Prešiel najnebezpečnejšie krajiny, teraz Slovákov vedie na odvážnych expedíciách postsovietskych regiónov

Niektorí cestovatelia hľadajú luxusné rezorty, iní divokú prírodu či historické mestá. Henrich „Heňo“ Tóth však patrí do úplne inej kategórie – jeho vášňou sú extrémne a bizarné destinácie, kam sa bežní turisti neodvážia. Afganistan, Bangladéš, postsovietske krajiny ako Turkmenistan či zabudnuté africké štáty – to sú miesta, kde sa cíti ako doma.

Fascinuje ho brutalistická architektúra, urbex v miestach, kde sa zastavil čas, a neraz sa ocitne aj uprostred tajných undergroundových párty v krajinách, kde je hudba zakázaná. Svoje cesty nezačal plánovane – všetko spustila náhodná lacná letenka do Kazachstanu. Dnes sa sem stále vracia, vedie expedície pre odvážnych a ukazuje ľuďom svet, aký nepoznajú.

Ako sa dá bezpečne cestovať do nebezpečných krajín? Ktorá destinácia ho najviac prekvapila? A ako sa dostal na party v Saudskej Arábii? O tom všetkom porozprával pre Startitup.sk.

Z Astany do sveta extrémnych destinácií

Niektoré životné rozhodnutia sú plánované do detailov, iné vznikajú spontánne a menia smer, ktorým sa človek uberá. Presne tak sa začala aj cesta Heňa Tótha do extrémnych destinácií. Všetko odštartovala náhodná kúpa lacnej letenky do Kazachstanu.

Po prílete do Astany (dnes Nur-Sultan) v roku 2017 ho prekvapili nečakané sibírske mrazy.

„V októbri podvečer bolo – 10 stupňov Celzia, s čím som, samozrejme, nepočítal. Musel som ísť hneď do nákupného centra, kde majú na streche morský svet s pieskom z Dubaja a kúpiť si bundu a nohavice. Inak by som tam asi zamrzol,“ spomína Heňo na prvé hodiny v Kazachstane.

zdroj: archív Henrich Tóth

Táto cesta v ňom prebudila fascináciu postsovietskym priestorom, ktorý odvtedy pravidelne navštevuje. „Učarovalo mi tam všetko – od bizarných značkových igelitiek Gucci na bazároch po rozpadnuté mikrobusy s letnými gumami, ktoré jazdili v hlbokých mrazoch čalúnené perzskými kobercami. A, samozrejme, bohatá kultúra a výborná kuchyňa,“ hovorí.

Čím viac takýchto miest navštívil, tým viac si uvedomoval, že tradičné turistické destinácie ho nelákajú. Práve tie odľahlé, menej navštevované krajiny, ktoré pre svoju ťažkú dostupnosť či bezpečnostné riziká zostávajú mimo pozornosti masového turizmu, ho priťahovali najviac.

„Po prvom tripe som si uvedomil, koľko inakosti a vtipných situácií mi tieto miesta ponúkajú. Turisti tam nechodia nielen pre nedostatok pohodlia, ale aj preto, že ich to, jednoducho, nezaujíma. A to je dôvod, prečo tam zostáva autentická kultúra, tradičné zvyky a jedinečná architektúra,“ vysvetľuje Heňo.

Najnebezpečnejšie zážitky na cestách

Hoci cestovanie do extrémnych destinácií môže byť plné adrenalínu, skutočne nebezpečných momentov zažil len zopár.

„Najhoršia situácia bola asi v Afganistane, kde ma na miestnom bazáre v Mazar-i-Sharif napadol muž, ktorý, pravdepodobne, trpel PTSD. Je to v tejto krajine bežné kvôli dlhoročným vojnám. Našťastie sa mi nič vážne nestalo,“ opisuje jednu z nepríjemných skúseností.

Podobne napätý moment zažil aj v Uzbekistane, kde sa v čase vysokej inflácie takmer dostal do konfliktu s taxikárom.

zdroj: archív Henrich Tóth

„Za 200 dolárov bolo treba mať celý batoh lokálnych peňazí. Omylom som mu dal o jednu nulu menej, než si pýtal – namiesto 10 000 somov iba 1 000. Kým som to pochopil, takmer nás s kolegami zbili, lebo si mysleli, že sa ich snažíme oklamať,“ spomína.

Napriek tomu tvrdí, že svet je bezpečnejší, než sa mnohí domnievajú. „Väčšinou, keď sa niečo stane, je to skôr chyba samotného cestovateľa. Aj preto som sa rozhodol organizovať takéto výpravy pre ľudí – aby sa podobným situáciám mohli vyhnúť,“ dodáva.

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa Jozef Eľko • BongomanElizz • Bubeník (@bongomanelizz)

Víza, fixeri a bezpečnostné opatrenia

Cestovanie do krajín ako Afganistan či Irak si vyžaduje dôkladnú prípravu. Základom je vízová agenda a poznanie miestnych pomerov.

„Podľa úrovne rizika sa rozhodujem, či si zoberiem fixera – teda miestneho sprievodcu, ktorý vyrieši problémy, ak by sa nejaké vyskytli. Všetky krajiny, do ktorých som cestoval, som navštívil aj sám, ale pri cestách s klientmi uprednostňujem lokálnu spoločnosť, aby bol ich zážitok komfortnejší a bezpečnejší,“ vysvetľuje.

zdroj: archív Henrich Tóth

Niektoré destinácie majú stále prísne vstupné podmienky. „Napríklad Turkmenistan je jediný na svete, ktorý stále vyžaduje povinný PCR test pri vstupe.“ 

Krajina je však známa aj tým že v hlavnom meste nemôžu podľa zákona prezidenta (bývalého zubára) jazdiť čierne a tiež špinavé autá. Majú tu tiež sviatok venovaný melónom, keď sa nepracuje, a bývalý prezident napísal knihu, ktorá mala svoj predmet na školách a dokonca sa z nej robili skúšky, ak chcel človek dostať vodičský preukaz.

Každú expedíciu vedie osobne a pri výbere lokálnych parterov si dáva záležať. „Kontakty v krajinách mám vždy overené mnohými spôsobmi, po toľkých tripoch sú to už moji priatelia. Väčšinou so mnou cestuje miestny sprievodca alebo šofér, aby sme sa vedeli lepšie orientovať, komunikovať s miestnymi a vyhli sa prípadným komplikáciám.“

Podľa neho je dôležité, aby klienti vedeli, do čoho idú. „Ľudia, ktorí sa na tieto výpravy hlásia, majú často podobnú mentalitu, no vždy ich pravdivo informujem o tom, čo ich čaká. Niekedy sa týmto aj preriedi počet záujemcov,“ dodáva so smiechom.

Slovenský milionár reaguje na kriminalitu na Devíne: Ponúka riešenie, ak sa zapojí 100 domácností

Betónové monumenty a opustené miesta

Nie každého cestovateľa lákajú len prírodné scenérie či historické pamiatky. Heňo má slabosť pre brutalistickú architektúru a urbex – skúmanie opustených miest, ktoré dýchajú históriou, a často pôsobia ako kulisy postapokalyptického filmu.

„Mám rád monumentálnu atmosféru, veľkoleposť a zároveň umeleckosť tejto architektúry. Fascinuje ma, ako sa podobá na tú našu, ale zároveň sa nachádza v úplne inom prostredí, tisíce kilometrov od Slovenska. Často sa k nej treba doslova predrať – preliezť plot alebo sa prebojovať cez rôzne prekážky,“ vysvetľuje.

zdroj: archív Henrich Tóth

Medzi jeho najzaujímavejšie objavy patrí sovietske observatórium ROT-54 v arménskych horách, ktorého teleskopy s priemerom vyše 30 metrov už dávno nefungujú, no stále pôsobia monumentálne.

Navštívil aj opustenú plaváreň v Litve a miesto pri Semipalatinsku v Kazachstane, kde sa kedysi testovali atómové bomby – Rusi tam vykonali až 456 jadrových skúšok.

„Mojou obľúbenou stavbou je obrovská socha Lenina v Istravshane, dnešnom Tadžikistane, ale nepohrdnem ani zaujímavým panelákom,“ dodáva s úsmevom.

 

 

 

 

 

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Príspevok, ktorý zdieľa @understan.tours

Kultúrny šok a absurdné situácie

Cestovanie do netradičných destinácií prináša aj nečakané momenty, ktoré by v bežných turistických lokalitách nezažil. Heňo tvrdí, že kultúrny šok je v jeho prípade pomerne bežný a najintenzívnejší býva prvých 24 hodín.

„Najbizarnejší zážitok som mal pri jazde cez enklávy – územia jednej krajiny, ktoré sú úplne obklopené inou krajinou. V Kirgizsku sa nachádzajú uzbecké enklávy, kde je nutná pasová kontrola. Keď som sa pokúsil prejsť, opití colníci ma nepustili, pretože vstup je možný len pre domácich. Musel som ich preto obísť peši,“ spomína na jeden z momentov, keď sa realita vzdialila od bežných cestovateľských skúseností.

zdroj: archív Henrich Tóth

Napriek tomu, že cestuje do krajín, kde cudzinci nie sú bežným javom, tvrdí, že vo väčšine prípadov sú miestni veľmi priateľskí. „U 99 % ľudí je to naozaj pozitívne – sú zvedaví a zaujíma ich, odkiaľ som. Väčšinou poviem, že som z Európy, pretože Slovensko nepoznajú,“ hovorí.

Aj keď má po rokoch skúseností cit na situácie, ktoré môžu byť nebezpečné, stále ho niečo dokáže prekvapiť. „Nepriateľské správanie som najčastejšie zažil v niektorých afrických krajinách, kde ľudia nemajú radi fotenie a natáčanie. Treba byť opatrný a rešpektovať miestne pravidlá,“ dodáva.

V 18-tich rokoch má firmu s príjmami 1,8 milióna eur mesačne: „Chcem mať globálny vplyv“, tvrdí

Viac než peniaze rozhoduje plánovanie

Mnohí si myslia, že cestovanie do exotických či nebezpečných destinácií je extrémne drahé. Heňo však tvrdí, že náročnosť takýchto výprav spočíva skôr v byrokracii, manažmente a správnych lokálnych kontaktoch.

„Nedá sa povedať presná suma, lebo všetko závisí od destinácie, dĺžky pobytu a náročnosti. Môže to byť od 500 eur pri krátkom tripe až po 3 000 eur pri dlhších a komplikovanejších cestách,“ vysvetľuje. Výpravy si financuje z vlastnej práce a rôznych aktivít, ktoré robí popri cestovaní.

zdroj: archív Henrich Tóth

Nočný život v konzervatívnych krajinách

Okrem objavovania zabudnutých miest Heňo rád skúma aj undergroundovú hudobnú scénu. Keďže sám produkuje elektronickú hudbu, zaujíma ho, ako fungujú párty v krajinách, kde je zábava prísne regulovaná.

„Najviac ma prekvapili párty v Saudskej Arábii a v iránskom Teheráne. V Iráne bola hudba ešte donedávna zakázaná, takže nočný život tam má úplne inú atmosféru – všetko sa deje za zatvorenými dverami a je to vždy súkromné,“ opisuje jedinečné zážitky z miest, kde by málokto čakal rušnú nočnú scénu.

Aj keď niektorí klienti majú možnosť zažiť tento druh nočného života spolu s ním, tvrdí, že to nie je hlavný cieľ jeho ciest. „Nie sme bežná cestovka, a preto aj takáto tajná party môže byť súčasťou tripov. Je to skôr pridaný zážitok, ktorý nikde inde nenájdeš,“ uzatvára.

Batoh, horalky a pohľadnice

Každý skúsený cestovateľ má svoju výbavu, bez ktorej si nevie predstaviť cestovanie. Heňo nie je výnimkou – jeho spoločníkom je starý batoh, ktorý s ním prešiel už približne 80 krajín.

„Mám batoh, ktorý stále prešívam, a napriek tomu, že už zažil veľa, stále mi slúži. Inak v balení nevidím nič špeciálne – nosím klasiku, teda kvalitné oblečenie, kozmetiku, vitamíny, lieky a, samozrejme, knihu,“ hovorí.

zdroj: archív Henrich Tóth

Okrem toho si so sebou berie aj malé drobnosti, ktoré potešia miestnych alebo jeho klientov. „Zvyčajne mám pri sebe horalky, ktoré dostanú moji klienti v správnom čase. Nosím aj cukríky pre deti, ktoré stretneme na cestách, a pohľadnice so Slovenskom pre dobrých ľudí, ktorých na výpravách spoznám,“ dodáva.

Na svojich cestách videl mnohé krajiny, ktoré sú od moderného sveta prakticky odrezané. Ich budúcnosť podľa neho nie je veľmi optimistická.

„Som dosť skeptický, pretože väčšinou sú tieto štáty riadené extrémistickými alebo autoritárskymi režimami, ktoré nechcú, aby sa k nim dostávali informácie zvonku. Aj krajiny, ktoré by možno turistov privítali, majú problém s infraštruktúrou – často tu takmer neexistujú hotely alebo sú príliš drahé a letecká dostupnosť je veľmi obmedzená,“ vysvetľuje Heňo.

Pre tých, ktorí by sa chceli vydať podobnou cestou, má jasné odporúčanie – najdôležitejšia je príprava a rešpekt k miestnym pomerom.

zdroj: archív Henrich Tóth

„Treba si naštudovať politickú a ekonomickú situáciu v danej krajine, aby človek vedel, do čoho ide. Je dôležité pochopiť miestnu kultúru a počítať s tým, že v niektorých krajinách môže byť chudoba omnoho horšia, než si človek dokáže predstaviť. Netreba na to pozerať pohľadom Európana, ale prispôsobiť sa realite. Zdravý rozum a rešpekt sú kľúčové. A potom to určite bude zábava,“ radí.

Vysnívané destinácie a cesty, ktoré ešte čakajú

Hoci precestoval už množstvo krajín, stále má na zozname miesta, kam by sa rád dostal. Tento rok plánuje výpravy do destinácií, na ktoré dlho čakal – Severná Kórea Strednej Ázie, ako nazýva Turkmenistan a Guinea-Bissau v Afrike, kde celú krajinu zásobuje elektrinou jediná veľká naftová turecká loď pri pobreží.

„Mojím veľkým snom je Abcházia, neuznaná republika kontrolovaná Ruskom, ktorá je rajom pre urbex. Situácia tam spôsobila, že krajina zostala úplne zakonzervovaná. Bohužiaľ, keďže som bol počas vojny viackrát na Ukrajine, mám v pase pečiatky, ktoré by mi mohli skomplikovať vstup,“ vysvetľuje.

zdroj: archív Henrich Tóth

Ďalším miestom, ktoré by rád navštívil, je Mekka – najposvätnejšie miesto islamu. „Je to fascinujúca destinácia, ale rešpektujem, že je pre nemoslimov uzavretá,“ dodáva.

Cestovanie do exotických destinácií nemusí byť vždy finančne náročné, no niektoré výpravy si vyžadujú vyšší rozpočet. Heňo tvrdí, že ak cestuje sám, väčšinou volí low-costový štýl. Pri výpravách s klientmi sa však snaží zabezpečiť aj dostatok priestoru na komfort a odpočinok.

„Najviac som na jednej ceste minul približne 3 000 eur za dvojtýždňovú expedíciu. Cena však závisí od destinácie, dĺžky pobytu a náročnosti,“ uzatvára.

Čítajte viac z kategórie: Cestovanie