stabilizujú klímu Zeme. Narušenie týchto systémov môže mať vplyvy pretrvávajúce stovky tisíc rokov.“

Ponaučenie z dávnych skamenelín

Príroda sa síce dokáže obnoviť, ale to, čo zanikne, sa už nevráti v pôvodnej podobe. Život je neuveriteľne odolný, avšak zmeny, ktoré spôsobujeme, môžu mať následky trvajúce ďaleko za hranicami našej predstavivosti.

To, čo sa stalo pred 250 miliónmi rokov, nám pripomína, že aj keď sa príroda vždy nejako prispôsobí, nemusí to byť spôsobom, ktorý by podporoval ľudstvo. Každý druh, ktorý stratíme, zostáva nenahraditeľný – a stratíme nielen samotnú rastlinu či živočícha, ale aj všetky jedinečné interakcie, ktoré v ekosystéme vytvárali.

Tieto paleontologické nálezy nám teda nerozprávajú len príbeh minulosti, ale aj možnú budúcnosť, ak nezmeníme svoj prístup k planéte a jej zdrojom. Krehká rovnováha umožňuje existenciu komplexných ekosystémov. Ľudia ju môžu ľahko narušiť a jej obnovenie niekedy trvá dlhšie, než si dokážeme predstaviť.

Čítajte viac z kategórie: Zaujímavosti