Rusku za humnami začína tlieť ďalšia vojna. V Náhornom Karabachu zazneli výbuchy

Po niekoľkoročnej prestávke sa v roku 2020 opäť rozpútali ťažké boje medzi Arménskom a Azerbajdžanom o Náhorný Karabach. Týždne trvajúca vojna si vyžiadala tisíce životov, vrátane civilných obetí.

Exkluzívne zábery z vojny v Karabachu: Útek z domovov. Ničivé výbuchy a požehnanie pred smrťou

Do roly „mierotvorcu“ sa vtedy vložili ruské jednotky, ktoré prišli do regiónu dohliadať, aby vojna ďalej nepokračovala, hoci viacerí poukazovali napríklad na to, že sú to práve Rusi, kto dlhšie dodáva zbrane jednému aj druhému.

K porušovaniu prímeria však dochádzalo ďalej, v Arménsku sa napríklad konali obrovské protesty kvôli strateným územiam, s ktorými sa obyvatelia nechceli zmieriť a svet si tak rýchlo uvedomil, respektíve mnohí odborníci a pozorovatelia začali poukazovať na to, že mier je tu držaný skôr umelo a v skutočnosti „nie je v záujme bojujúcich strán“.

Dnes Rusko vedie inváziu na Ukrajinu a ako sa zdá, jeho „špeciálna operácia“ nejde úplne podľa plánu. Zrejme kvôli tomu začalo sťahovať svoje jednotky aj z Náhorného Karabachu a posielať ich k našim susedom.

„Arménsko tam žiada Rusko, aby pomohlo vojskom. Ale Rusi odtiaľ sťahovali vojská a posielali ich do našej krajiny. Pomoc, ktorú Rusko sľubovalo Karabachu a Arménsku, sa tam sotva objaví,“ vysvetlil tajomník ukrajinskej bezpečnostnej rady Oleksij Danilov, ako konflikt na Ukrajine ovplyvní aj dianie v Karabachu.

zdroj: SITA/AP

Stiahnutie ruských vojsk tak opäť otvára otázku tohto regiónu a dáva príležitosť tomu, aby sa tam rozpútal ďalší veľký konflikt medzi dvoma znepriatelenými národmi.

Azerbajdžanské drony (turecké bayraktary, ktoré používajú aj Ukrajinci proti Rusom) podľa viacerých správ už stihli napadnúť a zničiť prvé ciele a svet len s napätím sleduje, čo sa na Náhornom Karabachu začne diať už v najbližších hodinách a dňoch.

Prinášame ti náš článok zo septembra 2020, kedy sa rozpútal posledný veľký konflikt na Náhornom Karabachu. Vysvetľujeme, prečo je toto územie také kontroverzné, prečo je historicky zakorenené nepriateľstvo medzi oboma národmi i aké, na prvý pohľad zvláštne, spojenectvá majú strany tohto konfliktu.

Nasledujúci článok bol zverejnený 29. septembra 2020.

Nie je čas nadýchnuť sa mieru 

„Nie je to miesto, kde sa musíte báť, že sa budete tlačiť medzi turistami z celého sveta. Častokrát budete jediní, kto sa bude prechádzať ulicami, trhoviskami či kláštormi. Vojna sa pominula, no stopy na ňu tu už budú navždy. Budú sa odrážať vo vráskach ľudí, ktorí tu prišli o to najcennejšie, čo mali,“ spomína na Náhorný Karabach v jednom zo svojich blogov slovenský cestovateľ, sprievodca danej oblasti a historik Tomáš Kubuš.

Od jeho blogu prešlo len šesť rokov a vojna sa na Náhorný Karabach odvtedy vrátila už druhýkrát (vážny konflikt tu vypukol aj v roku 2016), nehovoriac o príležitostných stretoch, ku ktorým tu často dochádza.

Miestni ľudia, ktorí stratili svojich otcov, synov… a na ktorých tvárach sa nesú spomienky vojny, sa tak akoby nemajú čas ani poriadne nadýchnuť mieru.

zdroj: FOTO TASR/AP Armenian Defense Ministry Press Service

Arménsko a Azerbajdžan koncom septembra 2020 opäť vytasili proti sebe zbrane, opäť tu zomierali ľudia i civilisti.

Jednoduchá, no dôležitá otázka: Prečo?

Prekliate regióny

Územia, ktoré sú akoby križovatkami či hranicami medzi rozdielnymi svetmi a kde sa teda na jednom mieste stretli viaceré národy, názory a náboženstvá, sú do istej miery akousi časovanou bombou. Stačí niekto, kto správne stisne gombík a bomba sa aktivuje. Balkán, Blízky východ či v tomto prípade oblasť Kaukazu sú toho bohužiaľ viac než dobrými príkladmi.

Gombík, ktorý túto bombu aktivuje, pritom nemusí vždy stlačiť jedna zo strán, ktorá na danom území žije a ktorej sa následný konflikt bude najviac týkať. A taktiež je ťažko dokázať, či ten gombík na spustenie vojny pripravil niekto úmyselne alebo nevedomou chybou, ktorej následky sa vtedy nedali očakávať. Aj to sú otázky, ktoré sa riešia v prípade tejto vojny.

Rana z minulosti, na ktorú sa nezabúda

Arméni i turkické národy (tým myslím Turkov i Azerbajdžancov) žijú pod horami Kaukazu už storočia. Zdôrazňujem, že Turci i Azerbajdžanci sú teda príbuzné národy – niečo ako Slováci, Česi a Poliaci. Azerbajdžanci ešte sami seba pred 100 a viac rokmi nazývali Turkami, presnejšie východnými Turkami. Arméni na nich často pozerajú akoby bez rozdielu: Turek = Azerbajdžanec.

zdroj: Wikimedia/obraz talianskeho maliara Fausto Zonaro, znázorňujúci dobitie Konštantínopolu (dnešného Istanbulu) Turkami

Počas prvej svetovej vojny sa tu proti sebe postavili dve mocnosti, ktoré si tu dovtedy delili územia – cárske Rusko a Turecko (vtedy ho ešte môžeme volať Osmanskou ríšou). Niektorí Arméni tu teda žili na území, ktorým vládol ruský cár, niektorí na území, ktorým vládol turecký sultán.

S vojnou tak nastala zaujímavá situácia, keď niektorí Arméni bojovali na strane Ruska, iní na strane sultána. Turci prehrali a nedalo im nevšimnúť si snahu početných Arménov na ruskej strane.

Dokonca poukazovali aj na prepady tureckého/osmanského civilného obyvateľstva arménskymi oddielmi. Turci cítili krivdu a zradu zo strany Arménov. Našli si niekoho, komu môžu pripísať svoj neúspech. Uplatnili kolektívnu vinu a spustili v krajine hon na Arménov – začala sa Arménska genocída.

Turci sa najskôr zbavili Arménov vo svojej vlastnej armáde, ktorých počty sa odhadovali na desaťtisíce. Potom sa snažili odstrániť arménsku inteligenciu. A napokon vyhnať arménske obyvateľstvo zo svojho územia, ktoré tak bolo nútené migrovať v extrémnych podmienkach aj cez nehostinné, púštne oblasti.

zdroj: Wikimedia/ Červený kríž. Vyhostenie Arméncov, ktorý sa vydávajú na pochod smrti.

Známe sú zverstvá, ktoré páchali tureckí vojaci či polovojenské turecké oddiely, ktoré vznikli, aby sa postarali o deportáciu Arménov. Znásilnenia, nabodnutie na kópie, roztrhanie koňmi či nahnanie do ropných jazierok, kde Arménov zapálili. Aj tak znejú svedectvá tejto doby.

O život prišlo údajne 1,5 milióna Arménov z celkovej zhruba dvojmiliónovej populácie. Zvyšní ušli, najmä do Rusmi ovládanej časti Arménska a Kaukazu.

Ešte keď som bol pred rokmi v Turecku a rozprával sa o genocíde Arménov s miestnymi, Turci výraz genocída stále popierajú a umieranie Arménov zhadzujú skôr na počasie, neúrodné obdobie než na priamy zásah Turkov.

„Neviem, ako to bolo, ale poviem ti, čo nás učia v škole,“ znela azda najväčšia snaha o objektivitu, akú som si počas tej debaty pri tureckom čaji od Turka vypočul.

Pohľady Turkov i Arménov na toto obdobie sa rôznia a každý to vidí po svojom. No ide o udalosť, ktorá spravila medzi týmito národmi (ako turkický národ zahrňuje aj dnešných Azerbajdžancov) takú boľavú jazvu, ktorá sa len tak nikdy nezabudne.

Osudové rozhodnutie boľševikov

Veľká Osmanská ríša sa po prehratej prvej svetovej vojne rozpadla a zanikla. Začalo vznikať dnešné, moderné Turecko, na ktorého čele už nestál sultán, ale prezident – prvým bol Turkami obľúbený Mustafa Kemal Atatürk.

No nemalé zmeny nastali aj v Rusku, kde cár skončil a revolúciou sa moci úspešne chopili boľševici na čele s Vladimirom Iľjičom Leninom. Pre Rusko začína éra komunizmu.

Vznikol Sovietsky zväz, ktorého súčasťou sa samozrejme stali aj územia za Kaukazom. Takzvanú Zakaukazskú socialistickú federatívnu sovietsku republiku tvorili tri menšie federatívne krajiny – Arménsko, Azerbajdžan a Gruzínsko.

A práve vtedy spravili Sovieti/Rusi zjavne osudové rozhodnutie. Náhorný Karabach, hoci v ňom vtedy žilo vyše 90% Arménov, priradili pod správu federatívnej sovietskej republiky Azerbajdžan.

Dôvod podľa historikov? Komunisti si týmto krokom mysleli, že si na svoju stranu získajú aj Turkov na čele s Atatürkom. Arméni dodnes označujú tento krok za zradu.

zdroj: Tomáš Kubuš. Streetfoodhunters.com. Arménsky kláštor Gandzasar z 13. storočia na Náhornom Karabachu

Ako mnoho historikov a odborníkov dáva nestabilitu na Blízkom východe za vinu (okrem iného) umelo a nešťastne nakresleným hraniciam niekým iným – Francúzmi a Britmi, podobne sa dá pozerať aj na tento krok.

Existujú dokonca špekulácie, predložené historikmi, že tieto krajiny (teda Sovieti, Briti atď.) robili takéto hranice úmyselne, aby bol pokoj udržateľný len keď budú stáť nad nimi oni, ako poistka.

Koniec Sovietskeho zväzu. Začiatok vojny

Náhorný Karabach, kde žili najmä Arméni, tak vďaka komunistom dostali do rúk Azerbajdžanci, ktorí sa získanú oblasť snažili po-azerbajdžančiť. To sa, samozrejme, nepáčilo miestnym Arménom. No kým fungoval Sovietsky zväz, nedovolil Arménom rozbehnúť „v idylickom spolunažívaní komunistických národov“ nejaký spor či konflikt. To však určite neznamenalo, že Arméni boli so situáciou spokojní.

No ako Sovietsky zväz strácal v 80. rokoch na sile, postupne dochádzalo k útokom, a keď sa v roku 1991 úplne rozpadol, konfliktu na Náhornom Karabachu už nemalo čo ani kto brániť. Arméni chceli svoje územie späť, no za svoje ho považovali aj Azerbajdžanci.

Náhorný Karabach sa ihneď po rozpade Sovietskeho zväzu odtrhol od Azerbajdžanu, čo spečatil úspešným referendom o samostatnosti – keďže väčšinu obyvateľstva Náhorného Karabachu tvorili Arméni, výsledok referenda nikoho neprekvapil.

S počtom obyvateľov 150 000 a rozlohou menšou než štvrtina Slovenska tak vznikla Náhorná karabašská republika, akési predmestie Arménska, do ktorého môžete vstúpiť len z Arménska, kde môžete platiť arménskou menou a ktoré nik vo svete neuznáva.

zdroj: Tomáš Kubuš. Streetfoodhunters.com. Sídlo prezidenta Náhornej karabašskej republiky

Azerbajdžan sa nebol ochotný iba prizerať, ako mu jeho územie dáva zbohom. Medzi Azerbajdžanom a Arménskom tak vypukla v Náhornom Karabachu otvorená, krvavá vojna, ktorá trvala do roku 1994. Úspešnejšie z nej vyšli Arméni, no len ťažko povedať, koľko a či vôbec tu mala nejaká rodina po tejto vojne úprimnú chuť na radosť.

Tento konflikt si vyžiadal odhadom 40 000 ľudských životov, vyše 25 000 na strane Azerbajdžancov a vyše 15 000 na strane Arménov. Zabíjaní v nej neboli len vojaci, ale čistky a pogromy sa diali aj na civilnom obyvateľstve – najhorší a najznámejší napríklad v obci Khojaly, kde Arméni povraždili 600 civilistov. Išlo o vojnu, v ktorej nechcete len vyhrať, ale nepriateľa vyhladiť.

zdroj: Tomáš Kubuš. Streetfoodhunters.com. Múzeum nezvestných z vojny, ktoré zriadili matky stratených synov

K príležitostným prestrelkám a stretom na hraniciach dochádzalo aj v nasledujúcom období. V roku 2016 sa otvorená vojna a ťažké boje na niekoľko dní pripomenuli znovu – boli najväčšie boje od roku 1994. O životy behom pár dní prišli desiatky vojakov i civilistov.

zdroj: Tomáš Kubuš. Streetfoodhunters.com

Tento víkend (pripomíname, že článok je písaný v čase vypuknutia vojny v septembri 2020 ) bolo počuť mohutnú paľbu nad Karabachom opäť. Obe strany vyhlásili plnú mobilizáciu. A niektoré médiá už píšu o najväčšom konflikte za posledné štvrťstoročie.

Kto klame

Arméni a Azerbajdžanci pripomínajú dve strany, kde keď jedna povie A, druhá musí ihneď B. Neplatí to len pri pohľade na minulosť, na to, komu oblasť patrí, ale i na to, kto túto vojnu začal a kto spôsobuje komu väčšie straty.

Podľa Arménov začali boje vzdušnými útokmi Azerbajdžancov. Tí zas tvrdia, že konflikt začal ostreľovaním zo strany Arménov.

Azerbajdžan tvrdí, že obsadil viaceré dediny i dôležité strategické pozície. Arméni to označili za lož a provokáciu, naopak, chvália sa stratami na strane nepriateľa, vrátane troch zničených tankov, čo zas označuje za klamstvá Azerbajdžan. Jedni poukazujú na zasiahnutých civilistov, napríklad matku s dieťaťom, rovnako aj tí druhí. A tak dookola.

zdroj: Miestna žena ukazuje svoj zničený dom po náletoch arménskej armády. FOTO: TASR/ AP Photo/ Ramil Zeynalov

Obe strany boli už v predchádzajúcich vzájomných konfliktoch, napríklad v roku 2016, podozrievané z manipulácia faktov za účelom šírenia svojej propagandy.

Jednotlivé, čerstvé informácie ešte nebolo možné overiť a zatiaľ sa vyjadrenia oboch strán berú, aj vďaka predchádzajúcim skúsenostiam, s istými rezervami.

No isté je, že na Karabachu sa opäť ťažko bojuje a umierajú ľudia, a zjavne opäť aj civilisti.

V tieni geopolitiky. Zaujímavé spojenectvá

Mnoho ľudí sa na tento konflikt pozerá pochopiteľne i z náboženského hľadiska: Kresťania z Arménska proti moslimom z Azerbajdžanu. Tento fakt vie mnohým ľuďom iste rýchlo objasniť, kto je ten „dobrý a kto to zlý“. Väčšina uvidí ako tých „dobrých“ zástupcov svojho náboženstva.

No práve pri takýchto konfliktoch je potrebné nepozerať sa na situáciu len týmto pohľadom: moje náboženstvo proti druhému. Isto aj táto stránka tu hrá nejakú rolu, minimálne vie poslúžiť ako vhodná brnkacia struna, na ktorú sa dá v správnej chvíli zahrať, ale nie je hlavným dôvodom konfliktu.

zdroj: Tomáš Kubuš. Streetfoodhunters.com. Zničená mešita na Náhornom Karabachu

Svedčia o tom napríklad aj jednotlivé spojenectvá, ktoré Arméni či Azerbajdžanci majú.

Arméni sú jedna z najstarších kresťanských komunít na svete. Azerbajdžanci sú šiitski moslimovia, ktorých najväčším predstaviteľom a geopolitickým podporovateľom vo svete je Irán. No v tomto prípade je to úplne inak a Irán je spojenec kresťanských Arménov.

Iránci a Arméni majú spolu naozaj blízke vzťahy i viaceré nemalé, spoločné, obchodné dohody, týkajúce sa dodávok plynu z Iránu, výstavby vodných elektrárni, železníc, slobodnej hospodárskej zóny, ale i ohľadom spoločnej obrany.

Tento zaujímavý vzťah staro-kresťanskej krajiny a konzervatívnej moslimskej krajiny stojí aj na fakte, že problémy s Azerbajdžancami má jednoducho aj Irán a to u seba doma, kde sú Azerbajdžanci veľmi početnou menšinou, ktorá sa už istý čas pohráva s myšlienkami väčšej autonómie – to sa samozrejme Iránu nepáči. Naopak Irán si robí nároky na isté pohraničné územia Azerbajdžanu.

zdroj: Iránsky prezident Hasan Rúhání

Azerbajdžan má naopak vynikajúce vzťahy so svojimi tureckými bratmi, ktorí vyznávajú iný, sunnitský islam. Sunniti a šiiti sa nemajú príliš v láske, no medzi Tureckom a Azerbajdžanom rozdielne smery islamu – ktoré vznikli krátko po Mohamedovej smrti, keď sa ranní moslimovia nezhodli, kto ich bude ďalej viesť – neprekážajú.

No Azerbajdžan má ešte iného, podstatne zaujímavejšieho spojenca, s ktorým sa veľa moslimských a ešte obzvlášť šiitskych krajín (hlavne spomínaný Irán) nekamaráti, ba naopak. Je ním židovský štát Izrael. Azerbajdžan sa skrátka nebráni spojenectvám a ani veciam, ktoré by boli jeho konzervatívnejšiemu, šiitskemu susedovi doslova proti srsti.

Izrael tak vďaka svojmu moslimskému spojencovi a jeho základniam, ktoré môže u neho použiť, má svojho nepriateľa – Irán – v prípade potreby na dosah ruky. Naopak, je známe, že Izrael dodáva Azerbajdžanu moderné zbrane, vrátane dronov. Venoval sa tejto téme český portál securitymagazin.cz.

Aj tu teda môžeme vidieť, že nie za všetkým stojí hlavne náboženská otázka a nejde o nejakú svätú vojnu jedného náboženstva proti druhému, ako by sa niekomu mohlo zdať. A že v prípade geopolitiky ide náboženstvo niekedy naozaj dosť bokom. Rozhodujú úplne iné aspekty a ciele.

Stanovisko Ruska, Turecka a Európy na začiatku vojny 2020

Mnohých zaujíma postoj a ako dokáže zahrať s konfliktom na Kaukaze susedná veľmoc Rusko. Hoci niektoré stránky, označované za prorusky píšuce – ako napríklad Hlavné správy, už aj v minulosti tvrdili, že Rusi nemajú záujem mať za svojimi hranicami ozbrojený konflikt. Iný sa tomuto tvrdeniu smejú a tvrdia presný opak. „Rusko nemá záujem o mier na Kaukaze,“ napísal článok pre Aktuality bezpečnostný analytik Tomáš Šmíd.

Rusko síce pôsobí, že je skôr na strane Arménska, kde má aj vojenskú základňu a svojich vojakov. No podľa Tomáš Šmída i iných odborníkov hrá v tomto konflikte šikovne na obe strany a dodáva zbrane obom.

„Azerbajdžan na nás útočí ruskými zbraňami,“ posťažoval sa už pred niekoľkými rokmi arménsky prezident Serž Sarkisjan, keď hostil ruského premiéra Dmitrija Medvedeva.

Túto informáciu zverejnil u nás i Denník N, ktorý poukázal aj na to, že Rusko najskôr obom krajinám dá zbrane a potom sa snaží vystupovať ako mierotvorca v regióne.

zdroj: Ruský prezident Vladimir Putin si podáva ruku so svojím azerbajdžanským partnerom, prezidentom Ilhamom Alijevom. FOTO: TASR/ AP Photo/ RIA-Novosti, Presidential Press Service

Rusko, európske krajiny i napríklad Irán sa k víkendovému začatiu konfliktu na Náhornom Karabachu vyjadrili pomerne zhodne – všetci hovoria o zastavení bojov a k sadnutiu za rokovací stôl.

No oveľa ostrejší jazyk má iný, veľký hráč regiónu, typický spojenec Azerbajdžanu a nepriateľ Arménov – Turecko. Vinníkom vojny je podľa neho Arménsko a vyzývajú ho k okamžitému ukončeniu agresivity.

„Všetkými prostriedkami podporíme našich azerbajdžanských bratov v boji za ochranu svojej územnej celistvosti,“ vyhlásil turecký minister obrany Hulusi Akar.

zdroj: Turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan, prezývaný aj sultán Turecka, taktiež vyzval Arméncov k okamžitému zastaveniu agresie. Foto: TASR/ AP/ Turkish Presidency

Líder arménskych, karabašských separatistov Arajik Harutjunjan však tvrdí, že turecké vojská sú už do ozbrojeného konfliktu zapojené priamo ako platení žoldnieri.